Yor Arian si pretrel spotené čelo a odpľul si. „Krvavá Moria, toto som si nezaslúžil,“ povzdychol, kým potiahol páku, ozubené kolieska sa roztočili a rebrík vzducholode Víťazstvo začal klesať k zemi. V duchu sa preklínal za to, že toľko slopal – Vrchný inkvizítor ho zacíti skôr, ako ho uvidí. Kým sa rebrík približoval k zemi, pocítil na chrbte čísi pohľad. Arian bol mocný a statočný muž, ale roky služby na neho začali doliehať. Roztriasli sa mu kolená a vzápätí sa začal na Az Grúla takmer tešiť – čím skôr sa tej veci na palube zbaví, tým lepšie.

Keď sa Arianove nohy konečne dotkli zeme, inkvizítorova neľudská silueta sa už týčila nad ním s ďalšími štyrmi mužmi, ktorých si Az Grúl priviedol so sebou.

„Veliteľ,“ nestrácal Vrchný inkvizítor čas, „dostal som vašu správu. Ak sa so mnou zahrávate, čochvíľa zistíte, že smrť nie je zďaleka to najhoršie, čo vás môže postretnúť.“

Yor Arian niečo nezrozumiteľne zamumlal a rozhodil rukami, na čo Az Grúl netrpezlivo vydýchol, odsotil ho z cesty a vyšiel na rebrík. Ako stúpal nahor, preletel popri ňom jeden z inkvizítorov strážiacich Efirima a rozpleskol sa na zemi. Vzápätí ho nasledoval druhý.

Az Grúl zaváhal. „Očakával som, že ho vy pomätenci aspoň spútate!“

„Je spútaný,“ povzdychol si Arian, obrátil sa a kráčal preč. Do žiadnej vzducholode ho už nikto nikdy nedostane.

Az Grúl vystúpil do dovnútra a pohltila ho tma. Klaustrofobickú miestnosť osvetľovali dva éterom naplnené lampáše, čo však zďaleka nestačilo na prekrytie lepkavej, priam hmatateľnej temnoty vo vnútri. Svetlo však nebolo potrebné, prítomnosť Efirima bola rovnako nepopierateľná ako prítomnosť slnka na oblohe. Az Grúl sa postavil tvárou v tvár postave priviazanej o stenu hrubými striebornými reťazami. Mal pocit, akoby hľadel na niečo dávno mŕtve, oči i tvár votrelca boli nehybné ako posmrtná maska a zdalo sa, že nedýcha. Jeho temné zreničky však lačne hltali vrchného inkvizítora. Pripadal si ako nahý. Ak však existovala chvíľa, aby ukázal svoju moc a neústupčivosť, bolo to teraz.

„Krvaví démoni. El-Aitan. Tuatha,“ povedal v prastarom zakázanom jazyku. Oči Stopára sa pohli.

„Smrteľník vie rozprávať,“ zasmial sa klokotavým smiechom, „to vedia aj naše malé deti. Budeš sa musieť viac snažiť, ak ma chceš ohúriť.“

„Je vás viac...“ zodvihol by Az Grúl obočie, keby nejaké mal. „Hovor! Kde sa skrývajú?“

Zajatcove úzke modré pery sa roztiahli do úsmevu a obnažili dva rady tenkých, ostrých zubov. Lampáše z ničoho nič praskli a jediným svetlom v miestnosti bola zrazu len čerň jeho očí. Efirim sa slastne napriahol v putách a ľahostajne odpovedal: „Ty mi nebudeš klásť otázky, smrteľník. A teraz, ak dovolíš, odp...“

„Mýliš sa, démon!“ vyštekol kňaz. „Netušíš, s čím sa zahrávaš! Nezastrašila ma skutočná mágia, nezastrašia ma ani tvoje triky. Pamätaj si moju tvár, lebo ja som ten, kto urobí tvojim časom raz a navždy koniec!“ Ráznym pohybom si stiahol helmu, aby odkryl svoje rany a chýbajúcu časť tváre. Mechaskelet až hrkal, ako sa Az Grúl triasol od hnevu.

Efirimova tvár sa zvedavo zvraštila.

„Naozaj si okúsil skutočnú mágiu,“ šepkal uznanlivo, kým naťahoval krk, aby na Az Grúlove rany lepšie dovidel. Prezeral si ho so skutočným záujmom, ešte úprimnejším než hocaký animátor, pričom sa vôbec nezdalo, že by ho pach rozkladajúceho sa mäsa odpudzoval. „Ale akosi ti to stretnutie neprospelo. No aby si nepovedal, aj ja ti ukážem trochu... skutočnej mágie.“

Napriek antimagickým putám Efirim natiahol ruku. Az Grúl akoby spomalene videl, ako dopadá na jeho tvár a s tupým úderom zahaľuje jeho jediné vidiace oko do tmy.

