Čo sa udialo doposiaľ:

Posádka zemskej lode Crusader stroskotá pri svojom prvotnom prelete červou dierou na neznámej planéte zvanou Tretia, z ktorej sa vykľuje Zem, no v alternatívnej realite. Jej domorodé telepaticky nadané obyvateľstvo žijúce v kmeňových spoločenstvách ohrozuje Gmork - netvor, ktorý je predĺženou rukou (alebo skôr žalúdkom) Iluma, planetárneho parazita. Ten sa po poslednom boji s rasami v tejto Galaxii pred mnohými rokmi stiahol tajne do mimopriestoru, kde teraz prostredníctvom Gmorka naberá sily, aby sa opätovne mohol vrátiť do reality. Keď rasy spolčené do Medziplanetárnej dominancie ale zistia, že na Tretej sa vyskytuje jeho časť (Gmork), rozhodnú sa v hlasovaní napriek hrozbám veľvyslankyne Ľudského roja na planétu zaútočiť a tak odstrániť všetok parazitov vplyv... žiaľ, to bude ale znamenať aj koniec Tretej ako obývateľného sveta.

„Ježiši Kriste, chlape, čo ste sa zbláznili?!“

Ďalší pajác v bielom prebehol miestnosťou a tresol Kowalského do hlavy novinami. Vzhľadom na to, že to neboli papierové noviny, sa ozval tupý úder a zvuk praskajúceho monitora čítačky. Kowalsky cítil, ako mu naviera hrča, a gánil na ochrankárov, ktorí na neho zízali späť. „Ak ste to nepochopili,“ zašomral, „toto mala by vaša chvíľa!“

„Mali by sme to ešte raz celé zvážiť!“ nástojil pajác v bielom, pracovne nazvaný nový pajác v bielom, keďže jeden tam už stál.

„Už sme o tom diskutovali asi miliónkrát!“ oboril sa na neho Kowalsky.

„Áno, presne jeden,“ poopravil ho nový pajác. „Ale vzali sme to dosť hopom. Aj keď sme prišli na to, ako sa im podarilo… no, podarilo… ako sa dostali mimo našu plánovanú trasu, a dokonca aj to, kde sú, je tu problém.“

„Tvrdili ste, že všetko vieme,“ prebodával Kowalsky starého pajáca v bielom vražedným pohľadom. Pripadal si ako panáčik na špagátiku. Nerozumel polovici vecí, čo sa tu diali, jeho mozog politika fungoval v dvoch dimenziách: áno – nie. Aj keď sa pomaly začínala ozývať aj tretia: som hladný. „Tvrdili ste, okrem skratky cez vesmír sa nám podarilo vytvoriť aj portál do alternatívnej reality. A tvrdili ste aj, že ho môžeme vytvoriť znova!“

„Nuž, neboli sme to celkom my,“ ozval sa nový pajác. „Ten parazit...“

„Áno, veď o ňom viem! Ale to je jedno, vraveli ste, že ho môžeme napodobniť. Že nás vlastne naučil, ako môžeme portál otvoriť aj sami. Vďakabohu za tých stratených šialencov,“ zamumlal Kowalski, „aké krásne veci sme sa vďaka nim naučili.“

„Áno,“ obaja vedci vehementne pritakávali. „Lenže ktovie, akú lekciu nám udelí nabudúce.“

„Nuž, to máte práve zistiť, nie? Príkaz som už zadal, tlačidlo stlačil a práve som za tou potvorou poslal naše rakety!“ Kowalskeho ruka vystrelila k monitoru a cestou vlepila pajácovi zaucho. „Ups, ospravedlňujem sa. Tu! Práve preto tu bolo vidno, ako na môj povel päťsto ton inteligentnej trhaviny spôsobilo veľký tresk a pripravilo našim jednotkám cestu.“

„Áno, presne tak,“ ponáhľal sa vedec s odpoveďou. „Päťsto ton špičkovej trhaviny. To je minimálna sila, s akou sa nám to mohlo podariť. A na opačnej strane je vec, ktorá takýto tresk, ako hovoríte, zvládla. A my o nej zatiaľ nevieme takmer nič.“

