„Môžem vám pomôcť?“ zašvitorila predavačka, ktorej neprirodzený úsmev rozťahovala vidina provízie z predaja. Spolu s nahrubo namachlenou maskarou okolo inak nevýrazných očí, vyzerala ako pripučená žaba na chodníku.

„Viete, hľadám niečo pre priateľa, ale neviem si vybrať.“

Diana poznala tie typy a neznášala keď ju otravovali, ale dnes bola v koncoch. Nakupovať darčeky pre druhých neznášala zo všetkého najviac. U otca to preto riešila každoročnými vstupenkami do Sveta rýb, kde sa tri dni snažil uloviť sumca – neúspešne - a bratom dávala len obálku s kreditkou. Takú istú, koniec koncov, dostávala aj ona a absolútne jej to vyhovovalo.

Lenže k Marekovej tridsiatke musela byť naozaj kreatívna. O peniaze nešlo, mala ich dosť. Horšie bolo, že Marek mal všetko, čo potreboval: oblečenie si vyberal sám a športové náradie tak isto. A tak jej neostávalo nič iné, len sa zúfalo trmácať po obchodných domoch a hľadať.

„Ak je to k vášmu výročiu, tak by som vám odporučila parfum Sensation s výraznou orientálnou vôňou; ak však preferujete niečo menej korenisté je tu veľmi obľúbený Future,“ rapotala ponuku bruneta v stredných rokoch a popritom vyťahovala testery z poličiek, z ktorých vždy trochu strekla na testovacie papieriky. Aj to bola jedna z vecí, prečo Diana chodila do parfumérie iba nevyhnutne: pripadala si ako cvičený vlčiak hľadajúci drogy. Flakóny rôznych tvarov a farieb sa pred ňou mihali v rýchlom slede a zanechávali v nej čoraz menšie nadšenie. Ako manažérka v reklamnom priemysle, sama najlepšie vedela, že čím viac obal predáva, tým horší je produkt.

„Pozrite sa, slečna...“ prerušila ju Diana a zažmúrila na ceduľku s krstným menom, ktoré malo za cieľ navodiť atmosféru dôvery, „Nataša. Ak mi mienite stále ponúkať tie druhoradé akože vône, plné syntetických chemikálii, tak sa rovno zvrtnem na opätku a pôjdem ku konkurencii, kde mi ponúknu skutočný parfum.“

Trochu klamala. Už sa jej nikam nechcelo chodiť, ale rozhodla sa jej dať ešte jednu šancu, kým sa na to úplne nevykašle.

Nataša si bleskovo prezrela zákazníčku od hlavy až po päty: hnedovláska s jemnými črtami tváre, na ktorej dominovali veľké gaštanové oči pod vejármi mihalníc a s opálenou hladkou pokožkou z tohtoročných Seychel; ďalej tu bol krátky malinový kostým od návrhárky z Milána, doplnený o decentné šperky nemalej hodnoty a obopínajúci jej vyšportované telo, ktoré sa držalo akoby iba mimochodom na lodičkách Louis Vuitton. Pochopila, že takúto zákazníčku by nechcela odradiť. Ukradomky sa rozhliadla okolo seba a sprisahanecky k nej prehodila:

„Vidím, že patríte k ženám, ktoré vedia, čo chcú. Pre zákazníčky ako vy máme limitovanú edíciu istého parfumu.“

Opäť sa rozhliadla, aj keď ďalší ľudia sa tmolili v náprotivnom rohu obrovského obchodu a sotva by ju mohli začuť. Dianu to v duchu celkom pobavilo. Už si zvykla na rôzne triky obchodníčok, veď sama schvaľovala desiatky ročne, ale toto ešte nevidela.

„Poďte prosím za mnou,“ pokynula jej a bez ďalších zbytočných slov ju zaviedla k vedľajšej pokladni. Spod pultu vytiahla nenápadnú krabičku, ktorú obradne otvorila.

„Je to absolútna novinka, ktorá sa má na trh dostať až na budúci rok. Teraz je to len pre špeciálnych zákazníkov,“ povedala s potláčaným vzrušením, pričom na ňu zasvätene žmurkla. „Z vášho partnera urobí doslova nového človeka.“

Diana si nedôverčivo prezrela malú bledosivú fľaštičku s jednoduchým názvom Gentleman only. Nikde nevidela údaje o zložení, iba na boku sa skvela trademark najväčšej nadnárodnej korporácie As you wish. Bolo to jedno z tých log, ktoré mali špeciálny čip brúsený laserom a ani Číňanom sa ho ešte nepodarilo napodobiť. Konečne niečo zaujímavé, pomyslela si. Automaticky zašmátrala po testovacom papieriku, ale Nataša jej ho bleskovo vytrhla z ruky a s nervóznym úsmevom sa ospravedlňovala:

„Prepáčte, ten parfum je nesmierne drahý a zákazníci môžu len privoňať k jeho uzáveru. Je mi naozaj ľúto.“

Diana sa na ňu zahľadela pozornejšie. Keby to bola zase šmelina, žena pred ňou by sa postavila aj na hlavu, len aby jej ho predala. Na to mala nos. Privoňala. Výrazná trpkastá vôňa s nádychom manga sa jej pozdávala.

