„Môžem si ísť ešte ľahnúť, ocko? Veď je len šesť.” Dievča vo dverách si pretrie oči a zívne. „Mamka ma budí o siedmej." Zamraučí.

„Choď sa pripraviť, nech nezmeškáme vlak," otec opláchne britvu a priloží ju späť pod krk.

„Dnes nepôjdeme autom?“ Spýta sa Laura a so záujmom čaká na odpoveď. V zrkadle sleduje otcovu spolovice oholenú tvár. Pohľady sa im stretnú v orosenom odraze. Rovnako modré oči.

„Pôjdeme vlakom," zopakuje, zdôrazní.

Laura sa nadýchne, otvorí ústa, chystá sa protestovať. Vidí, ako sa otcova ruka zastaví v strede pohybu. Klesnú jej ramená, vzdáva sa, podriaďuje, vzdychne.

„Auto je v oprave," pod tečúcou vodou zmyje zbytky peny, osuší tvár.

Laura z neho nevie odtrhnúť oči.

Na ruky si naleje vodu po holení, vlasy rozdelí cestičkou, zapne gombíky saka železničiarskej rovnošaty, na ruke upevní čierno červenú pásku. Nakoniec vypne hruď, vystrčí bradu a so zatajeným dychom skontroluje bezchybnosť pózy. Začuje smiech. Obzrie sa cez rameno. Laura ešte stále stojí vo dverách. Zakýve mu a odbehne.

Vychádzajú na ulicu. Podáva mu ruku a on ju stisne. Laura sa usmeje, srdce jej poskočí. Míňajú ľudí, niektorí zazerajú, iní odvracajú tváre, čosi si šomrú, jeden si pri pohľade na dvojicu odpľuje. Nevadí jej to. Veď to sú len otrhanci. Zbabelci. Na viac sa nezmôžu. Zazerať a pľuť, do očí im nepovie nikto nič. Závidia! Jej ocko je niekto, je zamestnancom štátu, železníc. Má bezchybné oblečenie, držanie tela, aj krok. Kto sú oni? Chudáci! Laura to dobre vie, preto sa snaží ockovi nerobiť hanbu. Nezaostáva, nehrbí sa, nesťažuje na cestu, ani únavu, kráča ako dáma. Krok má ľahký, pri každom nádychu sa jej hruď výpína pýchou. Nie kvôli pochvale - ktorej sa jej nedostane - jej správanie je poďakovaním a uznaním. Otca, prirodzenej autority.

Už neľutuje skoré vstávanie pre pokazené auto. Kráčajú bez slova, dorozumievajú sa stiskom. Všetko prebieha podľa pravidiel dôverného bontónu. Konverzáciu začína drobná dlaň, ktorá sa v otcovej ruke zavrtí a čaká. Na odpoveď. Pri každom opätovanom stisku sa Laura začervená, usmeje, vychýli z rytmu krokov.

Sú v cieli. Vchádzajú do čakárne. Nad dverami je nápis: Len pre zamestnancov. Na druhej strane skla, medzi otrhancami Lauru upúta matka s dieťatom, možno päťročným chlapcom, ktorý na Lauru vyplazí jazyk. Matka sa zamračí, hrubo mykne synovým ramenom, čosi mu povie, načo sapovie chlapec rozplače. Žena odchádza z čakárne, Žena odchádza z čakárne, urevanca ťahá za sebou. Ostatní, za pľuvancami znečisteným sklom, incidentu nevenujú pozornosť. Ich mrzuté, unavené pohľady, strohé rozhovory, kýchanie, kašeľ, ošúchané hračky detí, na to všetko sa Laura díva s odporom. Pritisne sa k otcovi a zhlboka sa nadýchne. Vypraté šaty, voda po holení a čosi… Čosi na viac. Špecifická sotva badateľná aróma. Nemôže si ju nevšimnúť. Ako inak, veď ju pozná, pozná ju veľmi dobre. Večer, až ocko príde z práce, bude výraznejšia a ráno sa opäť odtají, ale nestratí, nikdy sa nestratí. Ockova vôňa.

„Prečo nás otrhanci nemajú radi, ocko?" Ruku mu stisne o čosi silnejšie a tvár zaborí hlbšie do voňavej modrejrovnošaty.

„Už som ti to vravel. Je to kvôli... To preto, že som železničiar."

„Ale veď... Železničiari predávajú lístky, robia sprievodcov, vedú rušne, udržiavajú a opravujú koľajnice..."

„To všetko robia na osobnej. Nie na náklade."

„Aha..." Hanbíí sa prezradiť, že nerozumie.

„Na osobnej prepravujú ľudí, my prepravujeme tovar."

„Aha..." To všetko pre ňu nie je nič nové, ale nedokáže pochopiť, ako to súvisí so správaním sa ľudí.