Jediný tupý úder.

Zazdalo sa mu, že z diaľky počuje jeho ozvenu.

A znova.

Tik.

Tak.

Tak.

Raz.

Dva.

Tri.

Dva.

Dva.

Tri.

Jeden klik. Druhý klik. Ozubené kolieska sa začínajú otáčať. Rovnomerne, pomaly, pauzy po každom kliku sú tak neznesiteľne dlhé, akoby mal byť každý tupý úder tým posledným. Ale vždy príde ďalší. Kolieska sa krútia, rovnomerný rytmus je v rozpore s ich nerovnakými tvarmi, niektoré sú malé ako dlaň, iné obrovské ako okno najvyššej väzenskej veže, rozsiahle a rozpínajúce sa ako zúfalstvo, nekonečné ako bolesť. Kolieska sa otáčajú a mašina funguje.

Raz.

Prvá obeť sa obzerá okolo seba a vidí, ako tam, kde sa kolieska končia, začínajú konáre stromu. Lenže ich pahýle nie sú z dreva. Tak ako všepohlcujúca červeň nie je večerné zore. Rieka sa krúti okolo pyramídy, krúti sa okolo stromu, neprirodzene, vyzývavo. Prvá obeť sa ponára do rieky krvi a hnisu. Bolesť tela je však neznesiteľná, netrvá dlho a rozpadne sa na kúsky. Ostane len duša, holá, a tá v strachu a hanbe letí preč, späť do sveta ľudí.

Dva.

Druhá obeť sa ponára do rieky krvi a hnisu. Lenže ten, ktorý je mnohým, bol milostivý a nevzal si celé telo opovážlivca. Az Grúl videl sám seba, ako sa vynára, znetvorený na nepoznanie, počul, ako kričí, cítil, že upadá do mdlôb a zároveň všetko vidí, cíti a počuje...

Tri.

Tretia obeť sa ponára do rieky hnisu a krvi. Šarlátová červeň krvavej mágie sa stočí ako had a strom zakvíli starú pieseň. Mág sa vynára, silnejší ako kedykoľvek predtým, a Prvý takmer otvoril jedno oko...

Efirim sklamane pustil Az Grúla a mechaskelet s rachotom padol na podlahu.

„Nemáš tvár a tvoju krv si vzal Prvý. Si mi na nič!“ zavrčal, prekročil telo a zoskočil zo vzducholode na zem. Inkvizítori, ktorí veľkňaza sprevádzali, vyjavene hľadeli na výjav pred sebou. Vytiahli svoje ampulky a začali drmoliť zaklínadlá. Ale ako sa dá od inkvizítorských psov čakať, čoskoro stratili tvár.

* * *

„Piči!“ Cadus sa zobudil vprostred noci a tentoraz to nebolo kvôli nepríjemnému svrbeniu na guliach. „Našli ma.“

„O čom to hovoríš?“ zahlaholil vedľa neho nežný hlas a krásna žena odetá vo vyzývavých šatách sa posadila vedľa neho.

„Baví ťa to?“ zavrčal Cadus na svoj Tieň.

„Len som myslel, že ti spríjemním vstávanie,“ mykla ženská plecami. Až vtedy si Cadus všimol, že nemá zuby.

„Ty si strašné hovädo,“ krútil hlavou, kým si naprával svoju drevenú násadu.

„To aby si si nenamýšľal,“ zahihňal sa Tieň a zmizol.

Cadus rýchlo skontroloval, či má semeno stromu stále pri sebe. Keď ho chytil do oboch rúk, zdalo sa mu, že v prstoch cíti zvláštne brnenie.

„Pamätáš si na tú vec, čo nám skoro vzala túto krásku?“

„Nepočúvam ťa a si mi ukradnutý!“ ozval sa Tieň odniekiaľ.

„Vracia sa,“ ignoroval ho Cadus. „Videl som vo sne, ako sa na mňa pozerá. Bolo to zvláštne, videl som sám seba, ako sa ponáram... A ďalších dvoch, čo sa opovážili... Ale len ja mám moc rieky. Len ja mám semeno stromu. On to vie. A ide si po mňa.“ Cadus sa zhlboka nadýchol a oblizol si gamby. „Konečne! Začínam byť znova smädný.“

* * *

Šesť detí sa zobudilo naraz ako na rozkaz.

„Takéto sny sa nesnívajú len tak.“

„Niekto nás sleduje.“

„Ale ako je to možné? Nikto o nás nevie.“

„Hľadá semeno. Ide po stopách bolesti, ktorú strom spôsobil. Hľadá jeho obete, aby našiel semeno stromu.“

Deti sa triasli akoby od zimy. Nebol to príjemný pohľad, vidieť, ako sa jej telo rozpadá a zanecháva jej dušu poháňanú nenávisťou a túžbou po odplate blúdiť svetom ľudí. Tak takto zomrela? Preto jej telo nikdy nenašli? Jej spomienky na posledné minúty života boli chabé a kúzlo, ktoré proti nej vrah namieril, nepoznala. Nikdy doteraz si neuvedomila, akú temnú mágiu bol jej syn ochotný použiť, aby sa jej zbavil. Koľko za to musel zaplatiť? Koľko úsilia ho muselo stáť, aby našiel temného mága?