„Beriem ho,“ prehodila vecne vytiahnuc kreditku.

„Ešte vás musím upozorniť, že reklamácie neberieme. Viete, vlastne vám nič nepredávam,“ utrúsila Nataša a vyťukala astronomickú sumu, ktorá Dianu trochu zaskočila, ale už zo zvyku ani nemrkla.

„Ako som povedala, na trhu až na budúci rok,“ zamrmlala Nataša ešte raz a rýchlo je strčila darček do kabelky.

O malú chvíľu už Diana spokojne kráčala obchodným komplexom hmýriacim sa stovkami ľudí ako v obrovskom včeľom diele. Pripomínal jej tanec - tanec túžob a splnených prianí.

***

„Dobré ránko kolegyňa! Kávu?“ usmial sa na ňu modrooký fešák spoza bielej pary stúpajúcej z plastovej šálky Coffe & Co. Diana chvíľu nechápavo pozerala na sviežo vyzerajúceho mladého muža okolo 30-tky v šviháckom tmavomodrom obleku. Potom jej zaplo: nový kolega! Tupý výraz bleskovo nahradila širokým úsmevom:

„Ďakujem veľmi pekne. Aké milé!“

A ešte milšie by bolo, keby som mala taký plat ako ty. Robím tu už 5 rokov a tvoja výplata bude určite vyššia minimálne o 10%! pomyslela si naštvane. Raz jej to vysvetlil šéf medzi štyrmi očami, že je to predsa prirodzené - mohla by náhodou otehotnieť a on príde o investície, ktoré do nej vkladal. To aby človek preklínal svoju maternicu, alebo čo! zúrila v duchu a po stý raz si predstavovala, ako šéfovi za to vykrúca krk.

„Gregor Stiman. A ty budeš najvýkonnejšia marketingová manažérka tejto firmy.“ Podal jej ruku a pevne, ale nie príliš silno, stisol. Diana už o ňom počula: brutálne sexy, vôbec nie arogantný a neuveriteľne výkonný. Na 100% pravdivé. Čo bola na dovolenke, dokázal si svojim šarmom podmaniť celé kancelárie kolegýň a chlapi mu len ticho závideli. Schválne si všimla, že jej podal ruku rovno a nie zhora, aby jej tak dal najavo svoju dominantnú rolu.

„Myslím, že budeme spolu veľmi dobre vychádzať,“ usmiala sa spokojne. „Diana, teší ma.“

***

Zavrela za sebou dvere a zničene zhrbila chrbát. Konečne sa posadila na stoličku v predsieni a vyzula lodičky na neuveriteľne vysokých podpätkoch.

„Ahoj láska!“ privítal ju potešený hlasom Marek vynoriac sa z chodby. „Zničená?“ opýtal sa súcitne, keď ju uvidel takú strhanú a pomohol jej z dlhého kabáta.

„Hej. Tá kampaň ma zabije! Od teraz nenávidím všetko, čo obsahuje tri pásiky!“

Marek sa zasmial tak srdečne, že sa musela pousmiať aj ona.

„Viem, čo ti pomôže,“ povedal a objímajúc jej plecia, ju odviedol do obývačky.

„Tu si pekne ľahni,“ rozkázal a nežne ju položil na gauč. Potom diaľkovým stlmil bodové svetlá a zapálil aromalampu. Prisadol si k nej a šikovnými hmatmi jej začal masírovať boľavé lýtka. Diana sa konečne uvoľnila.

„To je skvelé!“ rozplývala sa. Marek sa len usmieval a po čase, keď uznal za vhodné, pridal aj bozky. To už pokračovali v spálni. Sex bol opäť úžasný, akoby jej čítal myšlienky. Žiadna rýchlovka, ani dohadovanie sa, kto bude hore. Marek bol nežný a dravý zároveň.

