Vesmírni tuláci - II. Lov

Pokračovanie príbehu Juraja Búryho o prebudení hrôzy spiacej na Mŕtvom ostrove, pokazenom androidovi a zúfalom nedostatku cigariet... Vesmírni tuláci sú románovým experimentom 12 autorov na scifi.sk - čo mesiac, to kapitola.
Filmová história scifi
Prebudilo sa to. Okamžite zaregistrovalo žiarenie prevaľujúcich sa temných prázdnych vĺn obmývajúcich toto miesto. Boli veľké ako planéty a bez jediného zvuku ním prechádzali. Počulo tmu všadeprítomných víriacich energií.
Toto bolo miesto, ktoré bolo mimo všetkých zákonov. Tu neexistovalo nič. Tu sa rodilo všetko. Toto bol Nepriestor. Križovatka všetkých ciest vedúcich odvšadiaľ všade.
Nemuselo sa obzerať okolo, akoby to urobilo vo fyzickom svete. Tu sa mohlo zamerať súčasne na všetko. A preto okamžite odhalilo príčinu svojho prebudenia. Zachvelo sa. Trhlinou do Nepriestoru sa niečo dostalo dnu. Bolo to živé.
„Lovci. Ako ma našli?“ zašepkalo si to zdesene.
„Nemohli ma tu nájsť. Nemohli. Ešte nemám dosť síl. Ešte ne... Preč.“
Vtedy si uvedomilo, že tí, ktorí ho vyrušili, sú príliš malí a slabí, aby mu mohli ublížiť. Leteli Nepriestorom v špirále a nevedeli, že je tu niekto s nimi.
Pocítilo hlad. Nekonečný a bolestný.
„Ešte nie je čas.“ To dobre vedelo. Malo ešte spať. Zobudilo by sa samo a dostalo by najesť.
Hlad, ktorý pociťovalo, ho privádzal do šialenstva.
„Mäso. Potrebujem mäso.“
Napriahlo chápadlo a obalilo ním letiacu kovovú vec. Z jej vnútra zacítilo päť živých bytostí a jedno silné elektromagnetické vyžarovanie anorganického mozgu.
„Mäso. Potrebujem ho. Hneď.“
Aj keď oslabené, stále dokázalo v Nepriestore vytvoriť vlastnú trhlinu. Nechcelo ich tu. Zahnalo sa na koráb, akoby to bol otravný hmyz a vypudilo to votrelcov smerom k planéte, kde zanechalo kus zo seba. Svoj žalúdok. A ten bolo treba naplniť.
„Ale ešte nie je čas. Porušíš dohodu.“ zašepkala posledná racionálne uvažujúca časť jeho mysle.
Hlad prehlušil výčitku.
Zatemnená myseľ aktivovala Gmorka na Mŕtvom ostrove. Prišiel čas kŕmenia.
Skôr ako sa trhlina do Nepriestoru uzavrela, zhliadlo na pozadí oblačnosti nad planétou horiacu vesmírnu loď, ktorej ešte na rozlúčku vyskratovalo ovládanie.
Monika rýchlo vyhodnotila situáciu. Priskočila ku stene. Káble elektrického vedenia vytrhla jedným pohybom. Tromi skokmi prekonala zošikmenú palubu, otvorila skrinku a zobrala odtiaľ hasičskú sekerku. Švihla a odťala asi päťmetrový kus vyšklbnutých káblov. Dva skoky a znovu sa ocitla na okraji priepasti.
„Chytaj,“ zakričala na Steva a hodila mu kábel, ktorý už mala omotaný okolo zápästia. V okamihu, keď sa ho kapitán chytil, ozvalo sa z temnoty pod ním zavrčanie. Bolo temné, hrdelné a plné hladu.
Steve sa pozrel na Moniku. V očiach mal otázku. Android zabral.
Zdola za ozval ohlušujúci rachot. Znelo to, akoby niekto oceľovým kladivom veľkosti domu tresol do kamennej hory. Steve vykríkol a skoro sa spustil. Monika potiahla. Nemohla využiť celú silu. Vyhodnotila, že jej ťah by kapitánove ruky nevydržali. Znovu sa ozval ten desivý zvuk. A znovu. Neskutočne rýchlo za sebou. Hluk bol obrovský. No aj tak medzi tými explóziami bolo počuť vrčanie a dychčanie.
´Nie,´ prebleslo Stevovi hlavou. ´Toto nie sú údery kladiva o skalu. To niečo obludné a temné zatína svoje obrovské pazúry do skaly a šplhá sa hore. Blíži sa to.´
„Už ťa mám,“ vykríkla Monika. Steve visiaci meter od okraja priepasti pozrel dolu. Zbadal to.
„Ježiši,“ bolo posledné, čo povedal. Netvor roztvoril čeľuste a skočil. Monika nestačila zareagovať. Metrové zuby sa desivou rýchlosťou zaťali do kapitánovho tela a prehryzli ho. Steve zreval. Krv vyšplechla na Moniku. Čeľuste sa rozovreli a tesáky zahryzli znovu o kus ďalej. Ten posledný pohyb urobila beštia s takou silou, až to Moniku odhodilo na druhý koniec chodby, kde ostala nehybne ležať. Steve Miller a Monikina ruka zmizla v útrobách beštie.
Pre Gmorka bola chodba príliš úzka. Zabral prednými končatinami a vyšplhal sa navrch rozbitého zvyšku Crusadera. Zožraté mäso už spracoval, rozložil na energiu a cez Nepriestor implantovanom priamo vo svojom tele ju poslal svojmu skrývajúcemu sa zvyšku.
Gmork zavetril. Okamžite vedel, kde nájde ďalšiu potravu. Domorodci. Veľa domorodcov. Vyrazil.
Pocítilo, ako mu energia prúdi telom. Mäso. Výživné. Úžasné. Lenže čakalo ho viac. Oveľa viac. Vlastne tá troška mu hlad ešte zväčšila. Potom si všimlo, že spolu s rozloženým ľudským telom vstrebalo do seba ešte niečo.
Nanoboty z Monikinej ruky skenovali nové prostredie, v ktorom sa ocitli. Rýchlo sa naň adaptovali a začali opravovať hlboké rany v tele. Bytosť slastne zamraučala. ´Neuveriteľné. Chcem viac.´
Kailin sa chytila za hlavu. Arthurovi sa zatmelo pred očami. Musel si sadnúť. Teraz, keď bol s telepatkou v spojení, cítil všetko spolu s ňou. Z temného prízraku v jej mysli išiel strach.
„Čo to preboha bolo?“ opýtal sa, keď závrat prešiel.
Kailin kľačala v piesku a zhlboka dýchala. Pozrela sa naňho. Arthur o krok cúvol. V jej očiach videl ohromný strach. Jej myseľ vydesene kričala.
´To nie je možné. Nie. Ešte mal spať. Ešte sme nič neulovili.´
´Čo sa deje? Čoho sa tak bojíš?´
Kailin sa vzoprela strachu. Zúrivo okríkla samu seba. ´Stačí. Prestaň fňukať.´
V mysli zvolala všetkých k sebe a oni odpovedali. Jej myseľ sa Arthurovi prihovárala mnohými hlasmi. Boli tu všetci. Náčelník Piki, zberači na náhorných plošinách aj lovci z lesov. Mnohí, čo hovorili ako jeden. Rozprávali Arhturovi svoj príbeh a on ho v ich spomienkach prežíval...
...planina sa kúpala v slnečnom svetle. Ľudia polihovali v tieni stromov a čakali, kedy slnko zájde, aby mohli vyraziť na lov. Nemuseli sa nikam náhliť. Potravy bolo všade dosť. V diaľke na oblohe sa niečo zablyslo a Puri to zhliadol kútikom oka. Otočil tým smerom hlavu. Zamrazilo ho. Nič podobné ešte nevidel a nepáčilo sa mu to.