Ale čo bolo, bolo. Ach, môj drahý, šialený syn. Ani si netušil, akú silu mi dávaš, keď si ma obetoval Stromu. Naučila sa to už dávno – ako zabudnúť na vlastnú bolesť, zdvihnúť hlavu a hľadieť dopredu. A tak aj teraz, musí sa sústrediť. Sen bol síce nepríjemnou spomienkou na jej dávnu bezmocnosť, ale môže sa z neho aj veľa dozvedieť.

Deti zavreli oči a pochytali sa za ruky. Ich bledá pokožka zažiarila modrastým svetlom a cisárovnej sa pred očami znova vybavili obrazy z dnešnej noci. Nebola sama, koho obetoval. Az Grúl, ty hlupák! Keby si ním nebol, nikdy by si nedovolil, aby ťa môj syn znetvoril. Matky bývajú slepé, ale poddaní majú vidieť to, čo matky rady prehliadajú. Lenže inkvizítor ju nezaujímal. Bol tam ešte niekto. A ten niekto to prežil, dostal sa odtiaľ poznačený stigmou temnej mágie. Ani netuší, že teraz v očiach Mocných svieti ako maják.

Jeho moc ju lákala. Všetko však má svoj čas. Teraz sa musí ponáhľať, musí zistiť, kto je zradcom a kto je cisárovi stále verný. Korunovácia sa blíži.

* * *

Ilia prechádzala mestom v žobráckom plášti. Prestrojenie nebolo zložité, stačilo sa chvíľu neumývať, nájsť si tú správnu spoločnosť a čochvíľa sa k nej nikto nepriblížil ani na dva kroky. Vlasy si skrátila dýkou a väčšinu času nosila kapucňu stiahnutú do čela, aby ju nikto nespoznal. Stráže síce boli v ostatnom čase dosť podozrievavé, cisár hľadal spiklencov a inkvizícia ju, ale ak jej aj nejaký vojak stiahol kapucňu z tváre, vypúlila oči a dýchla na neho, väčšinou to zabralo.

Rozhodla sa, že nebude konať unáhlene, ale počká, kým sa situácia trocha upokojí, a tak väčšinu času trávila sediac s ostatnými žobrákmi pri múre, kde prosila o jedlo. Našla pri tom niečo, čo nečakala.

Pokoj.

Nepohodlné šaty si pod plášťom prestala uťahovať na pevno. Hradby a blízka žumpa síce smrdeli hocako, ale nebol to smrad výlučkov a potu smrteľného strachu a ožranské pesničky sa počúvali ľahšie ako krik ľudí natiahnutých na škripec. Keď okolo nej prešla stráž a nevšimla si ju, pri pohľade na chrbát odchádzajúceho muža si radostne uvedomila, že má presne dve hodiny, kým sa bude vracať – dve hodiny, počas ktorých nezávisí od nálady Jeho Excelencie, Výsosti ani iného aristokrata, ktorý si v ten deň povedal, že si vybuduje kariéru šplhaním po jej chrbte.

Raz sa stalo, že ju jeden zo strážcov chcel odviesť, ťažko povedať či by skončila v žalári alebo mŕtva v kúte. Lenže najlepším priateľom ženy je ostrá čepeľ a tá veru nesklamala. Sotva mu preťala tepnu, už boli na strážcovi zavesení ďalší štyria chlapíci, každý osobitej vône a počtu zubov. Netrvalo dlho a nahé telo putovalo do žumpy. Pár žobrákov malo nové šaty a jeden sa ozbrojil. Všetci boli šťastní.

Dnes Ilia obišla okolo nádvoria a rozmýšľala, čo sa stalo s mestom. Bolo ako vymreté. Všade ticho, okolím sa ozývalo len klikanie mechanických pomôcok stráží a rozkazy na striedanie. Obchodníci mĺkvo postávali pri svojich vozoch a stánkoch a niektorí sa ešte pred poludním zdvihli a opustili brány mesta. Ubudlo aj tulákov. Prečo by niekto žobral v meste, kde niet od koho žobrať?

Znudene sa vrátila na svoje obvyklé miesto pri hradbách a letargicky capla do blata. Našla si naozaj strategické miesto, dôkazom bolo aj, že tam už niekto sedel. Smradľavý, neoholený tulák upieral oči na bránu. Ilia sledovala jeho pohľad. Čochvíľa bránou prešli dvaja šľachtici, rozoberajúci prednosti svojich otrokýň.

