Mišo reval. Slzy sa mu kotúľali po tvári. Nikto však nebo svedkom jeho poníženia, plač sa strácal v búrke a tak či tak v daždi úplne premokol. Nikto nebol svedkom jeho dnešného poníženia, aby sme boli presnejší. O hrdosť nešlo už dávno. Tú stratil už ani nepamätal kedy. A to všetko kvôli tej malej-po-on-dia-tej-r... zatínal rytmicky lopatou do hrubizných koreňov, ktoré sa tiahli po celom trávniku jeho dvora. Toto musí skončiť. Toto MUSÍ skončiť! Hodil lopatou o zem. Bolo by sa ozvalo špľachnutie, keby v tom rumajzgu bolo čo počuť.

Mišo reval ako už dávno nie. Rozbehol sa cez zablatený trávnik do pivnice, otvoril zásuvku so somarinami, vytiahol odtiaľ kosák, instantnú polievku, gumené kura, živé kura a pukance. Všetko zaradom zahadzoval za seba. Konečne našiel hrubý špagát. Teraz alebo nikdy.

Všetko to začali nevinne. Mišova žena sa dala na raw stravu. To znie vlastne dosť hrôzyplne, ale nebolo to až také zlé, veď steak a tatarák sa jedia takmer surové. Lenže byť raw-maniakom v 22 storočí nebolo také jednoduché. Barbora sa prechádzala po ulici a bežne sa jej stávalo, že na ceste do zelovocu po nej aktivisti hádzali mŕtve vťaťky a kričali: „Vrahyňa! Jedz jogurty! Rastliny majú city!“

A rastliny city vskutku mali. Experimentovanie potravinami a DNA zašlo tak ďaleko, až sa ukázalo, že rastliny naozaj majú city! Že sa hnevajú, keď ich deti ošklbávajú, že nemajú radi punk, ale zbožňujú Beyonce. Neskôr prebehli ďalšie experimenty a ukázalo sa, že rastliny vedia spievať Beyonce lepšie ako Beyonce. To bolo v roku 2076. V roku 2084 vyšla prvá kritika Dostojevského napísaná uhorkou. V roku 2092 vyhral prvýkrát v histórii Oscara kel. V roku 2107 postával Mišo pri kuchynskej doske a vykladal z páperovej tašky baby mrkvičky. Baby mrkvičky boli hitom, keď už pre nič iné, tak preto, že mali skoro anglické meno.

Baby mrkvičky mal Mišo rád. Barbora ich jedla trikrát denne, Mišo dvakrát. V roku 2108 nemohol Mišo mrkvičky už ani vidieť. Čo bolo šťastie, lebo Barboru fáza raw stravy prešla tiež.

Samozrejme, stalo sa tak zo dňa na deň. Mišo pribehol domov po ťažkej fuške s obrovskou páperovou taškou plnou nákupu z potravín a ako ich tak vykladal, Barbora pomedzi prekliknutie na dvoch sociálnych sieťach zahlásila: „Už nejem zeleninu. Nie som predsa žiadne zviera. Je to ooook?“

„Isteže, Barka...“ Mišo nenápadne zakopol balenie baby mrkvičiek pod gauč. „Ani mne to už nejako nejde dole...“ a balenie baby špenátu nasledovalo mrkvičky.

Lenže na druhý deň na to si Bara povedala, že ide cvičiť yogu. Ako sa tak zohýnala v polohe marcipánu, našla pod gaučom kopu zeleniny.

„Čo je toto?“ vytasila na Miša, ktorý sa práve snažil obesiť na kravate.

Mišo stuhol a omylom sa skoro pridusil. Bol červený ako rak. Začal niečo habkať.

„To nevadí!“ vyhlásila Barbora a povytiahla si legíny. „Stále im môžeme darovať slobodu.“

Barbora vypustila baby mrkvičky na dvore a tie sa hneď rozutekali po dvore a k susedom. No keď sa mala rozlúčiť so špenátom, ten rozkošne zívol a... no veď to poznáte. Bábätká.

„Baby špenát si necháme!“ oznámila Barbora Mišovi, ktorí sa už medzitým obúval do roboty. Zazrel na Báru, akoby sa úplne pomiatla.

„No a čo,“ mykla plecom. „Možno z neho niečo bude. Pamätáš na film Tri dni na kompostovisku?“

„Ale, Bárka, veď to sa stalo iba raz a bol to kel.“

„Tak budeme priekopníci,“ mykla plecom. Bárča bola rada priekopníčkou.

Chvíľu trvalo, kým si Mišo na nový rodinný prírastok zvykol. Obchádzal ho a z diaľky na neho zazeral, ako sa hrá s hrkalkou a prezerá si leporelá. No potom prišli aj chvíle, keď si so špenátom pozreli komédiu a schuti sa zasmiali. A jeho korienky sa pritom veselo krútili na koberci. Špenát rástol ako z vody.

Mišo si nikdy predtým neuvedomil, že baby špenát nemôže byť baby navždy. O niekoľko týždňov sa s Bárou rozhodli, že ho pošlú do škôlky. No Mišo sa nemohol zbaviť pocitu zadoťučinenia, keď špenát z škôlky vylúčili za to, že deti strašil a nútil ich jesť brokolicu. A potom nútil brokolicu jesť ich.

Problémy nastali, až keď raz načapal špenát vo svojej skrini, ako si skúša jeho tričko ACDC.

„Hej, to je môjho pradeda!“

„No čo,“ vyprskol špenát. „Snáď si si nemyslel, že sa do toho ešte niekedy zmestíš.“

„Bárka! Špenát mi berie veci!“

„No tak, prestaň, skús ho brať viac ako kamoša,“ mykla plecom.

Vtedy to začalo ísť s jeho vzťahom s Barborou dole vodou. A špenát už pomaly obrástol celé poschodie.

Raz večer prišiel Mišo domov po veľmi náročnej šichte. (Robil niečo medzi právnikom a baníkom, ťažko sa to vysvetľuje.) Tešil sa, že nájde v rúre chutnú večeru, no na svoje prekvapenie zistil, že v kuchyni nie je nič okrem špinavého riadu. Pomyslel si, že Bárča zasa prešla na iný druh stravy. Zo spálne na druhom poschodí sa ozvali zvuky, akoby niekto obájal stenu. Možno budú odteraz jedávať omietku.

„Bárka?“ zavolal smerom k spálni.

Obájanie steny ustalo. Korene špenátu, ktoré sa tiahli po schodoch dole, sa nepokojne pohli. „Áno?“ ozval sa Bárčin hlas zo spálne. „Je to súrne? Nemám teraz veľmi čas.“

„Máme nejakú večeru?“

Chvíľa ticha. „Ě... bola, špenát ju zjedol. Sprav si chlieb vo vajci. Alebo nejaké páperie. Ešte je v chladničke.“

Mišo skontorloval chladničku. „Nie je!“

Barbora neodpovedala. Obájanie steny sa ozvalo znova.

Mišov pohľad sa odrazu zasklil. A potom akosi spuchol. A potom šiel na pivo.

Keď sa ráno vracal, šialene pršalo. Zdesene si uvedomil, že korene špenátu sa teraz ťahajú po celej záhrade. Posilnený piatimi pollitrákmi a dvoma poldecákmi vytiahol lopatu a začal sa potácať po zablatenom trávniku k najsilnejšiemu z koreňov. Tvár sa mu roztiahla do úškľabku. Zaťal. A znova. A znova. A potom začal plakať.

A potom sa Mišo ocitol sám v pivnici so špagátom v ruke. Rázne vyšiel von a zabuchol za sebou dvere.

Na druhý deň ráno našlo slnko Mišovo susedstvo v tichu. Niekde ďaleko kikiríkal kohút alebo nadaný baklažán.

Mišov trávnik bol v dokonalom stave, úhľadný, i keď na jednom mieste vyzeral, akoby sa tam ktosi vybláznil lopatou.

Mišove oči boli zavreté, v ruke stále zvieral povrázok. Sused sa s vážnou tvárou dotkol Mišovho predlaktia.

„Ránko!“ Mišo náhle otvoril oči a usmial sa.

„Ránko,“ odvetil sused neisto. „Počul som z vášho domu včera strašidelný rev. Všetko v poriadku?“

„Nikdy mi nebolo lepšie,“ neprestával sa Mišo usmievať a potiahol rukou povrázok. Spoza rohu vyšla kozička priviazaná na jeho konci, v ústach stále prevaľovala kúsky špenátu. „Nikdy mi nebolo lepšie.“