Rýchlo sa to blížilo. Horelo to a vydávalo odporný jakot. Už to sledovali všetci. Zapchávali si uši a s hrôzou sledovali let neznámej veci. Tá o niekoľko sekúnd zmizla za horizontom.
Asi po dvoch týždňoch sa z končín, v ktorých zmizla horiaca vec, vynoril tieň. Človek. Puri bol prvý, kto ho zbadal. Vybehol mu oproti. Bol to muž a ledva stál na nohách. Tesne predtým, ako k nemu Puri dobehol, neznámy padol na zem a zomrel. Bol špinavý, doráňaný a vyhladnutý na kosť.
Rada kmeňa rozhodla, že Puri so svojimi lovcami pôjde a zistí, čo sa v miestach, kam letela horiaca vec, deje.
A tak išli. Po piatich dňoch našli v lesoch hŕstku ukrývajúcich sa  prestrašených ľudí. Sedeli v diere pod stromom. Boli tam špinaví muži, bledé ženy a deti, ktoré vyzerali najhoršie. Svetlo v ich očiach zhaslo a nahradila ho prázdnota.
„Som Puri z kmeňa Klithov. Čo sa vám stalo? Pred kým sa ukrývate?
Prehovorila najstaršia žena.
„Som Jaka z kmeňa Sabronov. Toto je celý náš kmeň.“ Purimu zovrelo srdce.
„Z neba zostúpili dvaja krvilační bohovia a ich vlk nás prenasleduje a loví. Uteč a varuj svoj ľud. Ukrývajte sa ako dlho to bude možné a možno odíde skôr, ako vás všetkých...“ Nedopovedala. Otočila hlavu, natiahla ruku a utešovala plačúce dieťa.
„A čo lovci? To nevedia uloviť jedného vlka?“
Jaka pokrútila hlavou. „To nie je vlk. Je to démon vysoký ako traja chlapi stojaci na sebe. Videla som, ako naraz zhltol dvoch lovcov aj so štítmi a oštepmi. Nie, toho zastaviť nedokážeme. Bohovia zostúpili, aby nás potrestali.“
„Bláznivá ženská. Také niečo neexistuje. Poďme,“ prikázal svojim lovcom. „Dnes získame vlčí skalp.“
Jaka sa ich nesnažila zastaviť. Podobných rečí počula mnoho. Nikoho z tých, ktorí ich vyslovili, už viac nevidela.
Puri tisol bradu do hliny. Ústa jej mal plné, no neodvažoval sa ju vypľuť, aby na seba neprivolal pozornosť netvora. Vystopovať ho nebolo ťažké. Išli po stope smrti a zvyškoch hnijúcich tiel.
Ležal so svojimi lovcami na návrší a pozoroval desivú scénu pod sebou. Bytosť sa len sčasti podobala na vlka. Bola obludná. Mohutná morda plná obrovských zubov bola zohyzdená krátermi a priehlbinami. Zadné končatiny mala krátke a mohutné, predné sa podobali na ľudské ruky, akurát boli zakončené veľkými pazúrmi. Čierna lesklá srsť musela byť z kameňa, lebo oštepy a šípy sa od nej odrážali. Skákala z miesta na miesto a rozsievala smrť. Neušetrila nikoho. Každého, koho zabila, zožrala.
Puri bezmocne sledoval skazu asi dvadsiatich ľudí, ktorých démon našiel a zmasakroval. Opodiaľ stáli dve postavy a nehybne sledovali krvavé divadlo. Boli veľké a striebristo žiariace. Bohovia. Puri videl dosť a veľmi sa na seba hneval, že Jake neveril.
Pomaly začal cúvať.  Pokračoval, až kým si nebol istý, že je v bezpečí.
„Čo urobíme?“ opýtal sa ho Rator, ďalší z lovcov.
„Ty a Jefario sa vrátite a všetko poviete náčelníkovi.“ Rator prikývol a spolu s veľkým Jefariom sa rozbehli smerom na východ.
„Bohovia sa na nás hnevajú. Musíme si ich udobriť. Ale akú obeť by prijali? Čo najcennejšie máme?“
Lovci mlčali. Po chvíli zodvihol oči jednoruký Mauli. Bol z nich najstarší, ale stále vydržal bežať s ostatnými a bol z nich najlepší stopár.
„Hádam nemyslíš Roháča?“
Puri neodpovedal.
„Roháče sú posvätné.“
„Práve preto by ich bohovia mohli prijať. Nechcem, aby sa nášmu kmeňu stalo to, čo tamtým,“ kývol hlavou smerom k masakru. „Má niekto lepší nápad?“
„Vrátime sa a poradíme sa so staršími,“ navrhol Mauli.
„Vieš dobre, že ak sa vrátime, budeme sa s nimi radiť akurát v posmrtných sieňach.“
Zdvihli sa. Boli zdesení z toho, čo išli vykonať. Nevedeli však nájsť iné riešenie.
Roháče boli stromy putujúce z miesta na miesto. Chránili sa pred všetkým, čo sa dostalo do ich dosahu pohybujúcimi sa konármi. Namiesto listov mali hroty, podobajúce sa rohom stepných gazel. Ľudia ich považovali za zázračné, vzdávali im úctu a ani ich nenapadlo, žeby im nejako ublížili.
Všetci piati stáli na útese a sledovali Roháča pomaly postupujúceho cez úzku roklinu. Strom mal úctyhodné rozmery. Jeho kmeň by muselo oblapiť najmenej osem mužov. Vysoký bol ako dvanásť chlapov stojacich na sebe.
Plán bol jednoduchý. Roháča znehybniť, nasekať z neho dostatočné množstvo kúskov a potom z nich vytvoriť cestu, ktorá démona zavedie priamo k nemu. Lovci verili, že práve tým, že sú posvätné, budú netvorovi chutiť viac, ako ľudské mäso.
Puri kývol hlavou a sám sa zaprel do veľkej palice zaklinenej pod balvanom. Ostatní ho nasledovali. Padajúce skaly strhli so sebou všetko, čo im stálo v ceste. Nezadržateľne sa prehnali korunou Roháča. Polámané konáre lietali na všetky strany v gejzíroch červenej tekutiny. Roháč vykríkol. Lovcom prebehol mráz po chrbte. Dovtedy nikto nepočul Roháča vydať čo len jediný zvuk. Znelo to ako plač dieťaťa.
„On krváca. Bohovia, on krváca,“ bľabotali lovci a slzy im tiekli po špinavých lícach. Kamenná lavína Roháča nemilosrdne strhla na zem a potom pod sebou pochovala. Jeho nárek sa spod kamenia ešte hodnú chvíľu niesol do diaľky.
Piati lovci s Purim na čele kráčali démonovi v ústrety. Ani jeden už nechcel žiť s vedomím, že zabili Roháča. Na chrbtoch mali priviazané jeho konáre, ktoré omamne voňali. Ďalšie kúsky zo stromu nakládli v pravidelných vzdialenostiach za sebou.
Nájsť zabijaka pre nich nebol problém. Išli po stopách krvi. So šialeným krikom sa rozbehli v ústrety smrti. Démon zavrčal a rozbehol sa im oproti. Koniec medzi jeho tesákmi prijali všetci v pokoji.
Gmork sa slastne zalizol. To, čo tí tvorčekovia niesli na chrbtoch, bolo skvelé. Takúto pochúťku ešte nejedol. Nielenže mu chutila, ale bola aj niekoľkonásobne výživnejšia ako ľudské telá. Toto mäso bol energetický unikát. Opodiaľ ležalo ďalšie sústo. A ďalej ďalšie. Gmork skákal a žral. Stále nemal dosť. Nakoniec našiel zabitého Roháča. S divokým zavytím sa doňho pustil.