„Majú tajný jazyk,“ prehodil Iliin sused.

Nechápavo sa na neho obrátila. Starý žobrák vyzeral, že to nemá v hlave všetko v poriadku, ale ak mal pravdu...

„Keď ich dlhšie sleduješ, všimneš si, že robia určité pohyby. Malé, skoro ako tiky. Ale opakujú sa. A aká je šanca, že všetka aristokracia v meste má rovnaké tiky?“

Iliine zreničky sa rozšírili. Niekoľko dní odpočívajúce inštinkty lovca sa drali na povrch. Ale neboli zahalené v inkvizítorskom šate.

„Všetka?“ zasyčala takmer bez pohnutia pier. V jednom nečakanom okamihu sa odrazu môže dozvedieť to, kvôli čomu je teraz štvancom. Tvár jej skamenela, no všetky žilky v jej tele sa roztancovali divokým rytmom.

„Čo všetka?“ opýtal sa žobrák s prekvapeným výrazom. Jeho svetlá chvíľka vyhasla tak rýchlo, ako prišla.

No nič, tadeto cesta nevedie. Viac bude musieť zistiť sama. Mladíci k nim boli čoraz bližšie, dokonca jedného z nich spoznala. Ak sa nemýli, kráča oproti nej najmladší člen rodiny az Miar, trochu ťarbavý, bucľatý výrastok nechutne sa podobajúci na otca. Bol vzdialenou rodinou az Majipora, ktorého noha pravdepodobne ešte stále visí v mučiarni ako suvenír pre Ugmundovho nasledovníka. Teoreticky by ho mohla podozrievať, ale šľachta mesta bola tak prepojená, že by mohla podozrievať každého.

A ak chce prežiť, aj by mala.

Len čo výrastkovia prešli popri nej, vyskočila, podložila az Miarovi nohu a zatiahla ho pod múr. Jeho spoločník si sotva všimol, kedy osamel, no nepotrvá dlho a môže zalarmovať stráže. Musí byť rýchla.

„Čo to bolo za znamenie?“ syčala mu do ucha, až sa jej pery dotýkali jeho vlasov a špiny, do ktorej ho capla. „Videla som ťa! Hovor a nič sa ti nestane, ak budeš mlčať, poležíš si tu niekoľko dní, kým konečne skapeš!“ Pritlačila mu dýku k telu. Nepovolila, ani keď jej čepeľ prešla niekoľkými vrstvami látky, dokonca ani keď prešla jeho pokožkou. Cítila, že ju uhryzol do dlane, ktorou mu zapchala ústa. „Teraz ťa nechám hovoriť, ale neopováž sa kričať!“

Mladík vydal bolestný ston, a hoci bol biely ako stena, držal sa.

„Neviem, o čom hovoríš! Aké znamenie?“

„Dotkol si sa čela.“

„Nie, nie, len som sa drbal na hlave!“ zajačal a snažil sa zahrabať hlbšie do blata. Ilia povolila zovretie a rozhliadla sa. Chlapec Mladík si vydýchol.

Priskoro.

„Naozaj žiadne tajné spiknutie?“ oblizla ho znova Iliina ostrá čepeľ, aj pohľad jej vypúlených očí.

„Nie, iba vyrážka, prisahám!“

Ilia pustila chlapca a vstala. Cúvla pár krokov dozadu, skúmajúc jeho tvár. Ako len mohla byť taká naivná? Tlusťučký, ťarbavý synáčik zbohatlíka. Takí sa proti systému nebúria.

„Škoda,“ povedala nahlas. Vtedy si uvedomila, že aj mladík pozoruje ju, nie len ona jeho. Náhlivo si prehodila kapucňu cez hlavu a stratila sa v uličkách.

* * *

Taran az Lyss hľadel spolu so strážmajstrom na beztváré telá pod vzducholoďou. Mal sa s az Grúlom stretnúť, aby prebrali detaily korunovácie, v jeho komnatách mu však povedali, že sa inkvizítor stále nevrátil zo stretnutia s Yor Arianom. Veliteľ mal svoje muchy, ktorých si bol Taran veľmi dobre vedomý, ale tváre okoloidúcich si nepožičiaval.

„Strážmajster, zožeňte funebrákov a animátora,“ pokrčil maršal nosom.

„Animátora? Tým chlapom už ani Moriina krv nepomôže.“

„Pre az Grúla. Cítim, že nie je ďaleko,“ odpľul si az Lyss.

„A myslíte...“ začal sa strážmajster ošívať, „že je to nevyhnutné?“

„Ak je az Grúl nažive a počuje vás, o chvíľu budete potrebovať funebrákov vy sám.“

Animátor az Zaaz prišiel s celou výbavou, bolo to jednoduchšie, než zniesť vrchného inkvizítora po rebríku nadol. Netrvalo dlho a az Zaaz sa vracal naspäť. Maršal ho podozrieval, že je to preto, lebo si zabudol štipec na nos.