„Na náklade je nutné robiť prácu... Ktorú nechce robiť nikto iný. Nikto… Ani medzi tými chudákmi,” bradou ukáže na otrhancov za sklom, „by si nenašla niekoho, čo by sa so mnou vymenil. Nakladať, vykladať tovar, čistiť vagóny... Niekto to robiť musí." Odmlčí sa, zamyslí.

Laura sa nadýchne, otvorí ústa, už-už vyhŕkne ďalšiu otázku, keď reproduktor ohlási ich vlak. Vyjdu z čakárne.

Turnikety pri vchodoch pre verejnosť sú blokované. Pred červeným svetlom tisnú, štuchajú lakťami a nadávajú otrhanci. Čakajú na zelenú.

Laura s otcom stoja pri osobitnom vchode. Dvere nie sú blokované, ale otec ich neotvorí, tiež na čosi čaká. Koľajnice zarezonujú, rozozvučia sa prichádzajúcim vlakom. Otrhanci spozornejú, prestanú nadávať, už sa netisnú vpred. Naopak snažia sa dostať čím ďalej od vchodu. Laura sa inštinktívne mykne ale keď vidí, že otec neustúpi, nehýbe sa, zahanbená ostane na svojom mieste.

Prichádza nákladný vlak. V stanici nezastaví, všetky len prechádzajú, to Laura vie a predsa… Čímsi jej naháňa strach.

Ťažký, silný, naftový rušeň pripomína obrnený transportér. O niečo hrozivejší, väčší, výkonnejší, ale patriaci do tej istej rodiny bojových strojov. Pokrýva ho vrstva blata, mastnoty a prachu, hrubé oceľové pláty s priezormi chránia rušňovodiča, aj svetlá pôsobia akosi ospalo, nepreniknuteľne. Sotva vyžarujú. Stroj svojou pomalou jazdou budí rešpekt, predvádza sa a súčasne odstrašuje. Laura stisne otcovu ruku. Rušeň, hrôzostrašná hlava vlečúceho sa červa, za sebou ťahá odporné telo. Otrhanci už nemajú kam ustúpiť, tisnú sa pri budove stanice, ďaleko od turniketu. Dívajú sa na zem, alebo bokom. Dospelí a rovnako aj deti si zakrývajú nosy, ústa. Rukami, vreckovkami, dýchajú cez zdvihnutý golier, či tričko povytiahnuté na tvár.

Už pri prechode prvého vagóna, sa komusi spravilo nevoľno. Niekoľko detí sa rozplače, rodičia ich tíšia. Atmosféra šíriaca sa davom prelomí Laurinu sebaobranu, stáva sa súčasťou predstavenia. Tomu čo sa okolo nej deje, síce nerozumie, ale vie, akosi tuší, že je to čosi zlé. Pozná vagóny, tie klietky na kolesách, videla ich na fotografiách. Prázdne. Vie, že slúžia na prepravu… Čohosi. Do nosa sa jej nahrnie neznesiteľný smrad. Znechutením skrčí tvár, pozrie sa na otca, ktorý sa ani nepohne. Laura stisne pery, premáha sa, len nech otcovi nespraví hanbu. Vydrží. Musí. Odrazu sa jej oči rozšíria. Zamietavo pokrúti hlavou. Do očí sa jej nahrnú slzy. O chvíľu už zvracia pri otcových dokonale vyleštených topánkach. Nie však kvôli smradu, ale… Nemôže tomu uveriť. Pozrie nahor. Otec stojí bez zmeny, pevný, pózou aj výrazom v tvári pripomína sochu vytesanú z kameňa.

Hukot sa postupne vzďaľuje až stíchne, hrozivý červ pokračuje, plazí sa ďalej, vlak prešiel. Na turnikete svieti zelená. Ľudia vykročia, sprievod sprevádzajú vzlyky detí. Otec podá Laure vreckovku, ktorou si utrie ústa a zaslzené oči. Pokračujú bez slova, bez stisku.

Pred vchodom do školy Lauru zamrazí. Na tvár jej dopadne chladný trepotajúci sa tieň. Bojí sa zodvihnúť pohľad, vzhliadnuť k čierno-červenej zástave. Skloní hlavu a prebehne k vstupnej kontrole.

========================================================

Na hodine dejepisu sa nedokáže sústrediť. Pred očami sa jej vynárajú, vnucujú sa do pozornosti, znepokojivé obrazy. Otrhanci pred turniketom, plačúce deti, prechádzajúci vlak, zápach, v ktorom rozozná sladkastú kovovú vôňu. Už vie, aká je nebezpečná, že sa lepí na človeka, preniká ním, je znamením príslušnosti, odlišuje. Podvedome si privonia k prstom. S hlavou v dlaniach sa rozplače. Učiteľka sa ju snaží upokojiť. Neúspešne. Laura ju nepočuje, nevníma. V hlave jej znejú otcove slová: „Nakladať, vykladať tovar, čistiť vagóny…” V tom je hrôza nákladnej železničnej.