Poslednú dobu sa to len zlepšuje, premýšľala v posteli, zatiaľ čo Marek vedľa nej už sladko spal. Začalo to od oslavy, alebo skôr tesne po nej. Bol viac pozorný, prekvapoval ju maličkosťami a konečne v piatky nebehal sám s kamarátmi, ale vyrážali spolu na záťahy. Ak jej doteraz kamarátky závideli, teraz ju kvôli nemu znenávideli. Úkosom na neho pozrela. Svetlo z obrazovky na stene osvetľovalo pekného hnedovlasého muža s perfekcionisticky zastrihnutou bradou, ktorú si len nedávno nechal narásť a v ktorej vyzeral síce mierne staromódne, ale akosi aj serióznejšie. Z pod periny sa pokojne dvíhala vypracovaná chlpatá hruď, mladého 35 ročného tela s vytetovaným škorpiónom na lýtku - pozostatok z puberty. Možno si prečítal budhistickú knihu o tajomstvách života? Tá predstava ju v duchu rozosmiala. Zložila si hlavu do perín a o chvíľku už spala.

***

Prebudila sa na akýsi zvuk z televízie. Aspoň po stý krát zanadávala, že stále riskuje podprahové reklamy a sliepňavo pozrela na mobil, ktorý ukazoval tri hodiny ráno. Marek vedľa nej nebol. Zrejme zase pracoval. Vkĺzla do semišových papúč a prešla do chodby odkiaľ chcela zabočiť na toaletu. Išla rýchlo, so zvieravým pocitom v žalúdku, pretože z nejakého dôvodu sa pre ňu päťizbový priestranný byt v noci menil na strašidelný labyrint plný neidentifikovateľného strachu. Možno na tom mali zásluhu aj príbehy starej mamy- mŕtvoly a duchovia to bolo jej. Hnala sa teda ako víchor, aby to mala čo najskôr za sebou. Uprostred chodby však zastala. Spoza pootvorených dverí do obývačky sa niesli útržky tlmeného rozhovoru. Mimovoľne zastala a započúvala sa.

„Áno pane, reklamná sféra je pre nás prioritou... nevídané možnosti... náš človek na tom už pracuje,“ počula Mareka. Ihneď mu odpovedal hrubý mužský mrmlot z video hovoru. V poslednej dobe sa mu darilo. Konečne ho povýšili, rozšírili sa mu právomoci vo firme a medzi klientmi sa mu začali objavovať mená prominentov. Za “odmenu“ však musel pracovať aj v noci, keďže klienti, či nadriadení, boli v inom časovom pásme. Napriek všetkému to Marek zvládal bravúrne. V podstate, keď tak nad tým premýšľala, spával menej ako 5 hodín denne. Ako to vlastne zvl... Z úvah ju vytrhlo šklbnutie dverí. Zjavila sa Marekova hlava so slúchadlami a mikrofónom. Žmurkol na ňu a zavrel dvere pokračujúc v hovore. Pripadala si, ako prichytená pri vylizovaní cukru z cukorničky. Ale pracovný rozhovor je pracovný rozhovor. Zvrtla sa a išla radšej do postele.

***

„Ako to zvládaš?“ opýtala sa neveriacky a pozrela na čerstvého kolegu, ktorý s handsfree-čkom pri uchu rozdával prvé, ranné úlohy do marketingového oddelenia. Bolo 7:00 a včera ťahali do dvanástej. Gregor na ňu veselo mrkol a polohlasne dodal do smartfónu: „Pozri sa Jani, viem, že tí Nemci sú strašní skupáni, ale s tvojím úžasným šarmom to zvládneš. Ver mi! Mám nos na schopných ľudí.“

Odpovedal mu polichotený chichot nemožnej Jany z dvojky. Diana si ju teraz úplne vedela predstaviť: preafektovaná moletka s čudným krátkym účesom, ktorý ju ešte viac zväčšoval, teraz cupitala na mieste a rozhadzovala koketne rukou. Viac vlastne ľutovala tých Nemcov. Gregor konečne ukončil hovor a odpil si z kávy. Diane automaticky podal jej ranú, ktorú jej nosil do práce. Ona nikdy nestíhala a Gregor býval len kúsok od firmy a ešte k tomu to mal po ceste, ako vravieval.

„Dobré ránko, slečna nebezpečná!“ zavtipkoval a zložil si slúchadla na stôl. „To vieš: ranné vtáča...“

„Ale prestaň, prosím ťa!“ zahriakla ho so smiechom. „Priznaj sa, koľko káv si už dnes mal?“ Gregor nahodil previnilý výraz až opäť vyprskla smiechom.