Potom už udalosti nabrali rýchly pád. Zabíjanie skončilo. Bohovia obeť prijali. Navyše ľudí obdarovali schopnosťou počuť ich myšlienky.
„Dosť bolo smrti. Na oplátku vám dávame dar. Budete nás počuť vo svojich hlavách aj seba navzájom. Ponúkli ste nám dobré jedlo. Ak ho dostaneme každý nový mesiac, nik z vás už nezomrie. Keď jedlo chytíte, stačí si len pomyslieť a Gmork príde. Vyhýbajte sa Ostrovu Života. To bude odteraz jeho domov.“
Odvtedy bohov nik nevidel. Ich prítomnosť každý cítil v hlave, ako malú, ostrú skalku v topánke. Nastalo obdobie pokoja. Ľudia chválili dobrých a múdrych bohov. Stačilo len každý mesiac uloviť jedného Roháča a myšlienkou privolať Gmorka. Bohovia sa prihovárali ľuďom a učili ich. Tak sa dozvedeli o ďalších planétach v slnečnom systéme aj o tom, že tá ich je tretia v poradí. Odvtedy jej inak nepovedali. Ostrov života sa stal ostrovom Smrti.
Ľudia si na démona zvykli. Roháče prestali byť posvätné. Stali sa korisťou pre nenásytné brucho netvora.
Lenže po rokoch prišla nečakaná búrka, ktorá skoro zabila život na Tretej. Tri dni sa ozývalo nepredstaviteľný treskot, ktorý mnohí nevydržali a zošaleli. Slnko sa na dlhé dni ukrylo za štipľavý dym.
Keď lomoz prestal, k ľuďom prehovorili iné hlasy.
„Vašich otrokárov sme zničili. Ste slobodní.“ To bolo všetko. Hlasy zmizli a ľuďom po nich v hlavách ostalo pusté miesto. Ako keď vyberieš kameň zo zeme a ostane po ňom diera. Schopnosť počuť myšlienky ostatných ostala. O mesiac ulovili Roháča a zavolali Gmorka. Prvý raz po mnohých rokoch neprišiel. A neprišiel ani na ďalšie volanie. Ľudia však pokračovali v love. Báli sa, že keď nebude obeta pripravená, Gmork opäť začne loviť ich.
Príšera neprichádzala. Rok. Dva. Začali sa ozývať hlasy, že s lovom Roháčov treba prestať. Nájsť ich bolo čoraz ťažšie. Boli zúrivejšie a mnoho lovcov pri ich love zahynulo. Zdalo sa, že Gmork už nikdy nepríde... a vtedy sa objavil. Bol vychudnutý, špinavý a hladný. Z pripraveného Roháča neostalo nič.
„Vrátim sa. Každý druhý mesiac.“ Jeho hrdelný hlas hučal v hlavách ľudí. Netušili, že aj on dokáže prehovárať do ich myslí.
Roháč už bol pripravený. Tak to išlo niekoľko rokov. Až doteraz. Gmork mal prísť až o tri týždne.
Obrazy vybledli a ostala po nich iba horká pachuť skazy. Arthur sa hneval. Ako je možné, že sa na celej planéte nenašiel nik, kto by týmto ľuďom povedal pravdu? Veď nič nebolo tak, ako sa im zdalo. Žijú v presvedčení, že bohovia ich zabíjali preto, lebo sa niečím previnili. Oni nedokázali pochopiť, že niekto môže zobrať život druhému len tak. Pretože chce. Pretože môže. Pretože je šialený. Lenže Arthur nebol z tohto sveta. On ten príbeh videl úplne inak. Bolo by však múdre povedať im pravdu? Čo by s nimi urobilo, keby zistili, že ich história je úplne iná? Že je klamstvom?
Pozrel na Kailin. Bola taká čistá. Úžasná. Pocítil túžbu chrániť ju tak, ako sa rodič bez váhania postaví pred svoje dieťa do cesty letiacej guľky.
Jeho mozog premianta Howletovho inštitútu pre extrémne nadanú mládež začal pracovať na plné obrátky. Musí existovať spôsob, ako Gmorka zastaviť. Musí.
„Ide to priveľmi ľahko. Neznášam, keď veci idú hladko,“ zafrfľal Jacob, keď vytiahol Joža na Crusadera.
„Sťažuješ sa?“ opýtala sa Jewel.
„Aby to nebolo ticho pred búrkou. Tak sa tomu hovorí u nás,“ povedal Jožo a začal si odopínať horolezeckú výstroj.
„Pekné,“ usmial sa Jacob a obrátil sa na novinárku. „Aj moja hliadka v Orionovom páse začala presne takto. Pokojne. Nakoniec sa z toho strhla bitka desaťročia. Takže je to taká moja osobná skúsenosť. Nič viac.“
„Super. Takže lepšie by bolo, keby sa niečo dialo? Nejaký nečakaný útok? Alebo taká malá, nevinná prírodná katastrofa? Ďakujem, že si mi prezradil návod, ako privolať problémy. Stačí sa dostatočne dlho sťažovať, že sa nič nedeje a ono sa to nejako začne kaziť samo.“
Jacob sa zazubil a šťuchol do Joža. „Myslím, že už začalo.“
Technik iba prevrátil oči a vykročil k jednému z núdzových prielezov na povrchu lode, ktorým do nej chceli vstúpiť. Cesta sem bola naozaj bezproblémová. Počasie príjemné, a keď vyšiel mesiac, mohli pokojne zhasnúť baterky. Okolo druhej ráno prišli k úpätiu útesu, na vrchole ktorého bol Crusader. S horolezeckým výstrojom, elektrickým navijakom a Jacobovými skúsenosťami zdolali aj túto prekážku. Ten kúsok mora ku ostrovu preplávali na úžasnom mikrovláknovom člne.
Teraz zliezali cez prielez rebríkom na najvyššiu palubu.
„Takže kam teraz?“ opýtala sa Jewel. Bola unavená a nervózna. Naklonená chodba jej robila problémy udržať rovnováhu. Jednou rukou sa pridržiavala steny a druhou si neprítomne preklepávala vrecká na leteckej kombinéze. Cigarety minula pred pár hodinami.
„Rada by som sa dostala do svojej kajuty. Mám tam zásoby.“
„Najskôr nájdeme Steva s Monikou,“ zavelil Jacob. „Rozdelíme sa. Ty Jewel...“
„Zabudni,“ prerušila ho Jewel. Oči jej prestrašene behali z pilota na technika.
„Žartujem,“ usmial sa Jacob.
„Debil,“ oplatila mu úsmev Jewel.
„Tak sme sa pobavili,“ vložil sa do podpichovania Jožo. „Poďme ich nájsť.“
„Bože všemohúci,“ vzdychal Jožo zúfalo. Moniku našli na palube päť presne oproti diere v lodnom trupe. Bola doslova vtlačená do kovovej steny.
„Čo sa s ňou stalo?“ Jewel sa ukrývala za Jacobom.
„To musel byť výbuch, alebo čo,“ uvažoval Jožo a sklonil sa ku rozbitému androidovi.
„Výbuch nie,“ hodnotil Jacob, „bola by obhorená. Niečo ju šmarilo cez celú chodbu a rozbilo ju. Hm. Jedna vec je, že niečo šmarí robota takou silou, že skoro prerazí stenu. Druhou vecou sú tieto hnedé škvrny, ktoré som už toľkokrát videl. Čia krv to asi je?“ Jacob sa pozrel na bledého Joža. Ten pokrčil plecami.
