Za zvuku vírenia bubnov rinúceho sa z prastarého magnetofónu kúzelník v čiernom plášti vytiahol z vysokého cylindra bieleho králika.

Telocvičňou sa rozoznel potlesk. Drobní prváčikovia tlieskali s úprimným nadšením, dievčatká naťahovali krky, aby mali na zvieratko lepší výhľad. Zato deviataci v zadnom rade poväčšine len so založenými rukami krútili očami alebo kradmo hľadeli do mobilov. Každý rok to isté.

Z letargie ich vytrhlo, až keď zajačik kúzelníkov poriadne zahryzol do prsta a vyšmykol sa mu z rúk. To bolo nové.

Mužova nevýchovná nadávka našťastie zanikla v začínajúcom ruchu, ako sa tak stovka detí spolu s učiteľkami snažila ušiaka lapiť.

Evka zostala sedieť na svojom mieste. Hurhaj navôkol ju desil. Podchvíľou si nervózne naprávala okuliare v hrubom ráme. Najradšej by už bola v bezpečí známej triedy, na svojom mieste v zadnej lavici v kúte a kreslila si do špeciálneho zošita mapy rozprávkových krajín, ako to robila po väčšinu prestávok a cez niektoré nudnejšie hodiny. Kiežby sa mohla presťahovať tam niekam, medzi trollov a jednorožcov, základku aj s posmievavými spolužiakmi nechať ďaleko za sebou a stať sa čarodejnicou.

„Evička! Evička, pomôž mi!“ zmätene sa obzrela napravo i naľavo, no nevidela nikoho, kto by jej venoval pozornosť.

„No tak, tu som, dolu!“ O nohu sa jej šuchlo čosi chlpaté. Ušatý utečenec, pozeral priamo na ňu.

„Ty vieš rozprávať?“

„Rýchlo, schovaj ma a všetko ti vysvetlím!“

Evka si nebola istá, či sa jej nesníva, no i tak otvorila tašku a nechala zajaca vliezť dovnútra. Potom za ním starostlivo zavrela zips.

Vtedy niekedy zástupkyňa riaditeľa ráznym hlasom ukončila zbesilú honbu za zajacom a nastolila poriadok. Triedy opúšťali miestnosť jedna po druhej. Žiaci sa pritom museli podrobiť prehliadke, lebo učiteľky spolu s kúzelníkom dospeli k nevyhnutnému záveru, že zajaca ktosi vzal.

Keď prišla naraz Evka, kolená sa jej triasli od strachu.

„Ja..., ja...“ zahbkala. Zástupkyňa však jej tašku bez komentára zavrela a automaticky sa natiahla po ďalšej. Evka sa rozbehla na záchody, aby mala aspoň aké-také súkromie.

Zajac sa pohodlne rozvaľoval vnútri batohu a dokonca si vytiahol šalát z Evkinej obloženej žemle a pomaly ho hryzkal.

„A-ako to, že ťa nevidela?“

„Schoval som sa,“ zasmial sa zajac. „Aj ja som totiž čarodejník. Ten podvodník tam dole vôbec nevie čarovať. Jediná magická vec, čo má, je ten klobúk. S jeho pomocou ma takto pred sto rokmi preklial do podoby bieleho zajaca a uväznil vo vnútri. Musel som tam žiť sám, v úplnej tme.“

„Ale to je hrozné!“

„Áno, ale môžeš mi pomôcť vyslobodiť sa!“ A vyrozprával Eve podrobnosti svojho plánu.

O chvíľku už kráčala naspäť do telocvične so zajačím mágom v náručí. Kúzelník práve balil papierové kvety, stuhy a čarovné paličky do škatule.

„Ujo, našla som vášho zajačika!“ Pricupkala za ním s najsladším úsmevom, akého bola schopná.

„Jej, ty si zlatá, ďakujem,“ na tvári sa mu roztiahol krivý úsmev. Podala mu zvieratko, ale nie celkom šikovne, presne ako to naplánovali. Králik sa naoko opäť pokúsil o útek. Kým ho sa muž zohol, aby ho zdvihol a spacifikoval, Eva sa chopila klobúka.

„Abrakadabra kravokobra kaša dobrá algebra fuč!“ zvolala naučené zaklínadlo a prudko nasadila cylinder na hlavu zlého kúzelníka. Nezastavil sa na temene, ako klobúky zvyčajne robia, namiesto toho mu zhltol celú tvár, potom krk a telo a napokon nohy. Zostala len ošúchaná čierna pokrývka hlavy. Vyzeral prázdne, ale keď do nej Evka siahla, nahmatala hebkú králičiu srsť.

Namiesto pôvodného králika z klobúka pri nej stál bradatý pánko v dlhom modrom habite s vyšitými hviezdičkami. Vyzeral celkom ako z Harryho Pottera.

„Ha! Tak mu treba!“ mädlil si ruky. „Teraz on bude sto rokov v klobúku a ja ho budem vyťahovať pre potešenie priblblých detičiek.“ Ústa sa mu roztiahli do úsmevu, ktorý až príliš pripomínal zákerný úškľabok toho prvého kúzelníka.

„To od vás nie je pekné. A čo urobí, keď sa náhodou dostane von?“

„Asi nič, pekné, ale neboj sa, nedostane sa.“ Natiahol ruku po klobúku, ale Evka zaváhala.

„Ale potom to nikdy neskončí,“ povedala. „Najprv budete robiť zle vy jemu, potom on vám a tak dookola. Nemali by ste radšej s kúzlami robiť niečo pekné?“

„Čo ťa do toho, ty malá pačmaga! A už mi to daj.“

„Abrakadabra kravokobra kaša dobrá algebra fuč!“ odvetila Eva a nechala aj druhého muža zmiznúť v klobúku. Keď ho potom chytila, opäť vyzeral prázdny, ale zvláštne sa mrvil, akoby sa tí dvaja niekde ďaleko na dne klbčili.

Evka pokrčila plecami. Vyťahovanie bielych králikov z klobúka bude dobrý začiatok pre jej kariéru čarodejnice.

A keďže už bolo dávno po šiestej hodine, pobrala sa s ukoristeným magickým artefaktom zloženým v batohu do šatne a potom rovno domov.