„Nehovor to nikomu: dôkazy nie sú, lebo jem aj kelímky.“

Diana si zložila veci a sadla za počítač. V kancelárii boli síce okná na celú stenu, ale aj tak nedokázali prilákať dosť svetla spoza sivých oblakov. Preto nemala rada jesennú Bratislavu. Nebol však čas nad tým premýšľať - termíny odovzdania projektu boli priam šibeničné. Greg podišiel k jednému z okien a na chvíľu sa zamyslene pozrel na vstávajúce mesto.

„Vieš, že reklama je už v tejto dobe v podstate zbytočná?“

„Ani nevrav, lebo ak to zistia klienti, stratíme prácu,“ zavtipkovala.

„Naozaj, je to taký mamut v ére slonov. Koho ešte osloví? Už je všade – denno denne ju vidíš v médiách, na bilboardoch, na domoch, na autách, vo filmoch... proste, kde si zmyslíš. Psychológovia tvrdia, že ľudia už začínajú byť imúnni.“

„A preto potrebujú firmy nás,“ zasmiala sa Diana a snažila sa nájsť na stole neuveriteľne rýchlo sa tratiace perá. Podozrievala upratovačku, že jej ich kradne, ale iba do tej chvíle, kým ich opäť raz nenašla zapatrošené v šuplíkoch alebo pod štósmi papierov.

„To áno, firmy nás potrebujú a veľmi, hlavne niektoré. Ale to je len predlžovanie neodvratného. Je nutný nový druh reklamy. Seriózne,“ Gregor na ňu uprel lesknúce sa oči. Nezdalo sa jej, žeby zartoval.

„Nerozumiem, čo tým myslíš?“

„Len premýšľaj! Stačilo by tak málo: povedzme jeden produkt, vďaka ktorému by sa ľuďom otvorili oči tak, aby videli presne to, čo chceme aby videli. Nebolo by to prelomové? Zmenili by sme sa z chaotického odpadkového koša s potkanmi na dokonalé termitisko,“ hovoril pokojne, ale aj tak sa jej zdalo, že v sebe niečo dusí. Možno výbuch smiechu, z toho ako si zo mňa robí dobrý deň? Nevedela však, či má na to dnes náladu.

„Čože? Ty si pripadáš ako potkan? A chceš byť termit?“ opýtala sa s úškrnom rozhodnúc sa hrať jeho hru.

Gregor sa z chuti zasmial.

„To nie, len nechápem strach ľudí napríklad z globalizácie. Čo je na tom vlastne zlé? Nebolo by lepšie, keby sme mali všetci spoločné sny? Spoločné ciele?“

„Tuším tu raz už taký režim bol, Greg, ale ľudia ho odštrngali,“ odpovedala Diana s miernou iróniou a radšej uprela zrak na grafy pred ňou. Začala uvažovať, ako vykĺznuť z tejto čudnej debaty. Rozsekol to za ňu:

„No, dosť o hlúpostiach. Nevšímaj si ma. To bude tou jeseňou. Kde sme prestali?“

„Ideme na zložku F a musíme ešte vypracovať čiastkové kampane pre subdodávateľov.“

Gregor sa posadil za svoj pracovný stôl a s povzdychom povedal:

„Ako vidím, dnes zase ťaháme.“

***

Hlasná hudba z rádiobudíka jej trhala ušné bubienky.

„Nie!!“ zamrmlala a zúrivo si hodila vankúš na hlavu. Po chvíli to však vzdala, stíšila zvuk a rozhliadla sa po spálni. Bolo pol šiestej. Marek tam už zase nebol. Počula len zvuky sprchy z kúpeľne. Žeby chcel ísť behať tak skoro ráno? pomyslela si začudovane. Bol síce športovec, no určite nie ranné vtáča. Zívajúc, s ešte zalepenými očami, vošla do kuchyne, kde našla pripravené raňajky. Uždibla si trochu nátierky, ale musela dať body dole za evidentne moc pripečenú kôrku topiniek. Rozhodla sa mu však aj tak odpustiť. Potom zamierila do kúpeľne.

„Bré ránko, čo si tak skoro hore?“ pozdravila a vzala si svoju kefku.

Marek sa na ňu pozrel kritickým okom v odraze zrkadla nad dvojitým umývadlom.

„Chcem sa pripraviť do práce. Nemôžem vyzerať ako ty,“ poznamenal bez úsmevu.

Dianu akoby oblial ľadovou vodou. Šokovane otvorila ústa, ale nezmohla sa ani na slovo. Ukradomky sa pozrela na seba: rozstrapatené vlasy ešte zlepené od tužidla z včerajšieho dňa, čierne monokle od maskary, ktorá sa jej nechcela dávať dole, karpiny v očiach. Nebola krásavica, ale také normálne ranné strašidlo. Marek otvoril skrinku a navoňavkoval sa dvoma krátkymi strekmi.