„Zoberme ju do mojej dielne. Hádam sa mi z jej pamäti podarí niečo dostať.“
Skok démona tak, ako ho videla Monika, Jacob zastavil. Záznam videl už niekoľkokrát. S najväčším sebazaprením sa snažil nevnímať Steveov koniec. Ak majú čeliť niečomu podobnému, musí zistiť o nepriateľovi čo najviac. Keď záznam pozerali prvýkrát, pri pohľade na Stevovu smrť sa Jewel zrútila a Jožo od toho nemal ďaleko.
Nakoniec situáciu zachránil samotný technik, keď odkiaľsi neochotne vytiahol fľašu so žltkastou tekutinou, poriadne sa napil a potom ju nasilu nalial aj do novinárky. Tá začala kašľať a do líc sa jej vrátila červeň.
„Domáca. Od otca. Pre šťastie.“ Vysvetlil Jožo.
„Neviem, čo je ´domáca´, ale chcem ešte,“ povedala Jewel a pohľadom technikovi ďakovala.
Ten pristúpil k Jacobovi. Očami sa vyhýbal monitoru. „Pamäťový modul je v poriadku. Skúsim komunikačné zariadenie.“
Sadol si za počítač, do ktorého viedli výstupy z Monikinho polámaného tela. Niečo naťukal do klávesnice a opýtal sa: “Monika, počuješ ma?“ Jeho slová sa objavili na monitore.
„Áno,“ objavilo sa následne a odpoveď sa ozvala z reproduktorov.
„Čo sa stalo? Kto vás to napadol?“
„Som rada, že ste v poriadku. Steva je mi ľúto. Veľmi som sa snažila.“
„Vieme. Videli sme to.“
„Ten, čo zabil kapitána, sa volá Gmork. Je súčasťou bytosti, ktorá sa ukrýva v Nepriestore.“
„Nepriestore?“ prerušil Moniku Jožo.
„Nepriestor. Červia diera. Prázdnota. Sú to len rôzne názvy pre tú istú vec. Takže tento Gmork zbiera nutrične hodnotné zdroje planéty, premieňa ich na energiu a posiela cez vlastnú červiu dieru priamo to tela svojej nadradenej časti. V momente, keď sme vstúpili do tunela, sme túto prebudili a tá nás vyhodila do trojrozmerného priestoru.“
„Monika, čo je to za bytosť?“
„Ono je to mne neznáma mimozemská forma. Má obrovské energetické potreby a tomu adekvátne schopnosti.“
„Ako to všetko vieš?“ Obaja muži sa otočili dozadu. Bola to Jewel, kto položila otázku.
„Gmork mi odhryzol ruku, no nebol schopný ju dokonale stráviť. S anorganickými materiálmi mu to nejde tak dobre. Zatiaľ. Nakoniec to všetko, teda rozložené Stevovo telo a moju ruku, poslal bytosti. Nanoboty stále fungujú. Moji miláčikovia. Moje malé chrobáčiky. Po dráhe, ktorou bytosť ovláda Gmorka, ma o všetkom informujú.“
„Čo chce? O čo tej bytosti ide?“
„Chce prežiť. Vieš Jewel, ono sa v červej diere ukrýva, lebo si tam lieči rany. Moje nanoboty sa stali jeho súčasťou. Nakonfigurovali sa na jeho telo a teraz ho dávajú dohromady. Je nimi nadšené. Chce ich viac. Plánuje ísť na miesto, odkiaľ pochádzajú. Vie, kde sme do tunela vstúpili, a teda pozná cestu na našu Zem. Keď naberie sily, pôjde práve tam.“
Jacob stisol čeľuste a pokrútil hlavou. „Neznášam, keď veci idú hladko.“
Bolo skoré ráno. Krajina sa zobúdzala do slnečného dňa. Odkedy sa prebral pri Kailin, vôbec nespal. Nútil svoju myseľ k horúčkovitej aktivite.
´Ahoj, Arthur.´ Hlas, ktorý sa mladíkovi ozval v mysli poznával. Znel čisto a zrozumiteľne.
´Monika? Čo robíš v mojej hlave?´
´Som rada, že si v poriadku. Všetko ti vysvetlím, no najskôr ťa spojím s ostatnými.´
´Spojíš s ostatnými? Ale ja nemám vysielač?´
´Ty si vysielač.´
´Čo to...´
´Všetko sa dozvieš.´
„Spojím vás s Arthurom.“
Jožo vzhliadol a očami prebehol monitor.
„Ako si sa s ním spojila?“
„Z Arthura sa stal telepat. Tak ako aj ja je súčasťou mentálnej planetárnej sféry.“
„Haló, počujete ma?“ Skočil Arthurov hlas do otázky. Bol trochu tlmený, ale inak dobre zrozumiteľný.
„Arthur. Ty žiješ. Chvalabohu. Konečne nejaká dobrá správa,“ zašvitorila Jewel.
„A vy ste v poriadku?“ opýtal sa Arthur.
„Ja som,“ odpovedal Jožo. „Jewel si počul a ešte je tu s nami Jacob. Steve je mŕtvy. A Monika tu leží rozbitá na stole a to, čo z nej ostalo, je schopné nás s tebou spojiť, aj keď neviem, ako to robí.“
„Steve...to nie. Čo sa stalo?“
„Zabil ho akýsi zmutovaný vlk. Monika ho volá Gmork.“
„To je v riti. Steve...“ vydýchol Arthur. Po chvíli pokračoval: „Bojím sa, že nemáme moc času. Ja tohto Gmorka dobre poznám. Videl som históriu tejto planéty a on v nej hrá dôležitú úlohu. Blíži sa sem. Musíte mi pomôcť.“
Atrhur im v krátkosti porozprával, čo videl.
„Ako vidíte, pohľad domorodcov na vlastnú históriu je veľmi skreslený. Ich jednoduché mysle neschopné nenávidieť a klamať nie sú schopné vidieť pravdu.
To neboli žiadni vesmírni pútnici poletujúci vesmírom aj s domácim maznáčikom. Tipujem, že to boli zločinci na úteku. Vesmírni Bonnie a Clyde. Po prílete na planétu ju mali v pláne vydrancovať. Nepočítali, že na nej nájdu taký úžasný zdroj energie, aký sa ukrýva v Roháčoch. Úžasné tvory. Tunajší si myslia, že sú pohyblivými stromami. Mýlia sa, pretože sú živočíchmi, ktoré imitujú stromy. Niečo ako naša morská sasanka.
A tak ´bohovia´ svoje rozhodnutie zmenili. Planétu ušetrili. Tretia sa stala ich základňou a tunajší ľudia ich otrokmi. Odtiaľto vyrážali bohvie kam.
Plány na dlhý a pokojný život im však stroskotali. Našli ich. Lovci odmien. Alebo vesmírni šerifovia. Strhla sa bitka, ktorá skoro vyhubila život na planéte. Šerifovia zvíťazili. Lenže neboli dôslední. Ktorýsi z vrahov prežil a ukryl sa. Ten potom aktivoval Gmorka.
Od vás teraz chcem, aby ste preskenovali z Crusadera krajinu a našli mi Roháča. Chcem ho uloviť, aby som mal pre Gmorka návnadu.“
„Z taktického hľadiska je tento plán absolútnym nezmyslom. O protivníkovi nič nevieme,“ vložil sa do rozhovoru Jacob. „Lenže tebe je asi taktické hľadisko ukradnuté, čo?“
„Rúti sa na mňa príšera z hororu,“ povzdychol si Arthur. „Mám celkom strach.“
„Spravíme všetko, čo budeme vedieť,“ ubezpečil Arthura Jacob.
„Arthur, aké je to byť telapat?“ rýchlo sa do rozhovoru zapojila Jewel.