Kowalsky trochu znervóznel. „Je to dôležité?“

„V zásade nie!“ zapojil sa rýchlo starý pajác v bielom. Kowalsky nadvihol obočie. Spýtavo sa zahľadel na druhého vedca. „V zásade nie,“ súhlasil aj ten. „Ak sa to nerozhodne prísť cez trhlinu, ktorú vytvoríme, na návštevu.“

Ilum si hovel v prázdnote a jeho plazmatickou existenciou sa rozlievala slasť. Ó, áno, hrať sa s emóciami cítiacich bytostí je také ľahké! Strach, všemocný strach vytvára neexistujúcich nepriateľov a výsledkom je smrť. Deštrukcia. Ilumovo víťazstvo. Bez boja. A jeho žalúdok sa prechádza ich svetom, pomedzi vlastné tiene, rovnako strašné ako je on sám. Ale neexistujúce. Neživé. Nikdy nie hladné. Večné. V ich mysliach vytvorí svoje tisíceré obrazy a nechá svoje obete, nech sa boja, kým on bude na nich hodovať, útočiť z každej strany, stále inak, a oni, v obkľúčení tieňov, nebudú tušiť, že je jediný.

Jewel Jonesová. Jacob si vybavil jej tvár, tú tvár, ktorú premietali zakaždým, keď oddelenie PR prezentovalo ich dobrodružnú cestu. Jamky na lícach, huba príliš veľká na to, aby bola aspoň chvíľu ticho, dokonalý účes, zvedavé oči. A potom tvár, ktorú videl, keď svojich spoločníkov opúšťal. Kruhy pod očami, oči plné strachu, ale nepochybne živé. A teraz číta jej meno v katakombe, kde práchnivejú ľudské zvyšky. Ale ako môže…? Nemôže! Ako môže Jewel zapaľovať jednu cigaretu od druhej niekoľko sto metrov odtiaľto a zároveň byť mŕtva na tejto planéte niekde v… alternatívnej realite. Môže! Isteže môže! Ak mal pred chvíľou pocit, akoby sa pohyboval v alternatívnom priestore, teraz si uvedomil, že sa v ňom pohybuje. Z nejakého zvláštneho dôvodu to u neho vyvolalo záchvat smiechu. Strašný, krákoravý zvuk, ktorý mu vyšiel z hrdla, sa ozýval od prastarých stien a mnohonásobne sa k nemu vracal. Rýchlo zmĺkol.

„Si ty ale blbec,“ povedal sám sebe, lebo potreboval počuť ľudský hlas, ale aj ten sa k nemu vrátil skreslený, príliš hlasný, cudzí. Zmĺkol. Ale ticho sa nevrátilo. Počul, ako po schodoch zostupujú do hrobky nejakí ľudia. Ľudia? Rýchlo vypol svetlomet. Spomenul si na ozbrojených bojovníkov pred vchodom a nemal najmenšiu chuť zisťovať, ako by sa vynímala ich čepeľ zabodnutá v jeho hrudi. Otočil sa okolo vlastnej osi, no s hrôzou si uvedomil, že sa tomuto zisteniu asi nevyhne. Nebolo tam nič, čo by mu mohlo poslúžiť ako úkryt, okrem dvoch zadebnených rakiev.

Či?

Zatiaľ otvoril každú závoru, o ktorej si myslel, že je zamknutá. Adrenalín v ňom vyburcoval netušenú silu. Zaprel sa do veka rakvy.

Kroky silneli.

Nádej ho opúšťala.

A veko povolilo.

V okamihu urobil to, pred čím by väčšina ľudí dala prednosť smrti.

Ležal v rakve s menom Jonesovej a načúval krokom z chodby. Zadržiaval dych, ale šlo to veľmi ťažko, lebo srdce mu bilo ako šialené. Bol síce vojakom, ale vždy, nech bol kdekoľvek a v akýchkoľvek podmienkach, vedel, že ak prežije, má sa kam vrátiť. Teraz mal pocit, akoby sa vznášal v prázdnote. Prvý raz skutočne chápal význam tohto slova. Počul šuchot nôh, slabú ozvenu krokov, ale ani jediné slovo, akoby sa okolo neho prechádzali kamene a nie ľudia. Namýšľal si, že počuje výbuchy zvonku, ale to nemohla byť pravda. Zvuky krokov zanikli a ostalo iba nekonečné ticho, ktoré ho ťažilo v sluchách. Ležal tam niekoľko minút, hodín, rokov, kým rozmýšľal, či už konečne môže vyjsť, keď zacítil, ako sa mu niečo obtrelo o ruku.

