„Korytnačkám netreba nič vysvetľovať!“ hrdinsky zvolalo malé dievčatko v priveľkom pancieri. Stála pred vizorom pokrývajúcim celú stenu jej kajuty a vskutku sa na korytnačku podobala. Len vzdorovito vztýčene vrkoče to kazili. Pripomínali skôr tykadlá.

„Korytnačky nenosia vrkoče!“ dodala ešte.

„Korytnačky možno nie, ale malé Miny áno,“ presvedčila ju žena stojaca vo vchode kajuty. „Máš všetko? Nikde ťa to netlačí?“

Otázky to boli zbytočné, ale akési praveké nutkanie matku nútilo ich klásť. Chcela aspoň nejakú ilúziu kontroly nad ich životom. Pretože každý deň pedantne prechádzať Mininu kompletnú diagnostiku, porovnávať ju voči storočiami odladenému modelu ich predkov a hľadať akúkoľvek odchýlku, to bola… nádej? Provokovala šťastenu, boli tu už pridlho.

„Nikde ma to netlačí, aj všetko mám už,“ odpovedala Mina tichšie. Nemotorne sa prechádzala po kajute a potľapkávala steny. Jej večerný rituál. Naťahovala čas. Nechcela ešte ísť do postele.

„Ráno budem o koľko väčšia?“ pípla pod unaveným pohľadom matky.

To bola dobrá otázka. Za milión. A možno ešte viac.

„O takmer šesť centimetrov, plus-mínus,“ vzdychla. „Ale to musíš jesť aj zelenú pastu, správne piť a chodiť so mnou cvičiť. Inak sa zobudíš a…“

„Bude to bolieť, viem,“ prikývla korytnačka s vrkočmi. Už jej to bolo vysvetlené veľakrát. Môže svoj modul prerásť, potom sa tu nebude môcť vrátiť. Modul sa vypne, aby jej neublížil. Vyradí ju z Programu. Obe ich vrátia na Zem a budú ďalej žiť životom obyčajných ľudí.

„Ale to je nepravdepodobné,“ pokračovala Mina a zavrtela vrkočmi. „Operujeme so stratégiou rastu tesne pod odhadovanými hodnotami. Minimalizujeme absolútne riziko vylúčenia. Moju nižšiu výkonnosť kompenzujeme fyzickým tréningom,“ odrecitovala plán.

Matka prikývla.

„Nezabudni správne dýchať. Potrebuješ sa zobudiť skôr ako ostatní,“ upozornila ešte dcéru.

Na malú, celkom krátku chvíľu ju prebodol pocit viny. Ostatní sa spoliehali na svoje prirodzené danosti. Trávili čas ako chceli, žili a smiali sa. Väčšina z nich strávila v Programe len jediný rok. Pravdepodobne sa na to pozerali len ako na zaujímavú skúsenosť? Veď dáta, ktoré tak získali, mohli ich rodine významne pomôcť. Genetické anomálie, odporúčané kríženie, kognitívne preferencie… Stačilo obetovať rok v Spánku na obežnej dráhe pod drobnohľadom tisícky umelých inteligencií. Pomôcť odladiť ich Program.

„Koeficient je rovnaký ako včera?“ overovala Mina.

Matka sa zasmiala – včera. Každá Minina noc bola pre ňu rokom. Agentúra jej sprístupnila všetky dáta. Tak to robili u rodín vždy. A ona celý rok utopila v pološialenom štúdiu, aby získala hoci len malý, celkom nepatrný náskok nad priemerom. Aby sa Mina dostala do ďalšieho kola.

„Rovnaký,“ potvrdila. „Zajtra ho ale už upravíme. Skúmam možnosti meditácie. Dýchanie o chvíľu nemusí stačiť.“

Objala Minu. Už dávno ju nebrala ako svoju dcéru. Bola pre ňu abstraktným zmyslom života, pracovnou náplňou, cestou k nesmrteľnosti. Počítala, že spolu zvládnu ešte tak štyridsať, možno päťdesiat dní. Mina dospeje, ale nebude starnúť. Svet sa zmení. A ak nie, Program sa dokončí a ľudia budú môcť odísť.

„Aké to vlastne je?“ opýtala sa matka. Predtým tú otázku vždy potlačila, odpoveď vlastne nechcela počuť.

„Kryospánok? Strašná nuda.“