„Á, novinárka v tebe haváriu prežila bez ujmy. Nuž, cítim sa dosť čudne. Niečo mi neustále pulzuje vnútri hlavy. Našťastie Kailin mi pomáha a sčasti chráni moju myseľ.“
„Kailin? Kto je Kailin?“ opýtal sa Jacob.
„Ona je domorodka. Preniesla na mňa telepatiu.
„Tak domorodka,“ zazubil sa vojak. „Nikam nechoď, idem za tebou. Aj ja chcem, aby na mňa domorodky niečo prenášali.“
„Ver mi, nechcel. Ten, čo dal ľuďom telepatiu, to mal vymyslené dobre. Nie je to žiadny dar. Ide mu len o kontrolu. Nič neukryješ. Stačí na odpor len pomyslieť a...preboha Monika, veď ono nás to počúva,“ skríkol Arthur.
„Počúvať môže, ale ničomu nerozumie,“ povedala Monika. „Náš rozhovor kódujem v reálnom čase. Skener mi ukázal, kde sa nachádza najbližší Roháč. Nie je od vás ďaleko. Gmorka však nemôžeš v žiadnom prípade zabiť.“
„Robíš si prdel, Monika?“ vybuchol Arthur. Jožo prekvapene pozrel na Jacoba.
„Určite sa všetci zhodneme, že najdôležitejší je náš návrat domov. Bytosť v červej diere pozná cestu. Ak ju chceme využiť, Gmork musí žiť.“
„A čo s ním mám robiť? Hrať karty?.“
„To nie. Stačí keď ho chytíš. Je jasné, že bez svojho žalúdka neprežije. Potom toho v Červej diere donútime, aby nám otvoril vstup do vesmíru, v ktorom je Zem.“
Jacob, Jewel a Jožo nevericky zízali na monitor. Arthurovi vyschlo v ústach. Do ťaživého ticha sa ozval ako prvý.
„Keby si nebola stroj, Monika, povedal by som, že si sa zbláznila. Takže je ešte druhá možnosť. Vieš, ako ho chytiť.“
„Áno viem.“
„Tak spusť. Alebo vieš čo, Monika?“
„Áno, Arthur?“
„Potrebujem si niečo premyslieť. Presne na päť minút vypadni z mojej hlavy.“
„Áno, Arthur.“
Vojak a technik sedeli navrchu nakloneného Crusadera. Obaja so zavretými očami vystavovali tvár slnku. V strešnom prieleze sa najskôr objavil kúdol modravého dymu, v ktorom sa ako džin zhmotnila Jewel. Pery zvierajúce cigaretu sa vlnili v spokojnom úsmeve.
Pristúpila k sediacim chlapom a z vrecka vytiahla škatuľku, zahrkala ňou a strčila ju Jacobovi pod nos. Ten sa na vykúkajúcu cigaretu vrhol, ako had na korisť.
„Si si istý, že nás tu nemôže počuť?“ opýtal sa Jacob.
Jožo pozrel na zápästný počítač a pokýval hlavou.
„Tu sme v bezpečí,“ uistil vojaka.
„Viem, prečo si nás sem ťahal,“ povedala novinárka. „Ty jej neveríš.“
„Nie,“ odpovedal Jožo. „Kontroloval som to. Ide úplne mimo svoj program.“
„Typická ženská,“ povzdychol si Jacob.
„Somár,“ vyštekla Jewel.
„Mne sa zdá, že teraz si spokojný, však?“ opýtala sa ho. Ten nechápavo zodvihol obočie.
„No, konečne nič nejde hladko. Kapitán je mŕtvy, jeden z členov posádky má uloviť beštiu a náš robot je v akomsi posratom spojení s mimozemským grázlom, o ktorom si myslí, že ho donúti otvoriť dieru do priestoru, aby sme vypadli z tejto vesmírnej prdele. To vyzerá na dokonalý príbeh, ktorého som bohužiaľ súčasťou.“
Jacob pokrčil plecami a slastne vyfúkol dym.
„Nejaký nápad?“ Jewel pozrela s nádejou na technika.
„Monika práve teraz naviguje Arthura k Roháčovi. Ja by som ešte chvíľu vyčkal. Je naša jediná šanca na návrat domov. Keď nás bude chcieť podraziť, týmto tu ju môžem vypnúť,“ odpovedal Jožo hľadiac do minipočítača.
„To znie ako plán,“ zašomral Jacob a dodal: “V tej poslednej poznámke si mal na mysli Moniku?“
Jewelin prostredník vystrelil v ústrety vojakovmu úsmevu.

Culter

Culter

Diskusia

cyberstorm
prvy prvy prvy...ale este necital, tak hor les sa do toho
28.02.2013
jurinko
Dobra druha kapitola. Vela moznosti si zavrel, ale zas nie tolko, aby sa to nedalo rozvijat. Nechcel by som byt treti, po tomto tvojom zatvaracom pokracovani gulasoidnej jednotky by som nevedel, ako pokracovat :-) Asi bude musiet zapojit veela fantazie. Co je dobre, aspon budeme moct citat zaujimave veci ;-) Kazdopadne je toto kus dobre odvedenej roboty.
01.03.2013
William Cody
Aj mne sa to páčilo... Najmä tie časti textu z úvodu. Roháče,kmeň, história planéty sú fajn... Tým smerom by mi to ďalej viac rezalo, ako hladanie cesty cez nepriateľa nazad na Zem... Ale fakt kus dobre odvedenej roboty... Snáď sa nikto nenahnevá, keď napíšem, že to je lepšie ako prvá časť :D - teda mne sa to lepšie čítalo.
01.03.2013
Juraj Búry
Jasne, oproti mojej "epopeji" je to také komornejšie. Najviac sa mi ráta ten "civiliný" záver, takéto momenty mám rád. A ja by som pokračovanie nevidel ako problém, stále je tam dosť moťností ;)
01.03.2013
William Cody
No Ty si im ukázal aké majú možnosti, další si vyberajú kadiaľ pôjdu... Tento autor si vybral celkom fajn podľa mňa... iste si to mal ako prvý ťažšie, aby sa tam vedel poprípade nájsť každý a preto to možno pôsobilo v prvej kapitole trochu nesúrodé... Celkový dojem spolu obe kapitoly dohromady je ale celkom fajn :D
01.03.2013
stopjak
Som príjemne prekvapený, s akou eleganciou sa Janko Gálik popasoval s pokračovaním. Po prečítaní prvej časti som ostal trochu rozčarovaný z toho množstva všakovakých klišé a obohraných tém, ale týmto príspevkom to pre mňa nabralo ten správny smer. Teším sa na pokračovanie, hádam bude úroveň stále stúpať.
01.03.2013
Culter
Teším sa, že ste si to prečítali. Jurinko, Šaňo, dík za pomoc. :)
01.03.2013
Lenona
Ejha, pekne sa nám to zamotáva - hrdina zožratý, ťuťu-muťu s kyberkráskou nebude.
Ale otvárajú sa ďalšie možnosti, takže uvidíme, kam nás zavedú.