Gentleman only bol u neho teraz v kurze. Len málo darčekov si vyslúžilo toľko jeho pozornosti. Dokonca aj teraz, keď mu mala chuť odrhnúť hlavu, bola na seba za to pyšná. Nestihla sa na neho ani utrhnúť, keď sa jeho výraz tváre zmenil. Usmial sa na ňu a pobozkal ju na čelo:

„To mal byť vtip, ale nepodaril sa mi. Prepáč,“ dodal prosto a bez ďalších rečí odišiel do spálne pre veci.

Prvotná zúrivosť z Diany vyprchala. Pustila to z hlavy, aj keď si do svojho súkromného mentálneho denníčka poznačila s červeným výkričníkom: Ešte popremýšľať!

Prehrabla si vlasy. Vyzerám, ale ozaj hrozne, pomyslela si už sebakriticky. Prebehla očami poličky, aby našla odličovač, ale nikde ho nevidela. Otvorila preto vrchnú skrinku, kde si matne spomínala, že jeden zahliadla a kefka jej skoro vypadla z úst. Napočítala asi desať krabičiek Gentleman only. Tie jednoduché kovové púzdra s extra drahým parfumom vo vnútri by spoznala kedykoľvek. Zo sumy, ktorá jej vyskočila pred očami sa jej skoro zakrútila hlava.

„Marek? Čo má toto znamenať?“

„Čo ako?“ zakričal zo spálne ďalej sa prehŕňajúc vo veciach.

„Blíži sa vojna? Prečo si kúpil tak veľa toho nového parfumu?“

V okamihu bol pri nej. Pohľadom skontroloval poličku, viditeľne nervózny. Mala pocit, žeby ju najradšej vypoklonkoval z kúpeľne.

„Ach, toto... to je pre kolegov. Poprosili ma, aby som im to zohnal.“

„Takže ty si teraz Avon lady?“ zavtipkovala. Marek sa silene zasmial.

„Tak nejak. Nebude to tu dlho zavadzať, sľubujem.“

Diane sa nezdal. Inokedy by sa urazene otočil na päte a do rána druhého dňa by ho nevidela. Pohľad jej padol na jeden, ktorý nechal na poličke nad svojim umývadlom. Načiahla sa po ňom, ale Mareková ruka vyštartovala tiež, takže jej ho nechtiac vyrazil z ruky. Parfum skončil s buchotom, točiac sa vo výlevke.

„Čo to robíš?!“ vyštekol na ňu a nefalšovane ju odstrčil. Bleskovo chňapol po flakóne ale opatrne skúmal škody. Napriek tvrdému pádu na ňom nebol ani škrabanec. Diana meravo stála neschopná reakcie. Mareka takéhoto videla naposledy pred pár rokmi, keď ju obťažoval jeden truľo v bare.

„Chcela som len k nemu privoňať. Uniká mi niečo? Veď sa správaš ako nejaký dement!“ vybuchla. Nezvykla nadávať, ale toto rozhodne nemienila trpieť. Marek opäť skrotol:

„Prepáč, keď mám toho teraz veľa a vieš sama aký je drahý. Ja... musím už ísť.“

S tým sa zvrtol a následne počula už len pribuchnutie vchodových dverí. Diana prešla do spálne, aby sa rýchlo obliekla. Čas nemilosrdne utekal a ona musela stihnúť predísť rannú špičku. Dnes mala finišovať a takto jej pokazil začiatok dňa. Toto si odskáče! pomyslela si utekajúc dole schodmi.

***

„Jani, nevidela si Grega?“ opýtala sa Diana s mierne zúfalým hlasom. Od rána bola zavelená prácou a projekt mal byť večer už odovzdaný. Najskôr si myslela, že prišiel skôr ako ona a niekam si odbehol, ale po hodine, keď sa mu nevedela dovolať, už začínala prepadať panike.

„Netuším. Dnes som tu bola úplne prvá a nevšimla som si, žeby prišiel,“ odpovedala Jana a ďalej vyhrýzala čokoládový muffin. Dianu rozbolela hlava - prvý stupeň kofeinového absťáku. Ježiši, kde si! To to je snáď zlý sen! pomyslela si a rozbehla sa do svojej kancelárie o poschodie vyššie. Zapla odkazovač, ale okrem dvoch správ od šéfa, či na tom už pracuje (čo som asi robila doteraz, ty kretén?) a jednej ponuky na jedinečnú prezentáciu spoločnosti zaoberajúcou sa zdravým životným štýlom (odkiaľ majú moje utajené číslo?) tam nič viac nebolo. Schmatla jeden z fasciklov povaľujúcich sa na stole, keď zadrnčal telefón. Prekvapene pozrela na utajované číslo.