„Je to už nejaký ten čas, čo som tu mala spoločnosť,“ zašepkal do ticha hlas Jewel Jonesovej.

Arthur ako v sne sledoval, ako sa na nich rútia tucty beštií. Pokúšal sa rozlúštiť slová „bohov“. O akú stávku to šlo? Vedel, že sa s ním niekto zahráva, vedel, že má oproti domorodcom výhodu, práve preto, že bohom neverí, ale ani to neznamenalo, že nebude o pár minút mŕtvy. Obloha bola temná, zem bičovali blesky a Gmorkovia boli stále bližšie. V hypnotickom očakávaní hľadel na nebo a jeho tela automaticky očakávalo dotyk studených kvapiek dažďa, no nič také neprišlo. Namiesto toho si Arthur uvedomil, že oblohu nezakrývajú mraky. Sú to lode. Bojové lode. V okamihu sa obrátil, aby o tom povedal Kailin, lebo cez vlastné zmätené myšlienky tie jej nepočul, ale vzápätí vzduch preťal jej ostrý výkrik.

Kailin vnímala Arthurov zmätok a strach a zároveň sledovala postup vlastného kmeňa. Sotva si uvedomovala bolesť spôsobenú roháčovým pevným objatím. Cítila jeho hnev a načúvala jeho trápeniu, no ani jeho slová bohov neobmäkčili. Ich rozhodnutie na ňu doľahlo ako úder sekerou: „Odčinili sme naše dielo darom, o ktorý prídete. Všetci.“ A v tom momente hlasy ustali, kmeň sa jej stratil z dohľadu a Arthurove zmätené myšlienky nahradilo ticho. Úplné ticho. A pred ňou tma. Ochromil ju strach, akoby v momente stratila všetky zmysly a z hrdla sa jej vydral výkrik.

Jacob v okamihu vyskočil z rakvy – teda, bol by, keby nezabudol odsunúť veko a netresol si hlavu. Ani to ho však nezastavilo a o chvíľu už stál, konečne stál, pár metrov ďalej. Nehybne sledoval, ako za ním z rakvy ležérne vylieza aj ženské telo odeté do starobylo vyzerajúceho rúcha. Jonesová si sadla na kraj debny a spýtavo na neho hľadela, akoby to bola ona, kto si zaslúži vysvetlenie.

„Okamžite sa identifikujte!“ zreval z plných pľúc.

Jewel zaštrngala ťažkými náramkami a pretiahla si stŕpnuté údy.

„Som pilot aliančného vojenského letectva a ak sa okamžite neidentifikujete, budem nútený použi násilie!“

Jonesová sa zasmiala. „Násilie? A s čím?“ Vzápätí sa však zarazila. „Aliančného letectva? Akej aliancie? Máš fyzickú telesnú schránku, nemáš čo vedie, čo je to pilot, neto ešte patriť do nejakej aliancie!“

Jacob sa snažil, naozaj sa snažil pochopiť, čo mu to hovorí, ale jednak mu z toho všetkého v ušiach hučalo, akoby mu v nej bzučal celý roj včiel a jednako – nemal najmenšiu šancu. Slová počul, dokonca im rozumel, no dialo sa tu toho akosi priveľa.

Zem sa zatriasla výbuchom. V očiach Jonesovej sa mihol strach. Jacob rýchlo porovnal to, čo videl, strapatú sebavedomú domorodkyňu, s tým, čo poznal, Jonesovej dokonalým účesom a v poslednom čase aj kruhmi pod očami. Nechápal.

Zvuky krokov sa za ten čas priblížili. Jacob si zrazu spomenul, prečo napokon skončil v rakve. Nezaváhal ani chvíľu.

„Naspäť!“ zamával rukami, akoby zaháňal ovce.

Jewel zvraštila obočie.