02.03.2013
cyberstorm
super :) plusove body za Gmorka (Nekonecny pribeh?) a predovsetkym za bytost spojenu cervou dierou so svojim zaludkom. To je pecka, to som fakt necakal. Tam len mozno malicka rypava poznamka...tipujem ze na utvorenie a udrzanie takejto cervej diery treba viac energie nez by tvor ziskal z akejkolvek chemickej vazby. Mozno boli Rohace viac ako sa zdali byt? Samozrejme, aj mne sa zda ze sa trosku uzavreli niektore moznosti kam smerovat dej (osobne si viem predstavit ze este tak 4-5 autorov cosi spise a zvysok nebude mat co robit, ak nedojde k nejakemui dejovemu obratu). Paci sa mi aj ta vec s Rohacmi...clovek by cakal ze ide o nejake antilopy alebo hmyz a ono to zverostromy :) Neviem kto je treti (kanys? draculin? sano?) ale drzim palce, pekne sa to vyvija...a jo, viac singularitneho prostredia, prosiiim (bozske UI a take veci ja velmi rad :)
02.03.2013
mayo
tiez sa s radostou musim pridat k chvale. pohlad a legendy domorodcov super. som zvedavy co sa bude diat s nanobotmi v Gmorkovom zaludku, zatial ho opravuju, ale nechame sa prekvapit :) cez nepriatela sa dostat domov, dobry napad. aj dalsie pekne povkladane vtipky. ze Gmork pocuva ale nerozumie, lebo rozhovor je kodovany - zaujimave, sifrovana telepatia, ktoru zariadila Monika - ale ako to, ze Arthur aj na svojej strane vie ako prijimat a vysielat? ;)
02.03.2013
Culter
cyberstorm: Gmork z Nekonečného príbehu je môj obľúbenec. :) Mayo: tie nanoboty zaujímajú aj mňa. Možno to vyústi do symbionta: kto by bol ale v tomto vzťahu dominantný? Ostatné otázky a nápady sú super. Určite na ne s radosťou odpovedia a rozvinú ich ďalší autori. :))) A ešte k tým uzatvoreným možnostiam. Každý sa na príbeh pozerá inak (ako by vyzerala táto časť v podaní ostatných?...) a som si istý, že príbeh neostane na mŕtvom bode. Nezabúdajme: ešte stále je tu Kowalsky... :)))
03.03.2013
Juraj Búry
Keby sa to zaseklo, stále môže doraziť aj iná posádka :D
03.03.2013
Kei
Jemine, len žiadna ďalšia posádka, už aj tak sú tu davy. Pri tých mesačných rozostupoch by pre mňa boli ideálne tak dve, maximálne tri ústredné postavy a ostatné len v úlohe "kapitolového komparzu" - tj príde na začiatku kapitoly, odíde na konci a vôbec nezáleží na tom, čo sa im stalo v predchádzajúcich dieloch alebo čo s nimi bude ďalej.
Jeden z dôvodov, prečo nejdem poviedku hodnotiť je, že po mesiaci nemám predstavu kto je kto a necítim sa na znovuprečítanie prvej kapitoly.
03.03.2013
soyka
Nanoboty sa mi neskutočne páčia, je to jedna z ciest, ako sa z toho možno dostať. Alebo aspoň neostať úplne bezbranní.
Monika v dielni, napojená na počítač... no, ešteže sa ho podarilo zachrániť a všetko funguje:) Okrem Moniky. Ako ju vtlačenú do kovovej steny odtiaľ dostali? Asi nakoniec vypadla:)
Sú tam miesta, na ktorých mlsám, ako: "ich prítomnosť cítil..ako malú, ostrú skalku v topánke," alebo "Ide úplne mimo svoj program. Typická ženská," to mám rada.
Latku si postavil veľmi vysoko. Nebude to ľahké.
04.03.2013
Ingrid Rudavská
Sakris....ale je to riadne zamotane. Priznavam sa, ze Gmork ma nechytil. Pride mi to lacne, ale sto ludi, sto chuti. Ocenujem zverostromy a telepatiu. Cesta von cez nepriatela, to je originalne. Len, prosim ziadna nova posadka, lebo sa zjancim. Uz teraz mam problem, na co sa napojit. Inak, suhlasim s tym, ze je to velmi dobre napisane, lepsie ako prva kapitola. Vacsina tvrdi, ze prvy to mal najtazsie. Ani by som nepovedala, lebo mohol pisat naozaj hocico, nemusel brat do uvahy uz vzniknute suvislosti, dejove linie... Teraz to bude zabijak. Pride rad aj na zensky pohlad.
05.03.2013
kAnYs
To som jediny komu sa toto pokracovanie nepacilo? Imho lacny ceckovy splatter so startrekovskou logikou. Zle. ZLE!. O to horsie, ze mam na to nadviazat. A to prva kapitola nacrtla tolko krasnych moznosti ako pokracovat... Ach jaj. No, uvidime co z toho spravim ja...
08.03.2013
Ingrid Rudavská
Drzim palce a nezamotaj to este viac, lebo budem vyvrazdovat. Zblaznim sa. Mysli aj na ostatnych. Uz teraz mam v tom riadny chaos.
09.03.2013
Juraj Búry
Ingrid: Už sa teším :P vážne :D ale počujte až mate problém tak možem vytvoriť pre vás nejaký zoznam postáv etc. ;)
09.03.2013
YaYa
Kanys, nie si v tom sám. Ja mám napríklad trošku problém s postavami, zatiaľ sa mi zdá, že majú skôr pózy ako charaktery. Zatiaľ žiadnej z nich nedokážem držať palce a myslím, že by mi v tomto štádiu nebolo ľúto, keby sme o ktorúkoľvek prišli. Ale možno je to len môj problém a možno sa časom porieši :) Na druhej strane sa mi páčia tí stromoživočíchovia celkom :) Tých by ste mi do septembra mohli zopár nechať na hranie :D
09.03.2013
Culter
kAnYs: Kritiku beriem, ale musím z nej aj niečo mať. Tak napríklad ´ceckový splatter´. Ceckový chápem ako výraz číreho zúfalstva nad tým, že s niečim nie si spokojný :), ale splatter? Priznám sa, toto slovo som čítal prvý krát a gogoľ mi povedal, že je to hororový subžáner, kde sú použité hektolitre krvi a násilie je tam ukazované bez strihu a odvracania kamier... Aká je Startrekovská logika? Ďalej by ma zaujímal tvoj názor a to myslím vážne bez ironizovania, ako by si po Jurajovi pokračoval ty. Čo sú podľa teba ´krásne možnosti´? Ja ani zďaleka netvrdím, že som vytvoril superdielo, ani že som pokračoval správnym smerom, ale je tu 5 vážnych obmedzení, ktoré mi nedovoľovali príbeh urobiť inak.
09.03.2013
Culter
1. Musel som sa držať témy, 2. Musel som nadviazať na Juraja, 3. Časové obmedzenie, 4. Blížil sa nám koniec polroka a 5. Spôsob, akým myslím. Ja len toľko.
09.03.2013
Culter
:)
09.03.2013
jurinko
Tiez by ma zaujimala definicia vyrazu (kedze si to zjavne pouzil ako terminus technicus) "startrekovska logika" :-)
09.03.2013
Ingrid Rudavská
Myslím, že postavy som pochopila, ďakujem, musím si s tým poradiť sama. Žiadny star trek v texte nevidím, alebo sa mýlim?
10.03.2013
kAnYs
startrekovskou logikou myslim situacie, ktore na blizsi pohlad nedavaju zmysel. priklady: Preco sa svietiace bytosti co dokazu zit v mimopriestore zivia organickou hmotou? Ked android koduje telepatiu, ako ju arthur dekoduje? Preco je android telepat? co im pomoze kodovat telepatiu, ked v konecnom dosledku arthur nema kodovane myslienky, cize gmork sa o tom tak ci tak dozvie. A preco startrekovska? lebo v st je takychto veci kopa. co sa tyka ceckoveho splatteru, mas pravdu, je to vague definicia :) aby som to ale priblizil k niecomu konkretnemu.... 1. good vs evil tematika. zly vlk papa dobrosrdecnych ludi. 2. deus ex machina: arthur nema vysielac tak ako sa s nim spojit? android je telepat, bez vysvetlenia. 3. logicke kopance ktore som uz spominal 4. stylisticky mi to pripada nevypisane a take skolske, ale to je osobny nazor, kazdy preferujeme iny styl.