„Áno?“

„Diana? Tu Greg.“

„Pre Boha, kde si? Prosím ťa povedz, že si niekde za rohom!“

„Ja... nemôžem... všetko sa posralo,“ nastala odmlka. Diana neveriacky počúvala a uvažovala, či si z nej niekto nepekne nestrieľa.

„Čo, čo sa deje?“

„Už nevládzem, ja už nevládzem!“ Gregov hlas znel vyčerpane.

„Pozri, viem, že je to stres, ale my..“

„Buď ticho! Oni... sú všade... zožerú nás ako kobylky, nie ako larvy, z vnútra. J&T, Siemens, posraté Telekomunikácie, Bush a aj ten nový chuj moderátor, jak sa... neviem... Počúvaj ma, hľadajú bohatých, pri moci, ktorí môžu ovplyvňovať. Nedajú sa zastaviť. Rozumieš? Nedajú sa zastaviť!“

Greg hovoril rýchlo, akoby blúznil. Prerývane dychčal do telefónu a Diana mu rozumela čoraz horšie. Premkol ju strach. Z jeho hlasu počula strašnú naliehavosť a zároveň odovzdanú beznádej.

„Greg, kde si? Prídem po teba, dobre? Všetko vyriešime, OK?“

„Nie! Ja som už skončil... je neskoro, pre mňa je neskoro... idú si po mňa... ale ty... spýtaj sa Mareka...“

Niečo prudko zašušťalo až musela odtiahnuť ucho.

„Čo sa mám opýtať? Akého Mareka?“ zmätene zakričala do telefónu.

Na druhej strane ostalo len podozrivé ticho a potom tlmený divoký smiech. Diane prebehol mráz po chrbte a ani nevedela prečo, rozklepali sa jej ruky. Hovor sa prerušil. Čo to malo byť, do riti? Neveriacky sa pozerala na mobil vo svojej ruke. Myšlienky v nej vírili ako splašené včely. Z úvah ju ale vytrhla Silvia, ktorá vtrhla do kancelárie a mávala pripravovanými analýzami. Z úst jej vyletovali slová ako: cieľové trhy, rentabilita, Nemci, šibeničné termíny, šéf nás zabije. Bolo jej jasné, že to bude dlhý deň a že je na to sama. Greg sa očividne zosypal, ale ona si to nemohla dovoliť. Zapudila myšlienky na neho, vyhnala z brucha ťažobný pocit a pustila sa do práce. Keď sa konečne v noci dostala do postele, nevládala od únavy zavrieť oči. Keď si k tomu predstavila, že má zajtra robiť ešte aj prezentáciu, ktorú mal robiť Gregor, zaliala ju vlna rozčúlenia: To je tých 10%!

***

„Diana, klienti boli včera veľmi spokojní. Dobrá práca,“ kývol uznanlivo prešedivený, ale na svoj vek nebezpečne vitálny, šéf.

„Ďakujem pane,“ rozžiarila sa spoza asi tony mejkapu, ktorý mal zakryť stopy únavy a cítila, že stres z nej môže konečne spadnúť. Jediné, po čo teraz túžila, bolo ísť domov, ponoriť sa do horúcej vody s grepovou esenciou a počúvať Rihannu. Ale s výrazom, ktorý mal šéf na tvári vedela, že má ešte niečo dôležité na srdci. Nasadila profesionálny úsmev rozhodnutá to vydržať až do konca.

„Viete, dnes prišla za mnou polícia. Chceli vedieť, kto videl naposledy Gregora Stimana, alebo sa s ním rozprával.“

„Niečo urobil?“ vypleštila nechápavo oči a do žalúdka sa jej opäť nasťahoval zvieravý pocit.

„Našli ho včera večer v jeho byte. Mŕtveho. Prišla ho pozrieť jeho sestra, ale už bolo neskoro.“

„Čo sa mu stalo?“ opýtala sa s dutým hlasom, ktorý nespoznávala.

„Nič viac neviem, ale vyzerá to, že sa asi predávkoval. Videli ste ho včera alebo predvčerom?“

„Ja, nie, už dva dni neprišiel do práce,“ odpovedala. Nejako sa nemohla prinútiť spomenúť ten čudný rozhovor. Ale veď na to sa jej nepýtal.