„Môžete ísť za ním, ak chcete,“ kývol animátor Taranovi. „Nič sa mu nestalo, iba stratil vedomie. Odporučil som mu, aby si chvíľu oddýchol, kým zlezie, nech nedostane závrat.“

Az Lyss krátko prikývol a vystriedal animátora na rebríku.

Inkvizítor mal nasadenú helmu a sedel v animátorovej dielni vo vzducholodi. Nehýbal sa a nič nehovoril, až maršal na chvíľu zapochyboval, či je v mechaskelete naozaj živý človek. No potom sa ozval az Grúlov charakteristický chrapľavý nádych a Taran sa rozhodol ignorovať, ako ho zamrazilo v kostiach.

„Vaša excelencia,“ začal, „pochopte, že mojím najvyšším záujmom je záujem ríše a pre jej dobro urobím čokoľvek, čo bude nevyhnutné.“ Pre jej dobro a pre moju slávu, zamlčal. „Som si istý, že v tomto máme na vec rovnaký názor. Ale ak má naša spolupráca fungovať, musíme byť k sebe na sto percent úprimní. Povedzte mi, čo sa to tu dočerta deje? Môžem bojovať, proti čomu len chcete, ale najprv mi musíte povedať, čo to je.“

Az Grúl sa pod helmou spokojne usmial. „Súhlasím. Je čas naliať si čistého vína. Ja vám poviem, čo sa tu stalo, a potom sa porozprávame o vašom tetovaní.“

Maršal neodpovedal, ale jeho oči hnané vojenskými reflexmi už hľadali slabinu na kňazovom mechaskelete.

„Prosím vás, ako dlho ste boli pod naším dohľadom v bezvedomí. Bojujem proti mágii už celé roky a som hlboko presvedčený, že jediné, na čo sa má používať, je, aby zničila samú seba. A vy, maršal, musíte pochopiť, že buď sa stanete nástrojom na boj proti jej krvavým hriechom – alebo zomriete. Az Lyss, viem, že nie ste blázon, máte pred sebou veľkú kariéru, alebo,“ az Grúl sa pod helmou klokotavo zasmial, „mali ste, kým nedošlo k malému fiasku pri obliehaní. Ste primladý a príliš ctižiadostivý na to, aby ste teraz zahodili svoj život. Váš dar budeme považovať len za... malú chybičku krásy.“

Taran az Lyss neodpovedal. Nebolo to prvýkrát, čo musel počúvať výlevy vyššie postaveného človeka a nechať ho v presvedčení, že cestu, ktorou sa az Lyss poberá, mu vybral on sám.

„Chceli ste so mnou prebrať prítomnosť armády pri korunovácii,“ otočil maršal list. Az Grúl spokojne pokýval hlavou. „Nanešťastie, vo svetle najostatnejších okolností budeme musieť naplánovať čosi iné.“

* * *

„Machinostra!“ zvolalo dieťa. Jeho piati súrodenci sa bezradne obzerali okolo seba, ich podozrievavé pohľady skúmali az Grúla i az Lyssa, akoby čakali, kto z nich to nevydrží ako prvý a prizná, že je to vtip. „Ale veď tú ste použili iba nedávno! Krv cechu zlodejov ešte ani nezaschla a vy už chcete tú prekliatu vec znova vytiahnuť?“

Cisárovná nebola jediná, kto bol vyvedený z miery. Keď inkvizítor maršalovi prezradil, že cisár stále žije a dokonca aj v akej podobe, pripadalo mu to, že je to len skúška intelektu. Ale teraz, keď stál pred trasúcimi sa deťmi, ktoré ale s pevnou vôľou odolávali najobávanejšiemu mužovi v krajine, bol ochotný uveriť všetkému.

„Vaša Výsosť, nepoznávam vás,“ začudoval sa az Grúl. „Naposledy ste to boli práve vy, kto túžil nájsť semeno stromu tak veľmi, že ste inkvizíciu o Machinostru takmer prosili.“

Dievčatko sa zajakalo a cisárovná vo vnútri ustrnula. Nesmie zabúdať, že sa musí správať ako svoj vyšinutý syn, inak az Grúl na niečo príde. Už aj tak tuší viac ako dosť. A teraz si ešte k tomu všetkému priviedol nového posluhovača! Inkvizítor jej liezol do kapusty stále viac a viac.