16.03.2013
kAnYs
Jo a moznosti, uvidis mozno v mojom pokracovani, budem sa snazit niektore rozvinut. prepac ingrid :)
16.03.2013
Culter
Takto to potrebujem mať napísané. :) Jasne a zrozumiteľne. Ja si toho mimozemšťana predstavujem, ako bytosť schopnú ohýbať časopriestor (prečo nie?) z nejakého kmeňa požierajúceho iné formy života... to je môj pohľad, tvoj môže byť iný. Urob z neho, čo len chceš, alebo nie. Veď o tom je celý tento projekt. Aspoň ja som ho tak pochopil. Ono s každým novým vysvetlením prichádza nové ´prečo´ a to je priestor pre ďalšieho. A ešte k tej Monike. Ona je telepatkou, pretože jej nanoboti sa stali súčasťou bytosti, ktorá je telepatický Guru a dokáže telepatiu prenášať na iných.
17.03.2013
Culter
K tomu bližšiemu pohľadu na vec. V sci fi sú mnohé veci len neoverenými hypotézami a prijímam ich automaticky. Musím, ak chcem, aby fungoval príbeh. Pretože ak by sme išli do detailov, už len tá medzihviezdna brána. Dá sa vyrobiť? Mali by sme dosť energie, aby sme ju otvorili, udržali v prevádzke... Časť ľudí povie, že to je nemožné a tým sme skončili s príbehom. Žiadny let, žiadna havária... Čítal som aj tvoje predchádzajúce príspevky a je mi jasné, že si brutálne vzdelaný a v akejkoľvek debate technického rázu nemám šancu, čo ťa na druhej strane predurčuje, aby si nevysvetleným veciam dodal ten správny pohľad podliehajúci pravidlám vedy. Teším sa na tvoje dielo aj keď máš nevďačný dátum... :)))
17.03.2013
kAnYs
ja mam iba strednu skolu, cele moje "vzdelanie" plynie z wikipedie a z potreby mudrovat o tom o com nic neviem
17.03.2013
kAnYs
uvidime este co s tym spravim ja, no
17.03.2013
jurinko
Kodovanie telepatie som ja osobne vnimal tak, ze Monika izolovala ju aj Arthura voci ostatnej "telepatickej sfere planety" nejakym kodom. Vytvorila bezpecne spojenie. Ak je napojena na bytost, ktora telepatiu vlastne tym ludom priniesla a ovlada ju, nie je to vobec nemozne. V zasade staci, aby kodovala iba vnemy prisery, Arthur vobec nepotrebuje mat dekoder. To technicke vnimanie je prave prilis zvazujuce, ak doteraz mame pri kodovani nutnost nieco zakodovat, poslat a dekodovat, neznamena to, ze to tak ma aj Monika s Arthurom ;-) No a k ST logike: body 2. az 4. su v podstate uz pase, s bodom 1. nesuhlasim. Good vs. evil tematika je uplne univerzalna tema. Ked ta bude chciet zozrat tiger v dzungli, tak sa budes branit. Akurat tu ta chce zozrat mimopriestorova bytost. No a? Ultimatna hrozba, ultimatne riesenia, snaha prezit, jasne, ze my sme ti dobri, kazdy sam seba vnima ako dobreho ...
17.03.2013
jurinko
[pokr.] (vacsinou ;-) ). To, co tebe asi vadi, je sablonovitost a zjednodusovanie pohladu na cierno-biele. Ale aj v samotnom ST je kopec "odtienov sedej". To, ze ST je utopicka buducnost, dava rozmer aj jeho posolstvam.A to, ze dobro vzdy ma a musi zvitazit nad zlom, je zakladna tuzba ludstva, to nie je nejaka vysada StarTreku, predsa :-) Ja osobne tie odtiene sedej vnimam skor v samotnej definicii toho, co je dobro a co zlo, a co si teda zasluzi vyhrat, a co si zasluzi prehrat, nie v nejakej relativizacii, spocivajucej v tom, ze dobro niekedy nema vyhrat a zlo niekedy ma vyhrat. Ale to uz je asi na dalsiu (nekonecnu ;-) ) debatu. Mne sa proste ta viera, ze dobro vyhra, prave na Star Treku paci. A paci sa mi aj preto, lebo to zlo je velmi mocne a velmi silne pokusa hrdinov, nie je to nejaky certik z krabicky (aspon mne sa nezda, ze by napr. borgska kralovna bola nejaka parodia zla ;-) ).
17.03.2013
jurinko
[doplnenie] "... kazdy sam seba vnima ako dobreho (vacsinou ;-) )." *samozrejme plati v situacii ohrozenia zivota, ak netrpis samovrazednymi sklonmi, tak aj ked ides ako masovy vrah na popravu, tak ty si ten, komu sa deje zlo, pretoze ta v najblizsej chvili zabiju, neprijmes to ako nieco, co si zasluzis a s cim suhlasis. Ja len tak pre vysvetlenie :-)
17.03.2013
kAnYs
No a prave preto, ze mame kazdy svoju vlastnu definiciu dobreho a zleho, je samotny koncept good guys vs. bad guys proti mojmu vkusu. Ako ano, vzdy sa najde dielko, ktore je dobre aj napriek plytkosti svojho diela, ale to zase musi vynikat trochu inak. Cim viac uhlov pohladu zobrazenych a cim viac konfliktov zaujmov aj medzi nie uplne zapornymi postavami tym lepsie. Ale o tom sa mozme bavit aj do skonania sveta. To je skratka moj vkus.
25.03.2013
kAnYs
No a prave preto, ze mame kazdy svoju vlastnu definiciu dobreho a zleho, je samotny koncept good guys vs. bad guys proti mojmu vkusu. Ako ano, vzdy sa najde dielko, ktore je dobre aj napriek plytkosti svojho diela, ale to zase musi vynikat trochu inak. Cim viac uhlov pohladu zobrazenych a cim viac konfliktov zaujmov aj medzi nie uplne zapornymi postavami tym lepsie. Ale o tom sa mozme bavit aj do skonania sveta. To je skratka moj vkus.
25.03.2013
kAnYs
No a prave preto, ze mame kazdy svoju vlastnu definiciu dobreho a zleho, je samotny koncept good guys vs. bad guys proti mojmu vkusu. Ako ano, vzdy sa najde dielko, ktore je dobre aj napriek plytkosti svojho diela, ale to zase musi vynikat trochu inak. Cim viac uhlov pohladu zobrazenych a cim viac konfliktov zaujmov aj medzi nie uplne zapornymi postavami tym lepsie. Ale o tom sa mozme bavit aj do skonania sveta. To je skratka moj vkus.
25.03.2013
kAnYs
Kurva aj s telefonom.... Co sa tyka tej definicie startrekovska logika, tam skor narazam na to, ze sa v treku (hlavne tng) castokrat tvori drama okolo premisy, ktora je absurdna a vznika iba pre to, ze autor nerozmyslal. Napriklad, ze Riker na konci druhej serie umiera koli infekcii nohy, ale namiesto toho aby mu ju amputovali, sa divaju na neho so skrizenymi prstami ako s tym bojuje. Alebo pripady, kedy cely plot sa toci okolo toho, ze v 24 storoci nepoznaju skafandre. (idem na cudziu planetu na ktorej som este nebol a nakazi ma choroba). Uznavam ale ze v Jankovom Love taketo absurdnosti neboli, takze slova "startrekovska logika" su mozno prehnane, no ked som cital o vlkovo vyzerajucom slizkom demonovi, ktori sluzi ako "zaludok" pre svetielkujuce bytosti ovladajuce casopriestor, pripadalo mi to ako vytrhnute z nejakeho pulp sci-fi. Nech to je kokolvek originalne, pripada mi to absurdne.