„Chápem, že je to pre vás ťažké. Predsa len, bol to váš kolega, ale chcem vás požiadať, aby ste mu pobalili veci zo stolíka. Príde si po ne niekto z rodiny.“

„Samozrejme. Iste.“

Diana sa zvrtla na opätku a otrasene kráčala do svojej kancelárie. Eufória z pochvaly bola dávno preč, ostala len chuť vracať. Kráčala chodbou ako vo sne a odniekiaľ k nej prichádzal Janin hlas:

„Vraj ho našli úplne nahého v prázdnom byte. Jediné, čo tam mal bola žehlička, drahý oblek a veci do práce, inak nič! Všetko vybrakoval. Ostali po ňom iba dlhy, zrejme na drogy, veď kto by mohol vydržať také tempo? Mne sa hneď nezdal!“

Diana ani nevedela ako a zrazu sedela vo svojom kresle. Snažila sa spamätať, ale mozog sa akosi zdráhal. Keby tie ohováračské kravy radšej prišli za ňou a spýtali by sa jej aký bol Gregor, nemuseli by sa teraz zlietavať ako mrchožrúti nad poslednými pikoškami. Ale čo by im vlastne povedala? Bol skvelý, vždy dobre naladený, pracoval nad 100%, stres u neho nikdy nevidela, vlastne ani únavu. Čím viac nad tým premýšľala, tým viac pochybností v nej vŕtalo. A ešte k tomu ten čudný telefonát. Naozaj to vyzeralo na drogy. Unavene si vzdychla a rezignovane chytila krabicu, ktorú niekto promptne pripravil na jeho stôl, jeho bývalý stôl! opravila sa v duchu. S úctou vložila pár prepisiek, antistresové guličky a zo sentimentu aj prázdny kelímok od kávy. Otvorila šuplíky a povyťahovala kancelárske spisy a tabuľky. Nič z toho nebolo osobné, tak ich vyradila na kôpku vedľa. V najspodnejšom šuplíku niečo zahrkotalo. Zašmátrala hlbšie a s údivom vytiahla dobre známe flakóny Gentlman only. Napočítala ich 5 kusov. So zmiešanými pocitmi ich uložila do krabice k ostatným veciam. Postavila sa a rozhliadla sa po miestnosti. Pracovala s Gregorom len tri mesiace, a aj keď s ním mala len profesionálny vzťah, odrazu sa cítila v kancelárii opusteno. Schmatla kabelku a rozhodla sa, že na dnes je toho na ňu dosť. S hnevom, o ktorom si nebola istá, či nie je spôsobený výčitkami, vybehla z firmy. Bez dáždnika, ktorý si ako na potvoru zabudla v kancli, sa prepletala studeným dažďom – aspoň si nikto nevšimol slzy stekajúce po lícach. Musela sa prejsť a aspoň z časti zmyť zo seba ten pocit špiny, ktorý sa jej lepil na dušu. Po pol hodinke konečne stála pred bytovkou v Rači. Zazvonila na zvonček, ale nikto neotváral. Skrehnutými prstami vytiahla kľúč, aby otvorila, ale to už jej Marek otváral vchodové dvere.

„To mi robíš naschvál?“ vyletela na neho bezdôvodne a naštvane sa snažila strhnúť zo seba mokrý kabát. Marek ani necekol, iba jej poslušne pomáhal. Všimla si, že má dobrú náladu. Ešte viac ju to rozzúrilo. Zavesila si kabelku na vešiak vedľa kabáta, z ktorého kvapkala voda. Páchol po mestskom smogu, ako aj jej vlasy. Neznášala to.

„Bež sa usušiť, zlatko,“ povedal jej a kým mohla vyšteknúť nejakú uštipačnú poznámku, už ho nebolo.

Bez teba by som nevedela! pomyslela si aspoň a už bola v kúpeľni, kde sa drhla veľkým froté uterákom. Vhupla do mäkkého županu užívajúc si pocit tepla a sucha. Všimla si, že voňavka na Marekovej poličke už nie je. Obzrela sa a potichu otvorila vrchnú skrinku. Desiatky kovových krabičiek zmizli tiež. Konečne sa toho zbavil, pomyslela si a z nejakého dôvodu sa jej uľavilo. Prečesala si polosuché vlasy, prevesila mokrý uterák cez radiátor a zamierila do obývačky. Rozhodla sa Mareka ignorovať. Mala toho za celý týždeň dosť. Vkročila do tmavej miestnosti skromne osvetlenej stojatou lampou za kreslom. Kužeľ svetla teraz mieril na čítajúceho Mareka sediaceho v ležérnej póze v obleku.