„Chápem vaše obavy,“ pokračoval az Grúl vo svojej roly. „Síce sme jej použitím našli semeno stromu, ale kvôli jednému šikovnému zlodejíčkovi sme ho aj stratili. Poučili sme sa, budeme dôslednejší. Ale zároveň si určite uvedomujete, že musíme semeno stromu nájsť skôr ako ten prekliaty démon, inak... Na to nechcem ani pomyslieť.“

Nehovor mi, čo si mám alebo nemám uvedomovať, ty opica! vrela cisárovná vo vnútri. „Samozrejme! Je to nesmierne účinný stroj, ale mal by byť iba tým najkrajnejším riešením! Ako chcete predstúpiť pred ľudí a oznámiť im, že od nich znovu požadujete krvavú obetu? Budú sa búriť!“

Az Grúl sa nesmierne bavil pohľadom na rozčúlenú detskú tváričku. „Aj na to sme už mysleli. Žiadna vzbura nebude, šľachta nám ešte s radosťou odovzdá svoje služobníctvo. Az Lyss?“

Maršal si odkašľal. Ešte nikdy nehovoril v prítomnosti cisára nič, čo by mu mohlo byť proti srsti. Veľmi dobre si uvedomoval, že z neho az Grúl spravil fackovacieho panáka. Dieťa-nedieťa, cisár bol stále rovnako šialený a desivý, ako býval.

„Skôr, než bude cisárov mladší brat korunovaný, by sa rád zoznámil so všetkými seberovnými v krajine. Všetku šľachtu požiadame, aby umožnili svojím potomkom stretnúť sa s Jeho Výsosťou. Keď si uvedomia, čo všetko môžu ich potomkovia cisárovi a hlavne jeho najbližším, tuto az Grúla nevynímajúc, vytárať, začnú nám okamžite ponúkať svojich otrokov ako obetu pre Machinostru. Čím štedrejšia obeta, tým vinnejší darca, vlastne to inkvizícii ušetrí veľa času v mučiarni. Myslel som – veľa času vyšetrovania.“

Kráčaš po tenkom ľade, pomyslela si cisárovná. Deti? O čo ti ide, az Grúl, snažíš sa dokázať si, že vieš oklamať klamára?

„Ak si už Vaša Výsosť vybrala, koho dosadí na trón ako svojho brata, bolo by nanajvýš vhodné, aby sa zúčastnil na obetovaní.“

„O to sa postarám, Vaša Excelencia,“ zavrčal malý chlapček.

Ilia si ľahla po múr a oči uprela na hviezdy, ktoré nevidela. Po súboji s mladíkom v nej naplno prepuklo niečo, čo doteraz iba chvíľami ohlodávalo okraje jej mysle. Chce ich zničiť. Za svoju urazenú pýchu a strach o holý život, za to, že z váženej inkvizítorky sa stala najposlednejšia žobráčka potulujúca sa mestom s jednou dýkou, sediaca medzi tulákmi. Svoje dni trávila obchôdzakmi , nahovárala si, že na niečo príde. Ale ak na nič neprišla, kým bola ich súčasťou, teraz sa môže s pomstou rozlúčiť. Aj so svojím synom. A hrdosťou.

V noci prituhlo. Zobudila sa na chlad a na to, že ju niekto ťahá za plášť. Nahnevane potiahla a vytiahla dýku, aby odohnala dotieravého žobráka.

Ibaže tam žiaden nebol.

Prekvapene vyskočila do podrepu a potichu sa obzerala okolo seba. Znovu pocítila, že ju niekto kmáše za plášť. Tentoraz potiahla silnejšie a niečo malé preletelo popri nej a rozplesklo sa na múre. Podišla bližšie, aby vec preskúmala. Cvrlikavé zvuky ju upozornili, že sa nepozerá na zviera, skôr na nejakú mechanickú hračku, ale už bolo neskoro. Vec jej skočila na tvár. Lícom jej prenikla ostrá bolesť. Zľakla sa a hodila mechanického pavúčika o zem.

„Ykmub, ahob ohej,“ vykríkla automaticky, a vďaka vlastnej krvi sa naozaj ozval malý výbuch. Pavúčik nadskočil, ale to ho len naštvalo. Znova po nej skočil, tentoraz sa zachytil o jej ruku. Vlna bolesti ju na chvíľu ochromila, keď pocítila, ako jej predlaktie prepichli dva bodáky. Vec sa odmietala vzdať. Múr začal Ilii pred očami tancovať, stratila už veľa krvi a bolesť sa zväčšovala, bodáky si nachádzali nové a nové miesta.

„Ykmub, ondej odavoh!“ pokúsila sa o ďalšie kúzlo, no už sotva videla, a namiesto pavúčika zaútočila na mačku, ktorá sa tam zjavila a zmiatla ju. Bolesť sa stupňovala, počula, že niekto kričí, ale možno to bola len ona.

A potom už nič.

* * *

„Málokto je taký mäsiar ako ty, Azira,“ hvizdol mladý az Miar uznanlivo.

„Netáraj, radšej sa zbav odpadu,“ vtisla mu Azira az Araxas do ruky vrecko s nevábnym obsahom. Az Miar do neho nemúdro nazrel.