25.03.2013
kAnYs
Mohol by som teraz menovat co konkretne mi na tom nesedi, ale na kazdu taku poznamku sa da odpovedat. Tak isto ako sa da odpovedat na to, preco si ti kokoti z Enterprise nedavaju skafandre. vsetko sa da vysvetlit. ked mam ale premisu na ktorej mi nieco nesedi a vysvetlenie sa nedostavi tak mi to jednoducho prekaza, lebo mi to pripada nedomyslene. aj ked sa da povedat, ze to bol zamer, aby citatel musel rozmyslat. tam je ale velmi tenka hranica, medzi dielom ktore je nezmyselne a dielom, ktore je premyslene do detailu, ale kde su detaily schvalne vynechane. a ta hrannica sa posuva od citatela k citatelovi. mne toto skratka nesedi.
25.03.2013
kAnYs
Mohol by som teraz menovat co konkretne mi na tom nesedi, ale na kazdu taku poznamku sa da odpovedat. Tak isto ako sa da odpovedat na to, preco si ti kokoti z Enterprise nedavaju skafandre. vsetko sa da vysvetlit. ked mam ale premisu na ktorej mi nieco nesedi a vysvetlenie sa nedostavi tak mi to jednoducho prekaza, lebo mi to pripada nedomyslene. aj ked sa da povedat, ze to bol zamer, aby citatel musel rozmyslat. tam je ale velmi tenka hranica, medzi dielom ktore je nezmyselne a dielom, ktore je premyslene do detailu, ale kde su detaily schvalne vynechane. a ta hrannica sa posuva od citatela k citatelovi. mne toto skratka nesedi.
25.03.2013
kAnYs
Ale tak zas, ked si precitam po sebe co som splodil ja, tak sa tiez nemam cim chvalit. Teste sa chlapci a dievcata, uz som zvedavy ako sprdnete vy mna.
25.03.2013
francees (Anonym)
Tak to som si ista, ze po tebe, kAnYs nenapisem ani svoje meno spravne, nie to text. Citala som tvojr prispevky, a mam pocit, ze som z inej planety, alebo nemam ani skolku. Nerozumiem ani slovu. Som totalne v riti a budem to mat po takom vzdelancovi neuveritelne tazke. Uz teraz si trham vlasy, a to som si este nic od teba neprecitala. S Panom Bohom. To budu ohlasy. Asi sa z tejto stranky navzdy vytratim.
25.03.2013
jurinko
kanys, pokial viem, tak nenosia skafandre iba na planety, kde je dychatelna atmosfera (senzory) a choroby by dostat nemali, pretoze (okrem skenovania podmienok na planete) ich pri "beamovani" prezenu niecim ako cisticka a transportuju iba to, co im neublizuje. Ten diel, kde niekto cosi chytil na planete, som nevidel, ale urcite islo bud o uplne novu formu zivota, ktoru bioskeny transportera nedokazali zachytit, alebo sa tie skeny pokazili. Oboje je dost blba nahoda. Ta pravdepodobnost, ze sa nieco take stane, je urcite neuveritelne nizka, pretoze inak by nosili skafandre vsade a vzdy (a aj cez tie by urcite nieco preslo, ked uz sme pri tom ;-) ). Je to proste pretechnizovany svet, tak sa spoliehaju na techniku (a skafander je relativne ostara, ak mas lepsiu techniku, pouzijes ju). Podla mna celkom logicke (a nie iba startrekovsky :-) ).
26.03.2013
kAnYs
jurinko, ja ti tie casti schvalne najdem :) @francees: to su iba moje filozoficke bludy, z toho si nic nerob. ja niekedy nerozumiem sam sebe.
26.03.2013
francees (Anonym)
Ale ma to hlavu a patu. Je to dobre. Nechapem, ja by som nikdy nieco take nevymyslela, a tie nazvy... Ja uz pracujem na niecom asi inom, ved moj styl je iny, ako viete. Aspon bude mozno z coho dalej cerpat pre mne podobnych, netechnickych typov. Dufam, ze sa od temy vzdialim menej, ako by som chcela. Vopred sa ospravedlnujem ak to zamotam, pohnojim, ci cokolvek.
31.03.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Rozbroj v galaxii vrcholí. Na Tretej, planéte, ktorá bola kedysi kolískou ľudstva a teraz je hrozí anihilácia, majú naši hrdinovia ročného románu na pokračovanie už len poslednú šancu uniknúť určitej záhube... Finále od Matúša Mikšíka.
Pod vianočným stromčekom scifi.sk nájdete vyvrcholenie našej celoročnej vesmírnej ságy! Ak ste sledovali dobrodružstvá našich hrdinov, nenechajte si posledné dve kapitoly veľkého finále. Tu je XI. od Aldebarana.
Jožo sa stáva novým veliteľom vesmírnej posádky, no ihneď musí čeliť novým problémom a nástrahám. Cestičky, vedúce k Ilumovi sa začínajú spájať do jednej, hlavnej, na ktorej však čaká azda posledná nečakaná nástraha. Dokážu sa zainteresovaní dostať k hlavnému nepriateľovi?
Ľudský roj sa nachádza v rozpakoch, ako naložiť s problematickou situáciou na Tretej, zatiaľ čo naša posádka Crusadera na Tretej to nemá práve na ružiach alebo Roháčoch ustlané... Deviata kapitola Vesmírnych tulákov od YaYe.
Monika to má namierené k centrálnemu systému, ktorým Ilum ovládal sieť na planéte, Kowalský medzitým vydal príkaz na prechod vesmírnej lode Zeme do orbity Tretej a Kirrik, silikský veliteľ, sa v novom tele anihilátora objavil na Tretej, aby sa pomstil ľuďom... Začína tam byť pekne horúco.
Posádka vesmírnej lode Crusader naberá druhý dych, ambasádor Silikskej dominancie vrie od zlosti a Kowalsky si to hodlá rozdať s celým alternatívnym vesmírom. Vzkriesená Monika sa vydáva na prieskum Mŕtveho ostrova...
Na Tretej vládne chaos. Ilum zbavil jej obyvateľov telepatických schopností, v jej orbite medzi sebou súperia transhumánni potomkovia ľudí s mimozemšťanmi, Jacob objavil kópiu Jewel Jonesovej a Gmork sa práve kŕmi.
Zatiaľ, čo sa schyľuje k osudovému stretnutiu medziplanetárnych síl nad Treťou, na jej povrchu sa jednotliví preživší z posádky Crusadera dostávajú do čoraz väčšej šlamastiky...
Jacoba pálili oči z ostrého svetla. V hlave mu hučalo, ako pri výbuchu ohňostroja, ktorý práve vyplnil nebo. Pôvodný plán zachrániť Arthura sa v okamihu rozplynul. Najprv potreboval zachrániť seba.
Posádka stroskotanej vesmírnej lode Crusader sa snaží prežiť, no ani len netuší o nástrahách, ktoré ich očakávajú. Keď všetky strany spriadajú plány, príbeh sa začína komplikovať... v treťom dieli nášho seriálu na pokračovanie, tentokrát od Kanysa.
Pokračovanie príbehu Juraja Búryho o prebudení hrôzy spiacej na Mŕtvom ostrove, pokazenom androidovi a zúfalom nedostatku cigariet... Vesmírni tuláci sú románovým experimentom 12 autorov na scifi.sk - čo mesiac, to kapitola.
Ľudstvu sa podarilo postaviť obrovskú Hviezdnu bránu a teraz do nej vysiela prvú živú posádku. Skupina odvážlivcov má dokončiť svoju cestu v Hadej hmlovine, no namiesto toho stroskotajú na neznámej planéte...