„Niekam ideš?“ spýtala sa odmerane a začala hľadať ovládač k telke.

„Nie. Čakám celý čas na teba,“ odpovedal jej pokojne nevšímajúc si zlosť v jej hlase.

„A toto je tvoj nový domáci úbor?“ pohrdlivo na neho zazrela. Sadla si a konečne vyťukávala číslo obľúbenej stanice s telenovelami.

„Vlastne áno, Di.“

„Prestaň s tými sprostými vtipmi! Myslíš, že si smiešny? Vieš, čo som dnes prežila? Makala som celý mesiac na projekte a keď išlo do tuhého, Greg sa zosypal a jednoducho si zomrel!“ Diana skoro kričala.

„Ukľudni sa zlatko. Grega mi je ľúto, ale nebol disciplinovaný. Dával si toho príliš veľa.“

Diana sa nadýchla, aby sa znovu rozkričala, ale naraz si uvedomila, čo jej Marek vlastne povedal.

„Čo to trepeš? Čoho si dával veľa?“

Marek sa namiesto odpovede pobavene usmial:

„Ale chceš mi povedať, že ti to nedochádza? Takej bystrej hlavičke? Len skús popremýšľať,“ s tými slovami nenáhlivo zašmátral vo vrecku saka a vo svite lampy sa zaleskla známa šedá fľaštička parfumu s elegantným modrosivým nápisom. Postavil ju na konferenčný stolík a so záujmom sledoval jej reakciu. Dianine zúžené oči pod zmrašteným čelom sa roztiahli od údivu, ktorý rýchlo prešiel do zdeseného pochopenia.

„Čo je tam za svinstvo? Kto ti to dal?“

Diane búchalo srdce až niekde v krku a zalieval ju studený pot. Konečne pochopila Marekovu zmenu, ktorú nechcela vidieť. Všetky tie maličkosti: od štýlu obliekania, myslenia až po ten prekliaty sex. Všetko začal robiť vynikajúco, tak neprirodzene, akoby to nebol ani on. Spával len pár hodín denne a pritom bol vždy svieži, vždy príjemný, vždy výkonný. A ona nič neurobila. Vyhovovalo jej to, starala sa len o seba a svoje priority. V Marekových očiach teraz videla zvláštny výraz, niečo z čoho ju striaslo. Opäť strčil ruku do náprsného vrecka a tento krát sa na konferečnom stolíku objavil flakón s ružovosivým nápisom: Lady only. Zobral fľaštičku do ruky a chlácholivo prehovoril:

„Neboj sa, nebude to bolieť. Stačí len pár strekov denne. Nedá sa to ani detegovať a keď budeš poslúchať, vždy dostaneš toľko koľko budeš potrebovať. Môžeš byť šťastná, že si ťa vyvolili. Zaujmeš Gregorovo miesto - cez teba ovládneme reklamný biznis a možno sa dostaneš aj do politiky. Kto vie? Majú s tebou veľké plány.“

Diana na sucho prehltla. Nečakala - bleskovo šmarila jeden z pripravených pohárov so šampanským do Marekovej tváre a s úľavou zistila, že trafila. Vyskočila z pohovky, zvrtla sa a vbehla do tmavej chodby. Za sebou počula iba tichú kliatbu a vrzgot roztriešteného skla. Potrebovala prebehnúť 4 metre, aby sa dostala von. Prihnala sa k vonkajším dverám a trhla kľučkou. Nič sa nestalo. Zúfalo zašmátrala po kľúčoch, ktoré mali byť v zámke. Keď ich nenašla, vrhla sa k vešiakom, kde mal visieť jej premočený kabát a kabelka. Neboli tam. Vydesene sa oprela o dvere a cítila ako sa jej od adrenalínu trasú nohy aj ruky. Naťahovala uši, aby zachytila akýkoľvek náznak zvuku. Studený pot jej stekal po celom tele. Srdce cítila ž niekde v krku. Po mučivých sekundách, ktoré sa zdali byť večnosťou, počula vyrovnané kroky na laminátovej podlahe. V štvorci matného svetla sa zjavila tmavá postava. Uvoľnene sa oprela o zárubňu dverí. Zdalo sa, že sa baví.

„Ale láska, veď je to presne to, čo si si priala, čo si praje každý na tejto planéte, len o tom nevie. Neboj sa, my ich spolu o tom presvedčíme.“

Diana si zahryzla do jazyka. Nemalo zmysel kričať. Ako sa blížil, v hlave jej zneli len tri slová: As you wish.