„To je presne tá ruka, do ktorej som ju uhryzol,“ usmial sa, akoby si vybavoval krásnu spomienku.

„Hlavne, že ja som tu tá divná,“ zašepkala Azira, kým umývala svoje animátorske náčinie.

„No tak! Konečne sa mi stalo niečo zaujímavé! Už aj ja budem môcť pri džbáne rozprávať historky, ako ma napadla krásna, divoká... Keď si ju umyla, je celkom k svetu, nemyslíš?“

„Len sa opováž rozprávať svoje historky mimo bratstva a až potom uvidíš, aký som mäsiar!“ varovala ho Azira so skalpelom v ruke.

Bola to prvá veta, čo Ilia po prebudení počula. Zdalo sa jej, že sa len prepadá do horšieho a horšieho sna. Chcela chňapnúť po svojej dýke, ale bola stále trochu pod vplyvom omamnej látky, neodhadla svoj pohyb a spadla zo stola na zem.

Az Miar a Azira boli okamžite pri nej.

„Spiaca princezná sa nám zobudila!“ potešil sa az Miar.

„Choď do riti!“ zašepkala Ilia chrapľavo. Zrak mala ešte trochu rozmazaný, no okamžite ho spoznala. Bucľatý az Miar, zatancovali si spolu v blate. „Zabijete ma, však?“ Prečo by nie? Bohatý chlapček dostal do rúk inkvizítorku, bude sa s ňou chcieť hrať.

„Nie,“ zasmiala sa Azira. „Keby sme ťa chceli zabiť, prečo by sme strácali čas s týmto?“

Ilia sledovala Azirin prst, ktorým sa jemne dotkla medenej mechanickej ruky. Vyzerala celkom ako živá. Vtom si Ilia uvedomila, že tá ruka bola pripevnená o...

„Nie...“ zašepkala bolestne.

„Tvoju ruku sme už zachrániť nedokázali,“ vysvetľovala az Araxas s náznakom ľútosti, „ale našli sme náhradu. Pozri, je tu miesto na ampulku s éterom. Vieme, že inkvizícia používa čary, tak som si povedala, že to budeš vedieť využiť. Kedysi dávno ju môj bratranec stiahol z paže Viamor Haamovi, kňazovi inkvizície prezívaného Zlatá ruka. Ale to nie je podstatné, teraz si Zlatá ruka ty a toto,“ vystrela k nej dlaň, „je moja ruka. Ak ju prijmeš, staneš sa mojou sestrou v Bratstve obrody. Ak nie, môžeš pokračovať vo svojom živote v kanáli.“

Ilia, stále trochu omámená, nechápavo žmurkala. „Ale... prečo?“

„Lebo nepriatelia našich nepriateľov sú našimi priateľmi!“ vyhlásil az Miar. „Volajú ma Torn. Niežeby som sa tomu tešil, ale keby ma volali Najsexi člen bratstva, bolo by to príliš nápadné.“

Bolo to úplne absurdné. Každá jedna minúta v tejto zvláštnej kobke plnej náhodného nábytku. Ale úplne najzvláštnejšia bola Azirina vystretá ruka.

„Mali by ste o mne najprv niečo vedieť,“ zašepkala Ilia. Obaja na ňu upreli zvedavé pohľady. „Nie som dobrý človek.“

Az Araxas sa usmiala a schmatla Ilinu živú ruku. „To nikto z nás.“

* * *

Az Grúl si cez mechaskelet prehodil slávnostné rúcho.

„Koho tam dosadíme?“ pýtali sa deti navzájom.

„Pošleme tam kastrát, je s nami už od narodenia, môžeme mu veriť.“

A tak popri vrchnom inkvizítorovi kráčal malý chlapček , jedno z detí narodených zo zakázanej lásky inkvizítora a človeka zvonku. Mal na sebe honosný plášť, ktorý ťahal po zemi, a v ruke držal železné žezlo. Zlaté bude môcť mať až po korunovácii. Cisárovná ho i tak hrdo poťažkala, zlato-nezlato, konečne je znovu jej.

Spoločne vyšli na visutú terasu, kde sa budúci cisár posadil a az Grúl roztiahol ruky.

„Modlime sa k novým bohom, aby nás ochránili pred starými bludmi a bezbožnosťou. Ó, krvavá Moria, zachráň naše mesto, ktorým sa prehnala smrť.“ Ráno po tom, ako Ilia prišla o ruku, sa na chodníku našlo niekoľko rozkmásaných tiel. „Prišiel trest, ktorý sme si zaslúžili. Nový cisár sa vo svojej milosti rozhodol prihovoriť všetkým deťom mesta. Nebráňte im. Na ochranu mesta však potrebujeme vykonať obetu. Predstúpte, obetovaní, predstúpte pred Machinostru.“

Ľud mlčal. Stovky ľudí zhromaždených na námestí nevydali ani hláska, keď priviedli stráže dopredu sedem ľudí. Ako az Grúl predpovedal, boli to otroci a služobníctvo bohatých rodín. A strážmajster.

