Posádka ľudskej vesmírnej lode Crusader, ktorá stroskotala na planéte zvanej Tretia, sa ocitla v zovretí galaktických síl - na jednej strane zmiznutý vesmírny parazit Ilum, ktorý doteraz sužoval Tretiu svojou zbraňou, na druhej Silikská dominancia, rasa kryštalických mimozemšťanov, ktorých cieľom je zničiť všetko, čo bolo vystavené Ilumovmu vplyvu, na tretej strane Ľudský roj, transhumánna spoločnosť post-ľudí, ktorá - zdá sa - nevie, ako so vzniknutou situáciou hroziaceho zničenia ich rodnej planéty naložiť. A medzi nimi naši hrdinovia a hrdinky...

Veľká matka ležala na smrteľnej posteli. Prežila zvláštny život, dlhý a plný paradoxov. Volali ju Matka, hoci nikdy nemala deti. Predsedala Rade starších, aj keď v skutočnosti bola mladšia než ktokoľvek, kto sa mal narodiť za pekných pár najbližších stovák rokov. Na Tretiu prišla, aby všetko zničila, no nakoniec spôsobila jej prerod.

Nič nedopadlo tak, ako zamýšľali – ona a predtým Kirrik, jej staré ja, čo driemalo niekde hlboko vnútri. Bývalý silický ambasádor snoval pomstu ešte dlhé roky po príchode do minulosti. Potreboval však pomoc a po ruke mal jedine domorodcov. A tak ich začal učiť. A kým jeden diabolský plán za druhým stroskotali, cudzinka si vďaka svojej múdrosti získavala u ľudí čoraz väčšiu vážnosť, tvrdé kremičité jadro ustúpilo do úzadia a na povrch vystupovalo len počas najväčších kríz.

Sama nechápala, ako sa to mohlo stať. Premena z bezohľadného silického lídra, dbajúceho len o vlastné záujmy, na všetkými milovanú matku. Pripadalo jej to ako z nejakého brakového románu, o ktoré ani v kryštalickej kultúre nebola núdza.

Už o chvíľku však mala pochopiť úplne všetko. Dav smutných duší sa prekvapene rozostúpil a k matkinmu lôžku pristúpil Roháč, posvätná bytosť. Ľudia nepamätali, že by sa niekedy stromoľudia odvážili tak blízko k ľudským obydliam, prišlo im to však prirodzené. Aj oni chceli vzdať úctu umierajúcej.

Roháč natiahol konár a jemne sa dotkol čela stareny. A hoci v tých časoch mentálna sféra ešte nejestvovala, prebehlo spojenie. Matkinu hlavu zaplavili obrazy a ona pochopila. Že sa niečo pokazilo a pravá matka umrela, no vtedy prišla na scénu iná s dušou silika a musela ju nahradiť. Preto zlyhali systémy, preto ostala uväznená v ľudskom tele, preto bolo zrazu také ľahké zabiť svojich. Nekonala v svojom záujme, ale v záujme zachovania rovnováhy v časopriestore. Žiadna irónia osudu. Zmanipulovali ju. Oni, Roháče. Strážcovia času.

Pozrela stromu do tváre a pochopila, o čo ju žiada. „Urobili ste, čo ste museli,“ pošepla takmer nečujne a naposledy vydýchla.

***

Kôpky boli naštvané. Niežeby si robili ilúzie o vlastnej dôležitosti, to nie. Medziplanetárnu politiku už celé roky určoval mocenský boj medzi Rojom a Silikmi. Ako organizátori a moderátori všetkých rokovaní však tieto nadpriemerne inteligentné huspenináče sami seba pokladali za majstrov diplomacie, arbitrov sporov a strážcov mieru vo vesmíre. Inak povedané, neznášali, keď sa im niečo dialo poza chrbát. A na Tretej sa im toho v poslednom čase poza chrbát udialo dosť. A tak sa teraz riedkymi vrchnými vrstvami atmosféry blížila k povrchu alternatívnej Zeme nablýskaná vesmírna loď, vezúca na palube celú želégáciu kôpok, síce roztrasených z dlhej cesty, ale aj tak pripravených okamžite sa začať starať, do čoho ich nič.

Ďaleko sa však nedostali, pretože pristáli na najhoršom možnom mieste.

Kowalsky mal zlú náladu. Jožo mu práve povedal všetko, čo vedel a aj keď väčšina informácií nebola práve najpochopiteľnejšia, jedno mu bolo jasné – momentálne si nemá proti komu zabojovať. Preto ho pristátie tajomnej lode na povrchu mimoriadne potešilo. A tak, skôr než prvá kôpka stihla vystúpiť a s pomocou digitálneho tlmočníka oznámiť, že prichádza v mieri, s hlasným špľachnutím sa rozpleskla na kašu. Zelená hmota sa rozstrekla na všetky strany a kto sa včas neprikrčil, dostal dávku nechutného želé rovno do ksichtu.

„Fuj, to smrdí,“ posťažoval sa Jožo, spakruky si utierajúc zelenú hmotu z čela. A hoci reflexy mal stále oťažené od slivky – a možno práve preto – zachoval sa ako statočný slovenský junák, ktorým už pekných pár rôčkov nebol, vytrhol Kowalskému z ruky zbraň („Nože mi to požičaj!“) a hodil ju kdesi za seba do kríkov. Nik z Kowalského bývalých podriadených zo záhadných príčin proti zosadeniu veliteľa neprotestoval.

A čo kôpky? Radšej vzali nohy... želé na želé a odišli s dlhým... želé a pevným presvedčením, že tento incident ešte bude mať diplomatickú dohru.

***

Z Oficiálnej správy Ambasádorky o cudzincoch na Tretej:

Cudzinci na Tretej sú z biologického hľadiska ľudského druhu. Jednoznačne však nepatria k Roju, keďže stále využívajú telá, a vzhľadom na ich vedomosti a technológie ani k domorodcom. Prikláňam sa k názoru, že pochádzajú z alternatívnej reality. Hoci pôvodne sa na Tretej pohybovali tri až štyri subjekty, pri poslednej anomálii sa na planétu dostala celá bojová loď. Momentálne cudzinci pre nás nepredstavujú hrozbu – pravdepodobne psychotického veliteľa na poste z neznámych príčin vystriedal nie príliš kompetentný mechanik.

Čo sa týka telepatických schopností, momentálne nimi disponuje len jediný z cudzincov, ktorý sa dostal do užšieho kontaktu s domorodcami. Je pravdepodobné, že podobne ako on, by sa to mohli naučiť aj ostatní.

Všetko nasvedčuje tomu, že cudzinci pochádzajú z pomerne vyspelej civilizácie. Hoci ich technológia dosahuje vysokú úroveň, nemajú ju úplne pod kontrolou. Z rozhovorov som zistila, že subjekty manipuloval nespoľahlivý android, ten istý, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobil posledné otvorenie časopriestoru.

***

Audítor nikdy príliš neholdoval pôžitkom vypožičaného ľudského tela. Za posledných niekoľko dní v ňom však hľadal tiché útočisko mimo dosahu rozhnevaných hlasov Roja a neveľmi príjemných správ zo zahraničia. Tá úplne najnovšia ho takmer dojala k astrálnym slzám. Atentát na želé. Mal dosť. Potreboval pauzu. Tentoraz však nenašiel pokoj ani vo fyzickej podobe.

„Vaše kontrolórstvo,“ oslovila ho ambasádorka.

Zlostne sa otočil na päte: „Silikom teraz okrem bojovej lode chýba aj milovaný ambasádor a vysvetlenie, že ho časopriestor asimiloval do minulosti Tretej ako obroditeľku zaostalých kmeňov, sa im vôbec nepáči. Žiadajú hlavu vinníka na striebornom podnose alebo zahája ofenzívu.“

„Potom musíme bojovať,“ stisla ambasádorka pery.

„Nie! Z vašej poslednej správy jasne vyplýva, že za to môžu cudzinci.“

„Ale...“ pokúsila sa protestovať.

„Roj nebude riskovať celogalaktický konflikt pre niekoľko bytostí z alternatívnej reality, či už patria k ľudskému rodu alebo nie!“ odvrkol audítor a zhlboka si vzdychol.

„Pozrite, Ema,“ zmiernil tón, „už to máte dosť nahnuté. Čoraz viac hlasov v Roji vás obviňuje z neschopnosti. Takže alebo zabezpečíte, aby Silikovia dostali, čo chcú, alebo zasiahnem osobne. A potom si sladkú pomstu nevychutnajú len kryštáliky, ale aj vaši nepriatelia v Roji.“

Ambasádorka ho prepichla nenávistným pohľadom a bez slova odišla. Audítor si však ani teraz nemohol oddýchnuť, pretože zacítil, ako sa ho pokúša kontaktovať sekretár z Roja.

„Čo je?“ vyslal k podriadenému mrzutú otázku.

„Prišli správy z Hadej hmloviny. Plyny chytili oslabeného Iluma. Bez žalúdka ostal bezmocný, a tak musel zariskovať. Odskočil si z mimopriestoru doplniť energiu z jednej menšej hviezdy.“ Fúha, žeby konečne dobré správy? Sekretár však audítorovo nadšenie hneď schladil. „Plyny nám ho však odmietajú vydať. Vraj je posledný svojho druhu a teda zákonom chránený. Chcú umiestniť do zoo alebo čo.“ Audítor zalovil do historického slovníka uloženého v pamäti naklonovaného tela po najšťavnatejšiu nadávku.

***

Jožo sa nepokojne prechádzal okolo stroskotaného Crusadera a občas hodil očkom po svojich vojakoch. Sám nechápal, ako sa mu podarilo stať veliteľom letky. Keď zbavil Kowalského vedenia, ani nevedel, čo robí, proste mal pod čapicou a ten chlap mu neuveriteľne liezol na nervy. Vojaci ho okamžite začali brať ako autoritu, keď sa nad tým zamyslel, nebolo to až tak nepochopiteľné. Na neznámej planéte bol zo všetkých najdlhšie, takže sa podľa nich kvázi najviac vyznal a navyše sa netajil, že za hlavnú prioritu pokladá návrat domov, na čo mala väčšina z nich zrejme rovnaký názor.

Keďže však nikdy s armádou nemal nič spoločné a nebol úplne sprostý, rýchlo vymenoval zástupcu, celkom schopného nižšieho dôstojníka s chronickým krvácaním z nosa a menom Hardy.

S novou funkciou bolo spojených hneď niekoľko problémov. Po prvé, Kowalski. Vývoj situácie ho nepotešil, práve naopak, museli ho zavrieť do lode, aby prestal robiť problémy. A potom, nová Jewel. Nechápal, ako to Jacob a Arthur zvládajú, jeho prítomnosť niekoho, koho poznal a zároveň nepoznal nadmieru miatla. Nová Jewel podobne ako stará, kládla mnoho zvedavých a nepríjemných otázok, určite však nie s cieľom napísať bulvárny článok. Ktovie, čo má dievča za lubom.

***

„To by si hádam neurobila,“ zachrčal Jacob s ambasádorkinou dýkou na krčnej tepne. Musel priznať, súkromný výletík s alter-Jewel do malého lesíka si predstavoval trošičku inak. Nechal sa nachytať.

„Stavíš sa?“ opýtala sa ho s kamenným výrazom na tvári. Pod povrchom to v nej však vrelo. Ak sa teraz ukáže, že uvažovala nesprávne...

***

Temnú oblohu na chvíľku rozžiaril košatý blesk. Na Tretiu dopadli prvé kvapky. Spievajúci kráčajúci, ktorí sa skrývali v tme a počítali si rany na kôre i na duši, vyšli z úkrytov, aby sa osviežili a v prietrži mračien zmyli zo seba smútok. Veľké Zlo síce zo sveta zmizlo, ale rany v časopriestore sa množili. Jednu z nich sa im podarilo zahojiť kedysi dávno, keď boli ešte mladí, no namiesto nej sa objavili ďalšie a ich bolo už len tak málo a boli takí slabí.

Aj tak však museli konať. Prítomnosť bytostí z inej reality vážne ohrozovala kolobeh života a hoci jedno nebezpečenstvo pominulo, boli si istí, že chaos neskončí, kým sa všetci, čo sem nepatria, nevrátia na tú druhú Tretiu.

Tentoraz to však nedokážu sami. Musia zahodiť hrdosť a vyhľadať pomoc u tých, čo ich celé roky pomáhali zabíjať. U ľudí, no nie u Roja, ale u skutočných ľudí z mäsa a kostí, lebo tak to bolo prirodzené. Presne vedeli, koho oslovia. Tú, o ktorej vedeli, že by sa v ohrozenej budúcnosti vesmíru mala stať druhou Veľkou matkou. Kailin.

***

Ambasádorka sa nesklamala. Zaujato si premerala príchodiacu, až nápadne nenápadne skrývajúcu sa v kríkoch s revolverom v ruke. Tak toto je tá slávna Monika. Dielo techniky tisíc ráz vyspelejšie než civilizácia, ktorá ho stvorila, napriek tomu však nedokonalé. Aj keď sa natoľko vymklo spod kontroly, stále muselo konať v medziach programu a chrániť subjekty výskumu. Natešene pustila Jacoba a vrhla sa na robotku skôr, než tá na ňu stihla vystreliť. Bolo to až príliš ľahké. Uspela. Silikom pošle tento kus plechu a keď im povie, že práve on spôsobil zmiznutie ich ambasádora, ani nebude klamať. Vlk bude síce nasratý, ale v podstate sýty a obe ovce celé.

Zo svojho úspechu sa však dlho netešila, pretože ju zrazu zo všetkých strán obklopili Jožovi ostrí chlapci. „Kamže kam, Jewel z iného vesmíru?“ opýtal sa mechanik-generál.

„Nechápete to!“ ohradila sa bezradná ambasádorka. „Musím im niečo dať, inak po nás všetci pôjdu – po vás aj po mne.“

„Chápeme, nechápeme, jedna vec musí byť všetkým nad slnko jasná“ prehovoril novopečený veliteľ letky, „musíme odtiaľto, čím skôr zmiznúť. Na návrat domov však potrebujeme túto tu.“ Ukázal na Moniku. „Rozhodne ti ju nemôžem požičať.“

Ambasádorka pozrela na Moniku a zazdalo sa jej, že robotkine oči sa víťazoslávne zaleskli, čo sa, pravda, nemohlo naozaj stať, ale aj tak... Tá plechová harpya ju preľstila. Nejako zabezpečila, aby jej Jožo kryl chrbát. A hoci by pre ambasádorku nebolo nič jednoduchšie než teraz opustiť telo, radšej sa nechala zajať. Po ďalšom stretnutí s audítorom netúžila a na tamtú tiež niekto musí dať pozor. Očividne má svoje páky a podľa toho, čo o nej počula, manipulácia Joža patrí k tým najobľúbenejším...