„No dobre, robte, ako myslíte!“ a hupol do debny. Bez tela navyše sa mu v nej ležalo prekvapivo dobre. Netrvalo ani chvíľu a veko sa opäť nadvihlo. Na jeho mieste sa objavila blonďavá hlava.

„To sú nepriatelia?“ opýtala sa Jonesová, akoby jej práve nestáli za chrbtom.

„A čo ja viem? Pre mňa určite!“ a zabuchol veko. Celá situácia s alternatívnou realitou ho dosť stresovala.

Rakva sa znovu otvorila.

„Požičiam si tvoju pištoľ, človek!“ oznámila mu Jonesová a začala mu šmátrať na citlivých miestach.

„A to sa chcete len tak prestrieľať cez celý voj?“ vyhŕkol.

Jonesová mykla plecom, vzala pištole a prestrieľala si cestu von.

Ambasádor Silikskej dominancie dohliadal na situáciu. Mal dobrý dôvod na to, aby bol sám so sebou spokojný – útok sa začal, Ľudský roj na Tretej sa medzi sebou viac nemôže spolčiť, aby sa čo i len pokúsili brániť a dokonca mal pocit, že sa im podarilo lokalizovať Ilumovu prítomnosť. No to nestačí, tentoraz sa nesmú dopustiť žiadnych chýb, musia zničiť všetko.

Ak to takto pôjde ďalej, jediný problém, ktorý bude musieť riešiť, budú diplomatické nezhody s ambasádorkou Roja. Rozhodol sa, že ich začne riešiť hneď teraz a to odporúčanou otázkou na jej zdravie.

Odpoveďou mu však bolo, že ambasádorka odišla za neznámym účelom na neznáme miesto. Hneď na to prišla znepokojivá správa z oblohy: bojové lode Roja zaútočili na lode Dominancie. Silik stratil nervy. Okamžite kontaktoval Kôpky. Potom sa spojil s bojovými loďami. Už sa viac nezaujímal o ambasádorkine zdravie. Všetky jednotky dostali rovnaký rozkaz: „Nájde tú šialenú ženskú a zabite ju!“

Z druhej strany sa ozvala veľmi potešujúce odpoveď: „Má fyzické telo, bude to ľahké.“

„Ak mi android povie, že mám skočiť do studne, neskočím,“ zamrmlal Laco a zabodol šroubovák alebo niečo nebezpečne blízko Jonesovej ruky. Jewel nervózne prehltla. „Obeta, obeta, obetí už máme viac ako dosť! Najprv kapitán, potom Arthur a teraz aj Jacob!“

„No...“ obkrúcala si Jonesová pramienok prstu okolo vlasov. „Veď o to ide. Obetí je už dosť. Bol by snáď zázrak, ak by prežili, nie? Ani mne sa to nepáči, ale... beštia sa nažerie a my... môžeme… Nemyslím, že má zmysel to ďalej naťahovať, ja... ja by som vážne chcela ísť domov.“

Laco zdvihol hlavu. Jonesová od začiatku havárie vyzerala, že to asi nezvládne.

„Oprav Moniku,“ naliehala. „A povedz jej, nech nás odvezie domov.“ Po chvíli ticha to skúsila znovu. „A potom by sme po nich niekoho poslali.“

„Ak Monika odíde do inej reality, ktovie, či bude aj naďalej môcť ovládať Gmorka a ktovie, čo sa s tými dvoma stane.“

Jewel si zahryzla do pery. A to mala pocit, že sa jej to čochvíľa podarí! Obloha temnela, každou minútou, každou sekundou, ktovie, čo to malo celé znamenať…

Čo to malo celé znamenať, pochopila, keď sa zem otriasla neďalekým výbuchom. Laco ju schmatol a zatiahol do zvyškov Crusadera.

Nie, tie svetlá podľa všetkého neboli priatelia.

Arthur hľadel na Gmorkov a vzápätí zatvoril oči. Hlava mu dunela, mal pocit, že musí niečo vymyslieť, ale proti hrubej sile roháčov a rýchlosti a krutosti Gmorkov bol bezradný. Niečo tam bolo, niečo tam nesedelo, niečo sa stane... buď sa každú chvíľu zobudí a mama mu ponúkne kakao, alebo zistí, že Gmorkovia sú urobení z vaty. Ale Kailin kričala a on nič nepočul a Gmorkovia sa rútili k nim.

Horda beštií vrazila do roháčov ako vlna.

Kailin prestala kričať a Arthur nevedel prečo, nevedel, ktorý z nich prišiel o život a ak nikto, nechápal prečo. Gmorkovia boli všade, roháč za roháčom padali rad za radom, ubúdalo ich po jednom, Gmorkovia ich porážali ako v priehľadnom akčnom filme a roháči padali ako bezmenné epizodické postavy. A Arthur to všetko vnímal z diaľky, ako divák.

A zrazu, presne ako divák, si uvedomil štrbinu príbehu. Rad za radom, jeden po druhom. Vždy len jeden. Len jeden Gmork lovil, ostatní akoby iba mávali roháčom na pozdrav, keď ich Gmork posielal na druhý svet. Chcel to povedať celému svetu, chcel to zakričať z plných pľúc, tak, aby to počuli aj na Zemi. Je to trik! Ale nik ho nepočul. A z úst mu nevyšiel žiaden zvuk. Namiesto toho stratil kontrolu nad vlastným telom a potom, potom už nevnímal vôbec nič.

Jacob vyskočil z debny. Rozhodol sa totiž, že ak tu na jednej strane pobehuje armáda a na druhej žena, ktorá ju premôže, bude sa radšej držať pri tej žene. Opatrne sa teda vydal chodbou a čochvíľa ju dohnal. Zastala a obrátila sa k nemu.

„Dobré zbrane. Ako si k nim prišiel?“

„Ja...“ Jacob bol rád, že si konečne má s kým pokecať na obľúbenú tému. „Ak sa ti tak páčia, môžem ti dať pár tipov...“

„Pre mňa sú zaostalé, ale na Tretej nikdy nemali takéto zbrane. Snažíš sa ma preľstiť, hm?“ opýtala sa ho mámivo a ani nevedel ako, chytila ho pod krk. „Si špehom Dominancie? Ak si špeh Dominancie, sľubujem, že s tebou nebudem mať zľutovania…“ zaasyčala mu do ucha. Lenže jeho zmätený výraz ambasádorku presvedčil, že je v bezpečí. Zatiaľ. A ona musí prežiť. Aspoň kým nenájde Ilumov žalúdok. A keď ho zničí a ochráni Tretiu... potom už nebude záležať na tom, čo sa s ňou stane.

Tmu pretínali záblesky a do ticha sa miešalo dunenie hromov. Ale nie, neboli to hromy. Vedela to, vedel to aj Laco, no zdalo sa, že jemu je to jedno. Ako môže byť taký tupý? Ako môže byť až taký tupý? Lebo to nemôže byť nič iné, to musí byť tuposť, tuposť, keď si človek nechce zachrániť vlastný krk! Zrazu si uvedomila, že to povedala nahlas. Že to kričí Jožovi do tváre. A že sa ju Jožo snaží pripútať o sedadlo.

Jewel začala škriabať ako mačka, až ju musel pustiť. Potom sa, tma-netma, vyrútila von a jačala, jačala hlasnejšie ako jačala krvácajúca obloha a bežala preč od Crusadera, preč od premúdrelého androida a poctivého technika, ktorý si váži ľudský život tak veľmi, až ju nakoniec privedie do hrobu. Možno za ňou aj volal, nevedela, nepočúvala, bolo jej to jedno – až kým nezašla aspoň tak ďaleko, aby mala Crusader z dohľadu a aby mohla predstierať, že ju len na prechádzke zastihla búrka. Takmer sa jej podarilo presvedčiť samu seba, že každú chvíľu na koži zacíti kvapky dažďa, ale namiesto toho na ňu dopadlo zelené svetlo.

Strhla sa. Ani sa nestihla spamätať a začala stúpať k oblohe. Mohla nanajvýš tak zakývať špičkami na nohách, kým sa neocitla niekoľko metrov nad zemou, kde sa otvoril poklop a zelené svetlo ju dvíhalo ďalej, až sa ocitla vnútri… niečoho. Nestihla ani zistiť, čoho, keď sa jej prihovoril zvláštny, neopísateľný hlas.

„Vitajte späť, ambasádorka. Ako ste si mohli myslieť, že vám to prejde?“