„Nemyslím, že bol skutočným zradcom,“ zveril sa az Lyss inkvizítorovi, keď strážmajstra zatkli a poslali ako dobrovoľnú obetu. „Podľa mňa to bol len prevít.“

„A to sa rovná zrade,“ bolo mu odpoveďou.

Maršal rýchlo pochopil, že zradcom je v tomto meste ktokoľvek, na koho az Grúl ukáže. A zradcovia budú umierať spôsobmi, akými si az Grúl povie.

„Ako presne Machinostra funguje?“ opýtal sa az Lyss. Keď inkvizícia vyhladila cech zlodejov, pripravoval obliehanie.

„Je to detektor najväčšej sily. Keď sa napojí krvou, ožije a snaží sa zlúčiť so svojím praotcom, Stromom bolesti. Tak sme našli cennú relikviu, ktorú ukrýval cech, a takto ju nájdeme znovu, skôr než sa k nej dostane Efirim.“

Viac sa maršal nepýtal, a tak až dnes sa mal dozvedieť, čo znamená napojiť Machinostru krvou. Lenže najprv bude musieť kňaz dokončiť svoju reč, reč, ktorá ho nudí na smrť, unavuje, otravuje, odpútava jeho myseľ od dôležitých vecí. Az Grúl odriekal svoje modlitby a trpel. Kedy sa už celá šaráda skončí? Kedy bude môcť konečne podrezať hrdlá siedmim obetným baránkom a nájsť, čo nájsť musí? Ak sa k semenu stromu dostane ktokoľvek iný, ktokoľvek z pomätencov okolo neho, svet ako ho poznáme, zanikne. Az Grúl žehnal siluete obrovského, mechanického stromu pred sebou. Sedem ostrých, rozvetvených konárov so siedmimi žliabkami sa spájalo v korune v tvare čaše. Už čoskoro sa naplní a potom získa moc, ktorá mu patrí. A žiaden cisár už nebude potrebný. Vrchný inkvizítor drmolil naučené slová a nevšimol si, že v dave stojí vojak, ktorého pred pár dňami pripravili o tvár.

* * *

„Cisár musí zomrieť,“ šepkala Azira Ilii ako mantru pred tým, než ju poslala obhliadnuť námestie. „Ešte ho ani nekorunovali a prvá vec, čo urobí, je, že si vyžiada obetu siedmich nevinných ľudí. Toto šialenstvo musí prestať.“

Na tom istom mieste sa mala konať korunovácia, tak sa všetci traja rozišli a každý sledoval z inej strany, ako sú rozostavané stráže. Ilia mala stále opuchnutú a poranenú tvár zo stretnutia s pavúčikom, a tak sa nebála, že by ju niekto spoznal. Bratstvo jej dalo do ampulky éter, aby mohla hýbať svojou mechanickou rukou, a tak mala zásoby na čary, ak by došlo k najhoršiemu.

Jedným uchom počúvala obrady a druhým ľudí okolo seba. Zdalo sa jej, že si všimla pár ľudí rozprávajúcich sa tajnými posunkami, ale nebola si istá. Torn jej ukázal niekoľko fráz, ale rozhodne to nebolo niečo, čo by sa dalo naučiť za pár dní. Mladík to musel veľmi dlho trénovať, aby sa mohol nepozorovane rozprávať so svojimi druhmi na verejnosti, ona by na takú trúfalosť zatiaľ nemohla ani pomyslieť. A s mechanickou rukou bola ešte stále trochu ťarbavá.

Keď sa predrala dopredu, so záujmom sa zahľadela na Machinostru. Stará známa hračička, nikdy by si nebola pomyslela, že raz na ňu bude hľadieť z druhej strany.

Nie, takéto myšlienky ju len zbytočne rozčuľovali. Radšej upriamila svoju pozornosť na chlapča sediace na balkóne. Náš nový cisár. Tak čo to tu máme?

Bolo zvláštne hľadieť do tých povedomých očí. Možnože sú to len čary. A možno len prichádza o rozum, už sa jej pred pár dňami zapodobal neznámy chlap na Egara, prečo nie aj malý chlapec? Lenže toto bolo iné, nástojčivé, zvláštne... Nie, musí to zistiť.

Opatrne vybrala ampulku z mechanickej ruky. Toto stojí za to, aj keby ňou nemohla hýbať po zvyšok dňa.

„Am resoen, advarp,“ zašepkala kúzlo poznania. Ktovie, či si niekto všimol, ako jej oči zažiarili magickým svitom, a keď pohasli, zaliali sa slzami.

Teraz to už vedela naisto. Bol jej.

Nasledujúce časti: