„Zachráň sa, Lisa!“ zachrčí veliteľka, v hrudi má zabodnutú šípku z kuše. Nie je jediná, väčšina Sestier padá skôr, než by stačili vytasiť. Strážcovia sa držia, no tých je s nami len pár a nepriateľovi, ktorý sa konečne ukázal, nedokážu vzdorovať dlho.

Novicka z bitky ustúpi, povinnosť bojovať jej ešte neprislúcha, v tej chvíli si na pravidlá spomínam až príliš dobre. Chcela som poslúchnuť, Veľká Matka vie, že som chcela...

-

Bojovník so zahalenou tvárou dorazí posledného koňa, nastane ticho. Stále zvažujem útek, hoci mám ruky spútané za chrbtom. Nablízku sú iba traja, ostatní priďaleko, musím to skúsiť.

„Ani na to nepomysli,“ zašepká mi jeden z nich do ucha, zachvejem sa. Na prvý pohľad je rovnaký ako zvyšní dvaja, v zbroji zakrytej čiernym prehozom, s bielym krížom na hrudi, zahalenou tvárou a temnými očami, no hovorí a to predsa Mŕtvi nerobia. Rád obetovaných krížu má len pár dôstojníkov, ktorí rozprávajú a podľa chýrov sú ešte krutejší než mužstvo. Aj rotmajster Mŕtvych však skloní hlavu, keď sa ozvú kroky.

„Všetko mŕtve, ako ste prikázali, inkvizítor. Novicka zajatá,“ ohlási. V tej chvíli zblednem ešte viac, celá sa roztrasiem. Je po mne, Inkvizícia pozná iba jednu cestu pre Sestry.

„Vráťte sa do tábora,“ prikáže bezvýrazný muž celý v čiernom. Vnímam len jeho oči, sú sivé, prenikavé a tak strašné, že nedokážem uhnúť pohľadom. Uprene na mňa hľadí, začína sa mi točiť hlava.

„Bola by z teba dobrá Sestra,“ prehodí napokon a odvráti sa. Vydýchnem, uľaví sa mi aspoň máličko. Tak či onak, raz to muselo prísť a viem, že ma Veľká Matka prijme. Aj moja matka to pochopí, no bude dlho smútiť. Po všetkých trápeniach príde navyše o dcéru, príde o nádej. Všetko skončí...

„Bola by, povedal som!“ zdrapí ma inkvizítor za bradu.

„Slúžim Svetlu a Veľkej Matke, do skončenia sveta...“ odriekam vydesená, no zmĺknem, keď si uvedomím, že práve to chce. Novicka má predsa mlčať, o to viac ak je v zajatí. Vidím, ako sa uškŕňa.

„Ty budeš hovoriť, na mučidlách alebo kdekoľvek inde. Zopár bosoriek sa už priznalo, preto viem, že novicka nemusí zomrieť rýchlo, ešte nevie, ako sa spojiť s ostatnými na diaľku. Všetky tie priznania sú však nič v porovnaní s tvojím. Pravé meno vyjde najavo a zvyšok rodiny padne z výšav moci...“

Zalapám do dychu, ako môže vedieť? Jedine Matky poznajú skutočnú totožnosť novicky Lisy, ktorou som pre ostatné Sestry.

„Inkvizícia je všemocná a vševediaca, dieťa. Spasí tvoju dušu, no ešte predtým...“ inkvizítor stíchne, neďaleko počuť rinčanie ocele. Pri Svetle, kto si trúfol napadnúť Mŕtvych?

„Nastokrát prekliati blázni,“ pokrúti hlavou a prehodí si ma cez plece.

-

„Stoj! Pusti ju!“ zaznie, než urobí desať krokov. S nadávkou ma zhodí, tasí dlhý meč. Odkotúľam sa ďalej, nejde však po mne.

„Nezľaknem sa zbojníkov,“ zavrčí k plecnatému chlapovi s vyholenou hlavou. Hustá brada mu padá na koženú vestu pobitú plieškami, o plece má opretý tesák.

„Ani ja sa nebojím potkana ako ty,“ odvetí muž pokojne, „no máte veľa nepriateľov.“ Spoza stromu vystúpi prekrásna žena, hneď viem kam ju zaradiť, hoci sa to zdá neuveriteľné – biela pokožka, úplne čierne oči, krásne črty a dokonalá postava, aj keď len v jednoduchom plátne. Napnutý luk je dlhší než ona sama, operenie šípu sa dotýka špicatého ucha.

„Prekliate nečisté beštie,“ odpľuje si inkvizítor, „pomoc takých sa hodí vždy.“

„Pre mňa sú to priatelia, rovnako aj tie Sestry. Nič vám neurobili, nikomu neubližujú, nedali ste im ani len možnosť brániť sa...“

„Sú to bosorky, zaslúžia si smrť!“ zreve inkvizítor a neľudskou rýchlosťou sa vrhne vpred. Padne v polovici skoku.

„Skoro,“ poznamená žena vyťahujúc šíp z ľavého oka.

„Poďme,“ zdvihne ma muž na nohy, vôbec si nevšíma môj užasnutý výraz.

-

Holohlavý bradáč sa predstaví ako Tamos, čiernooká kráska je Mýra. Prechádzame bojiskom, postupne sa k nám pripojí pár desiatok mužov, vraj vyhnanci. Spýtala by som sa na dôvod ich exilu, no práve teraz mi prísaha novicky vyhovuje. Mlčím a nikto ma nič nepýta, asi poznajú zvyky Sestier. Kto by nie, napokon.

Azda by si zaslúžili pár slov vďaky za záchranu, neviem sa však prinútiť. Dve mená nehovoria nič o tom, kto skutočne sú a prečo sa pustili do boja s Mŕtvymi iba kvôli novicke. Musím byť opatrná, na to som však príliš unavená a zaspím, sotva kdesi zastaneme.

-

„Pokoj,“ šepne Mýra, sotva ma jej dotyk prebudí, „Môžeš ísť?“

„A-„ zatnem zuby, prikývnem.

„Tak poď,“ usmeje sa, „nezobuď ostatných.“ Kráčam za ňou, vedie ma pomedzi spiacich k okraju lesa. Kývne mužovi na hliadke a o pár desiatok krokov ďalej zmizne medzi kríkmi. Nasledujem ju, pošmyknem sa a po zadku zletím do úžľabinky, kde horí ďalší oheň. Okrem Mýry tam sedí zhrbený chlpatý tvor s pretiahnutou papuľou obhrýzajúci veľkú kosť, najskôr konskú.

„Pokoj, o ga`nolloch si určite počula. Ti`nar je jedným z nich.“ Prikývnem, príbehy pozná každý, hoci ani tu, na severe Pohraničia by takéto tvory nemali byť práve zvyčajné. Všetky historky sa zhodujú v tom, že ga`nollovia – vlčí ľudia alebo aj polovlci, sú skvelí stopári, neľútostní bojovníci a riadne výbušné povahy, zato však absolútne verní, ak sa niekomu zaviažu. Opatrne si prisadnem, lesklé oči ma pozorne sledujú, spomedzi tesákov drviacich kosť kvapkajú sliny.

„To on zachytil vašu stopu,“ pokračuje Mýra, „Tamos hľadal Sestry a požiadal nás o pomoc, ale prišli sme... no, jedz,“ vyzve ma, keď ga`noll spozornie pri zaškvŕkaní vychádzajúcom z môjho žalúdka. Druhýkrát ma ponúkať nemusí, pre túto chvíľu na slušnosť zabudnem. Plné ústa majú ešte jednu výhodu – udržia otázky pekne vnútri.

„Nebudem ti mať za zlé, ak budeš ďalej dodržiavať prísahu, aj Tamos to chápe, hoci nie všetko sme si domysleli.“ Nádejný pohľad sklamem, zavrtím hlavou a ďalej prežúvam.

„Smiem aspoň vedieť tvoje meno?“ podá mi krátku paličku. L-I-S-A, naškriabem do hliny, to môžem. Pravidlá noviciátu jestvujú pevné celé stáročia – a práve toľko ich adeptky obchádzajú, ako sa dá.

„Teší ma, Lisa. Máš nejakú otázku, ktorú dokážeš položiť?“ Bez váhania sa dotknem špičky ucha, trochu ju natiahnem.

„Áno,“ prikývne, „som ellef. Čistokrvná Stará rasa.“ Vydýchnem, nemýlila som sa. Také oči a uši a všetko naraz nemohol mať nikto iný a ak príbehy neklamú, môže mať pokojne tisíc rokov...

„Premýšľaš, či sú tie povedačky pravdivé, však? Väčšina nie. Vyzeráme mlado, iste, hoci žijeme dlho a to je vlastne všetko. Sme zvyčajne skvelí bojovníci, máme čas sa učiť. Ale zostáva nás už málo.“

P-R-E-Č-O-? vpíšem do hliny, vzápätí si uvedomím, že sa nechcem pýtať na populáciu ellefov a dodám Z-A-C-H-R-Á-N-I-L-I-?. Mýra privrie oči, mlčí, zdá sa, že zaspala.

„Sú ľudia,“ začne po hodnej chvíli, „ktorých sa oplatí zachrániť viac než iných, milá Lisa – alebo radšej princezná Alixia?“

„Čože?“ vyhŕknem. To už naozaj všetci vedia kto som? Takmer rok utekám, no takto môžem rovno požiadať o audienciu u svojho milovaného strýka a na cestu si vziať svorku jeho elitných Vlkov, oboje ma zabije celkom isto.

„Pokoj, vieme to len traja. Ti`nar ani Tamos nič nevyzradia.“

„Ale... ako?“ vzdychnem. Prísaha, neprísaha, začína to byť vážne a posledný príkaz Sestry bol jasný – zachráň sa. Na to musím hovoriť, nedá sa inak. „Ako?“ zopakujem, „Odkedy som ušla z Bielohradu, som len novicka Lisa.“

„Tou zostaneš, pokiaľ je to vhodné. Na tvoje šťastie bol Tamos kráľovský gardista, preto ťa spoznal. Ak by si naozaj bola len novicka... no, päťdesiatštyri proti dvadsiatke Mŕtvych, navyše bez nás dvoch. Padlo štrnásť, veľa je ranených a to polovicu nepriateľov dostrieľali, než došlo na oceľ.“

„To mi je ľúto“ zamrmlem. Zrazu nie som hladná, spustím ruku s mäsom.

„Jedz,“ napomenie ma, „Za princeznú či kráľovnú budú vždy zomierať iní, taký je osud.“

„Sestry chránia ľudí,“ namietnem.

„Princezná ich tiež chráni, no len ak žije.“ Mlčím, prežúvam, no iba preto, že nemám čo povedať a klamem sa, že som vždy vedela, aké to bude. Nejako takto sa asi cítila matka, keď s ťažkými stratami bránila juhovýchodné provincie, zatiaľ čo otec viedol záchrannú výpravu na západ.

„Asi sa nemýlim, keď poviem, že do roka nemáš veľa času, však?“ nedá mi premýšľať ellefka. „Potrebuješ nájsť iné sestry.“

„Veľmi málo,“ zdesím sa, keď si uvedomím ďalšiu hrozbu, úplne som zabudla. Kliatba Sestier, ako sa jej hovorí, nedovolí Sestre prezradiť tajomstvá rádu, okrem toho núti novicku stať sa Sestrou do roka a do dňa od vyslovenia prísahy, inak... no, to vlastne nikto nevie, ale určite nebudem práve ja tá hlupaňa, čo skúsi riskovať. Žijem, vyviazla som z rúk inkvizítora a nestratím šancu len preto, že neverím legendám. Pri Svetle, ani na ellefov či ga`nollov som nikdy príliš neverila.

„Môžeš ísť s nami, myslím len s nami dvoma. Alebo pôjdeš s Tamosovou družinou, rozhodnutie je tvoje.“

„Vy k nim nepatríte?“

„My sme slobodní, nepatríme nikam a všade, konáme, ako chceme. Ak máš záujem, pomôžeme ti.“

„Ja...“

„Máš čas. Kým zvážiš možnosti, pôjdeme pokope. Pokiaľ ide o mňa, cítim, že náš osud je prepletený viac. Jedno z proroctiev...“

„Čítať Knihu proroka je nebezpečné,“ zachvejem sa.

„Áno, pre ľudí. Napriek tomu ju niektorí čítajú a veria.“

„Myslíš, že jeden človek dokáže poraziť všetkých? Cirkev je príliš silná.“

„Je slabšia, než si myslíš, no sila Vyvoleného nie je fyzická. Niekedy stačí vybrať jeden kameň, aby padol celý múr a to je jeho úloha.“

„Lenže nikto nevie, kto to je. Hovorí sa o ňom sto rokov, alebo aj viac.“

„Najmenej tisíc, od počiatkov Kráľovstva – a cirkvi, ktorá proti tým rečiam po celý čas bojuje. Občas sa nájde niekto, na koho sedia verše proroctva viac či menej, no presne doposiaľ nikdy. Ja si však myslím, že to už nepotrvá dlho, tuším, že Vyvolený už kráča medzi nami.“

„Ty o niekom vieš?“

„Áno, ale neprezradím ho. Vyvolený musí najprv nájsť sám seba.“

„Ale...“

„Nechajme to, Alixia, potrebuješ sa vyspať. Odvediem ťa späť. Inak,“ zháči sa, keď vstanem, „dúfam, že ti neprekáža, ako s tebou hovorím. Ellefovia nemajú kráľov, vládne nám len rovnosť.“

„Každý má svoje zvyky, vravieval môj otec.“

„Tvoj otec bol múdry a dobrý muž,“ prikývne.

-

Ráno je zachmúrené, sychravé a mĺkve.

Tiež mlčím, opäť som len novicka Lisa, no prekvapujú ma ostatní, medzi sebou prehodia ledva pár viet. Väčšina mužov ma ignoruje, nepozrú na mňa, ani keď stojím rovno pred nimi. Je len zopár takých, čo ma sledujú a tie pohľady vôbec nie sú priateľské. Jeden obzvlášť mútny ma zastaví, práve keď sa potrebujem vzdialiť.

„Kamže, dievčatko?“ chytí ma za rameno, „Zachrániť dobre, potom ujsť? Ani sa nepoďakovať?“

Iba ho zraním, vravím si, pamätajúc na ďalšie zákazy. Novicka nezabíja, nerozhoduje o živote a smrti, spravodlivosť prenecháva Sestrám, iste. Dobré pravidlo, najmä ak vás drží omnoho silnejší chlap a váš nôž kdesi zmizol.

„Haren!“ zrúkne Tamos. Mútny zrak sa v okamihu prečistí, no to už chlap visí vo vzduchu a bľaboce čosi o bratovi.

„Daren padol pri plnení rozkazu, česť jeho menu!“ buráca Tamos, zatiaľ čo z opilca vytriasa dušu. „A ty nevieš splniť niečo tak jednoduché ako nevšímať si? Prac sa mi z očí, hanba svojich predkov! A ty poď,“ obráti sa ku mne, sotva muža odhodí a viac sa o neho nestará.

-

„Odpustite, princezná,“ Tamos pokľakne a skloní hlavu, sotva zájdeme hlbšie do lesa, „nesmú to vedieť.“

„Som ti vďačná, že strážiš moje tajomstvo. Až sa vráti, čo mi patrí, tvoje meno neostane zabudnuté,“ vyhlásim slávnostne. Prvýkrát v živote niekomu sľubujem odmenu, presne tak ako som to stokrát videla robiť oboch rodičov a myslím, že robím dobre, hoci odvďačiť záchranu života bude ťažko.

„Odprevadím vás k Sestrám, ak dovolíte, princezná.“

„Tvoji muži ma nemajú v láske,“ poznamenám.

„Nesúďte ich, prosím. Veľa z nich padlo pri záchrane jedinej ženy, keby o vás vedeli...“

„Boli by od radosti celí bez seba,“ dokončím chladne, „a jeden či dvaja by bežali za Inkvizíciou alebo Mŕtvymi – no, možno rovno za Vlkmi,“ dodám, hoci vidím, ako premáha hnev.

„Sú to dobrí muži, princezná, ale chýba im nádej. Stratili všetko, meno, rodinu, postavenie, majetok aj zmysel života a to jediné, čo by ich teraz povzbudilo, im nesmiem prezradiť...“

„A ty, Tamos? Kto si ty?“ preruším ho. Neodpovie, iba čo spod košele vytiahne malý prívesok, rovnakého sokola, aký je na zástave Kráľovstva. Neprekvapí ma, ellefka predsa gardu spomínala.

„Znamenie Sokolej gardy,“ pokrčím plecami, „to ešte nič...“

„Neznamená, áno, prívesok sa dá ukradnúť. Viete, aké je ďalšie znamenie?“

„Tetovanie,“ odvetím. Prikývne, stiahne okraj košele nižšie. Obraz sokola nad srdcom vyzerá byť dokonalý, so všetkými detailmi. Nie som presvedčená, ale...

Never nikomu okrem Sestier, prízvukovala mi matka tesne pred útekom. Akoby sa za Sestru nemohla vydávať hocijaká žena, vravela som si vtedy, matka pochybuje o vlastnom rode aj oddanosti gardy a ja sa mám zveriť tým, čo ich obviňujú z čarodejníctva. Za rok som však pochopila viac.

„Budem ti veriť, gardista, hoci tvoje miesto je v Bielohrade. Prečo tam nie si, prečo nechrániš kráľovnú?“

„Je to rozkaz, princezná. Po smrti – po vražde vášho otca nastal chaos, mužov bolo málo, priveľa padlo v zrážkach s Vlkmi, preto generál povolal všetkých regrútov od kráľovských križiakov, ba aj poniektorých vyslúžilcov. V tom prívale nám niekoľkým prikázal naoko zomrieť a vyslal nás sem, keďže predvídal váš útek aj smer. Zhromaždili sme verných vyhnancov a až dosiaľ čakali. Keď sa rozhodnete ukázať, budeme stáť za vami.“

„Pri Svetle,“ zdesím sa, „Koľkí to vedia?“ Len v tejto skupine traja, no hocikto z ostatných – preto Inkvizícia vie. Veľká Matka, som stratená.

„Bolo nás dvanásť. O deviatich viem a sme v kontakte.“

„Zvyšní dvaja?“ Iste, pokrčí plecami, čo som čakala? „Utiekla som do bezpečia, aby som tu prečkala neznáma a nepoznaná...“

„Vrahokráľ vie, že ste u Sestier, čoskoro zistí, kde presne. Ste príliš dôležitá, princezná.“

„Som len novicka...“

„Práve preto budú Sestry s vami, hraničiari tiež. Šľachte Pohraničia bude treba čosi sľúbiť, azda zrovnoprávnenie s ostatnou. Mestám stačí potvrdiť odkaz vášho otca. Kráľovskí križiaci a Sokolia garda vyrazia do poľa okamžite, stačí zavolať.“

„A nechajú matku, brata a sestru bez ochrany, to nedovolím!“

„Vašej sestre nič nehrozí, jej muž je mocný a ide s nami. Pri kráľovnej ostanú Líšky.“

„Tie sú len zlomok toho, čo stojí proti nim, hoci by povolali všetkých bojaschopných mužov aj ženy rodu. A sestrin Hermann je predsa z najvernejších strýkových vazalov...“

„Mýlite sa princezná. Šľachta Kráľovstva trpí, takmer všetci chcú na tróne iného, mnohí...“ kútikom oka zachytím pohyb, to už je Tamos na nohách, tesák dopoly vytasený.

„Začula som vás,“ poznamená Mýra, „Ktokoľvek vás mohol začuť.“

„Je to moja chyba,“ prizná Tamos, „Nemal som...“

„Nemal si ma zaťahovať do vašej politiky, ale už je neskoro. Vlastne som ani nemala dúfať, že ma to obíde. Posledná otázka, čo si o tom všetkom myslí moja matka?“

„Princezná... pravda je taká, že by kráľovná nemala nič vedieť, pokým nevystúpite so svojím nárokom. Podľa generála by nesúhlasila, no keď uvidí, ako vás ľudia nasledujú, podporí vás.“

„Takže ste ju vynechali, aké jednoduché. Proste si obídete kráľovnú a len tak rozhodnete, že ja som tá správna.“

„Vy ste správna, princezná...“

„Ako povieš. Som princezná, takže ma teraz poslúchneš. Stanem sa Sestrou, pohovorím s matkou a potom sa uvidí – alebo si hľadajte iného. Rozumel si, Tamos?“

„Rozumel, princezná.“

„Tak poďme. Mýra, pôjdete s nami?“

-

Lesom postupujeme pomaly, vyhýbame sa aj tým pár ako-tak udržiavaným cestám v tejto časti Pohraničia. Tamos nechce, aby nás ktokoľvek zazrel, viem, že myslí mňa, hoci ellefka s ga`nollom tiež vytŕčajú. Avšak ja, v bielom, hoci špinavom habite novicky, som ako plameň uprostred noci. Každý v Pohraničí vie, že novicka bez Sestry proste nemôže byť.

„Nie, neprezlečiem sa,“ syknem. Mýra je otravná, už desiaty raz mi núka svoje náhradné šaty. Nechápe, že tu nejde o splynutie, ale o zapretie seba samej. Ako môžem byť dobrou Sestrou, ak nedokážem dodržiavať relatívne jednoduché pravidlá noviciátu? Dobre, mlčanie som tiež porušila, ale iba na chvíľu, viac nemusím, takže sa o tom nebudem baviť – a vôbec, ukážem jej, čo znamená pohovoriť si s novickou.

„Z teba bude tuším tá najtvrdohlavejšia Sestra, aká kedy žila,“ vyhlási ellefka pobavene, „A to sú Sestry preslávené trvaním na svojom. Ale hádam je to tak dobre, váš rád dáva životu v Pohraničí poriadok. Aj kmene Divočiny si Sestry vážia.“

Prečo? naznačím pohľadom. Mýra sa zarazí.

„Ja ti mám hovoriť, aké sú Sestry? Veď si takmer jedna z... ale dobre. Ja som zo Starých, takže mám možno isté výhrady, no poviem ti ako vás vidí väčšina obyvateľov Divočiny.

Sestry Svetla sú spravodlivé, vždy vykonávajú len právo, nie pomstu. Udržiavajú mier svojou prítomnosťou, tasiť musia len málokedy. Chránia slabých, učia, liečia, pomáhajú, ako vedia... a potom, určite si počula o ženách-bojovníčkach v kmeňoch na severe. Hovoria im vala’kyra, sú rovné mužom, tešia sa rovnakej úcte – no a Sestry sú pre nich tiež vala’kyra, ženy so štítmi. Samozrejme, myslia tým hlavne vaše am’a’zona, pochybujem, že okrem bojových Sestier ešte niektoré tasia inde ako na cvičisku. Ale to vieš hádam lepšie než ja.“

Pokrčím plecami, zvažujem ako jej ukázať, že všetky Sestry bojujú. Ellefovia zrejme vedia čítať myšlienky, pretože vzápätí zamyslene prikývne.

„Isteže, bojujú všetky, ak treba, ale buďme úprimné. Sestry am’er’chan budú vyjednávať, am’ag’istra stratia výrečnosť, ktorá im nikdy nechýba, keď učia či píšu záznamy do kroník a am’e’dica? Tie predsa sklonia hlavu prosiac o možnosť uzdraviť nepriateľa skôr, než ich zabije, nemám pravdu?“

Má, preto si len vzdychnem. Keď stúpol počet Sestier, bolo dosť am’a’zona na to, aby sa iné mohli boju vyhýbať aj dlhšiu dobu. Pravidlá síce vyžadovali stály výcvik, nie však skúsenosti a práve preto vcelku pokojné roky za vlády môjho otca spôsobili, že celá generácia Sestier vyjednávačiek, učiteliek a liečiteliek nevie ktovieako bojovať, dokonca sa ani nenamáhajú zaobstarať si Strážcu, hoci niekedy ho mala každá – a bojové dokonca viacerých.

„Na čo myslíš, Alixia?“ usmeje sa Mýra. Zakryjem si tvár rukávom, chápe.

„Strážcovia? Čakala som, až na nich dôjde reč. Je veľa príbehov, ale pochybujem, že sa niekedy dozviem, čo sú ga’ardi skutočne zač. Večne mlčiaci, večne zahalení, azda nepotrebujú jesť ani piť. V boji dobrí, hlavne pre svoju kvalitnú zbroj a výdrž prekonávajúcu azda aj ellefskú. Kto sú a kde ich Sestry berú?“

Nijako nereagujem, nepoviem, aj keby som vedela. Mýra je síce príjemná spoločníčka, no nie je Sestra. Určite by ju prijali s nadšením, radšej sa však nepýtam. Akosi tuším, že ponúkať ellefovi obmedzenie jeho slobody môže byť urážkou.

„V každom prípade, Strážcov si severania tiež vážia, všimni si to niekedy. Kmene si odovzdávajú akési poznanie, nikdy sa s nikým nepodelili, ani s nami nie, ale všimni si, čo urobia bojovníci, keď sa objaví Sestra so...“ zmĺkne, pretože sa k nám priblíži Tamos.

„Kep Sola je na dohľad,“ oznámi.

-

Z neveľkej pevnosti zatiaľ vyčnieva nad stromy len kúsok veže, po chvíli zmizne aj tá. Cesta sa skrúca v serpentínach, no Tamos zastaví svojich ľudí, ešte než začneme stúpať do kopca. Chápem, je už podvečer, než dorazíme bude tma a v noci Sestry bránu cudzím neotvárajú, napriek všetkej pohostinnosti. Ja však nehodlám čakať.

Mýra ma nasleduje, aj Ti’nar sa mihne medzi stromami. Oni sú slobodní, zo zavretej brány si asi ťažkú hlavu nerobia. Ak ich nepustia dnu, zrejme sa utáboria, kde práve budú. Mýra však ide pomalšie než treba, zdá sa mi akoby schválne zdržiavala koňa, otáľa. Obzriem sa raz, druhýkrát, napokon prudko zastavím.

„Deje sa niečo, Alixia?“ pýta sa znepokojene.

„Ty mi povedz,“ odseknem, „Nechceš, aby som tam došla? Kde je tá pasca?“

„Čože... iste,“ vzdychne. Hneď to chápe, človeku napadajú o ellefoch rôzne podozrenia, príbehy nimi nešetria. Stáročný život plný intríg a čakania na výsledky, plány v plánoch ďalších plánov a radosť z naplnenia po dvoch či troch stovkách rokov – takže čo ak mi ellefka Mýra vôbec nechce pomôcť?

„Nehnevám sa, Alixia, hoci sa ma to dotklo a väčšina z nás by už tasila za také slová. Nie, iba som premýšľala nad tvojím rozhovorom s Tamosom. Nemám dôvod miešať sa do ľudských záležitostí a spravidla to nerobím, ale tvoj osud mi nie je ľahostajný. Musíš vedieť, že vo chvíli, keď vkročíš do Bielohradu a zveríš sa do rúk Sokolej gardy...“

„Stane sa zo mňa bábka,“ dokončím. Tuším je prekvapená.

„Takže to chápeš,“ prikývne, „Si dospelejšia, než sa zdalo.“

„Učili ma rodičia. Kráľovský dvor bol aj v najlepších časoch pavučinou a nebolo by dobré, aby sa do nej zaplietla mladšia princezná.“

„Pripadala si mi naivná.“

„Moja obľúbená rola, aj keď, priznávam, otupela som. Spory noviciek sú malicherné, tie medzi Sestrami skoro rovnako, niet kde cvičiť. Teraz ale nemám na výber, takže urobím, čo treba a ak si generál myslí, že som stále to dievča, ktoré prvýkrát v skutočnom strachu o život vydesene utekalo polovicou Bielohradu a zúfalo búchalo na bránu Veže Svetla, potom sa veľmi mýli.“

„Chápeš teda, že Tamosovi nesmieš veriť?“

„Gardista Tamos nie je generál gardy. O jeho vernosti nepochybujem, prinajmenšom nie tu v Pohraničí. Nemá ma zabiť ani mi ublížiť, to by už bolo po mne. Viac o tom nebudeme hovoriť – pri Svetle, som len novicka! Ak ma začujú Sestry...“

-

Prechádzajúc poslednou zákrutou ma pochytí zlý pocit. Spočiatku neviem prečo, zamestnávajú ma myšlienky na domov, po chvíli si to však uvedomím. Na zubatej hradbe nestojí jediná hliadka, brána je dokorán.

„Nechoď tam, Alixia!“ skríkne Mýra, no nemôže ma zastaviť. Vrútim sa do pevnosti, v šoku skĺznem zo sedla. Maličké nádvorie je plné mŕtvol.

Na dvadsať tiel v bielo-žltých tunikách leží bez pohybu. Tri sú Sestry, zvyšok zakrvavení ga’ardi. Chápem, že všetkých Strážcov poslali prvých, nepriateľ ich však prekonal.

„Drž sa za mnou,“ prikáže mi ellefka, sotva ma dobehne. Tentokrát poslúchnem, úzka čepeľ jej šable je viac než moje prázdne ruky.

„Posledná obrana je vždy pri Svetle,“ zašepkám, keď na hlavnom schodisku zvažuje smer. Po dvoch zákrutách prekračujeme štyri mŕtvoly, o pár krokov ďalšie tri, všetky príšerne dosekané.

Pretlačím sa dopredu, sme skoro hore a nič nepočuť. Boj musel skončiť dávno, je úplne ticho. Schody beriem po tri, rýchlosťou však už nijako neovplyvním, čo nájdem hore. Rozhľadňa plná mŕtvych Sestier mi vezme nádej.

„Svetlo... Svetlo...“ zastonám, v očiach pocítim slzy. Kto mohol toto urobiť? Sestry sú predsa dobré, pomáhajú, chránia, liečia, nikomu neubližujú, viem to, som takmer jedna z nich...

„Mali by sme ísť,“ navrhne Mýra, „môžu sa vrátiť.“

„Musíme...“

„Na to ani nepomysli, Alixia!“ zarazí ma tvrdo, „Dve ich nedokážeme pochovať!“

„Ja urobím, čo ja chcem!“ zjačím. Celá sa chvejem od hnevu, beznádeje a zúfalstva, no snažím sa ovládnuť. Vydýchnem a otočím sa, pozriem jej do tváre. „Novicka aj princezná majú svoje záväzky, takže ostávajú. Ty choď ak chceš, slobodná ellefka, nič ťa tu nedrží. Svetlo s tebou.“

Čierne oči sa zúžia, blysne v nich akýsi temný jas. Neuhnem pohľadom, možno som len človek, no strach mi nenaženie. Ona mi nechce ublížiť a vie, že mám pravdu.

„Budeš dobrou Sestrou... ak sa toho dožiješ,“ zamrmle, než odíde.

-

Viem, čo robím, opakujem si po stýkrát. Zabitých tu bolo tridsaťdva Sestier a devätnásť ga’ardov, tak veľký počet nepadol naraz. Niektorá zo Sestier určite stihla dať vedieť ostatným, viem, že sa to dá. Iste, som len novicka, takže nemám tušenie ako, no niekto príde a dovtedy urobím, čo môžem.

Oči ma pália čoraz viac, slzy už nemám. Je hádam polnoc, napriek tomu neprestávam kopať, hrob stále nie je dosť hlboký. Sestrám v zásade nezáleží na spôsobe pochovávania, ich duša už kráča najjasnejším Svetlom v objatí Veľkej Matky. Úctu si ale zaslúži každý mŕtvy, preto kopem. Hranica by bola azda lepšia, no vidno ju doďaleka a nechcem podpáliť celý les. Musím zabrať, ešte meter a...

-

Prebudím sa v posteli. Pochopím sotva zbadám Mýru pri okne, vrátila sa – a nie sama, zvonku počuť hlasy, rinčanie zbroje aj údery kladív.

„Tamos nakoniec súhlasil,“ obráti sa ellefka, „zostali, hoci sa bojí. Bol celý bez seba, keď ťa zbadal v tom hrobe, došlo mu, že ty si urobíš po svojom. Myslím, že si mala pravdu, zatiaľ mu môžeš veriť.“

„Povedala som, že o tom nebudem hovoriť. Nie je to tvoja starosť.“

„Teraz už áno. Sestry sme pochovali a môžeme len čakať.“

„Na čo?“

„Pozri sa sama,“ ukáže von oknom. Nádvorie a hradba sú posiate Tamosovými mužmi, snažia sa spevniť zatvorenú bránu. Za ňou...

„Svetlo pomáhaj,“ hlesnem.

-

„Prišli tesne nadránom,“ oznámi Tamos. To som už prezlečená, tuniku Sestry, zbroj aj meč odmietam. Som len novicka, koľkokrát im to treba hovoriť?

„Nie je ich tak veľa,“ snažím sa ho povzbudiť, no gardista len zvesí hlavu.

„Tri stovky, princezná. Mŕtvi sa v tak veľkom počte vyskytnú len málokedy, taká sila je ohromujúca.“

„Si gardista. Sokol,“ pripomeniem.

„Som a trúfol by som si brániť toto miesto proti Krížovníkom, Červeným, Mučeníkom či hocakému inému cirkevnému alebo šľachtickému vojsku, keby ich bolo aj dvakrát toľko, ale toto sú Mŕtvi, princezná.“

„A toto je pevnosť Sestier,“ vyhlásim istejšie, než sa cítim, „Budem ju brániť, s vami či bez vás.“

„Pani moja,“ veľký chlap klesne na koleno, „my budeme bojovať. Iba to vám neviem zaručiť, ako dlho vydržíme. Hádam jeden...“

„Tri dni,“ ozve sa Mýra, „ak nájdeme aspoň pár z tajomstiev Sestier. Dokážeš to, Alixia?“

Zachráň sa, počujem skôr, než prikývnem. Zachraňujem sa, pre Svetlo, nedá sa inak, tajomstvá alebo nie.

Sestry odpustite.

-

Obetovaní pôsobia hrozivo. Ich rady sú vyrovnané a nehybné, čakajú. Biele kríže na čiernych tunikách žiaria v prítmí lesa, kde zaniká aj matná zbroj. Museli to byť oni, kto povraždil všetky Sestry, už dávno ich podozrievali zo zmiznutia hliadok a keď si pred pár dňami trúfli na zdvojenú, v ktorej som bola, nemohlo byť ťažké zaútočiť v takomto počte na pevnosť. Až vyrazia znova...

Málokto mohol povedať, že prežil zrážku s rytiermi najprísnejšieho križiackeho rádu a prežil. Ja, spolu s hŕstkou mužov v pevnosti sme mali to šťastie, o to viac sa desím chvíle, kedy sa pohnú a nehľadiac na bolesť či zranenie pôjdu vpred, kým nedostanú, čo chcú. Ešte predtým však udrú zbraňami o štíty. Znova. Znova. Znova...

Bum. Bum – bum. Bum. Bum – bum – bum...

Na všetko hľadím z výšky, ani vystrojenú by ma Tamos na hradbu nepustil – nie žeby mi to mohol zakázať, isteže, no nebola by som tam nič platná. Mýra ostala pri mne, jeden po druhom preberá šípy v niekoľkých tulcoch, vraj pomôže aspoň trochu.

„Obetovaní, ts,“ odfrkne zrazu, „Mŕtvi. Vzdali sa jazyka aj života za odpustenie hriechov a viac sa neboja smrti.“

„Tak sa hovorí,“ prisvedčím neprítomne.

„Hlúposť. Každý sa bojí smrti, Alixia, dokonca aj my, hoci sme unavení životom. Vieš, koho mi pripomínajú?“

„Nie,“ pokrčím plecami. Premýšľam, či tých pár drobností dokáže pomôcť, našla som väčšinou hlúposti bez úžitku v boji. Iba jedinou vecou som si bola naozaj istá – rúra, z ktorej šľahajú plamene má presný účel, chlieb sa dá piecť aj inak. Len či oheň proti Mŕtvym postačí.

„Alixia!“ udrie ma ellefka do ramena, „Vravím, že títo križiaci pripomínajú vašich Strážcov.“

„Čože?“ zhíknem, „Nemôžeš porovnávať...“

„Môžem. Moju myseľ nezaťažujú vaše predstavy dobra a zla, vidím veci, aké sú. Vydržia veľa, nerozprávajú, poslúchajú, také sú fakty... ale počuješ? Prestali!“

Má pravdu, Mŕtvi stíchli. Vzápätí sa všetci pohnú ako jeden. Toto bude náš koniec.

„Gá – rdá! Sokolýýý!“ zatiahne ktosi na hradbe. Pravdaže, Tamos, kto iný. Srdce mi poskočí, určite aj ostatným. Pokrik Sokolej gardy pozná celé kráľovstvo, za posledných sto rokov nezaznel v jedinej prehranej bitke – a teraz ho kričíme my, teraz sme všetci gardisti.

Obetovaní len mlčky kráčajú.

-

Brána je jediným skutočne ohrozeným miestom, múry na bralách sú bezpečné, aspoň kým križiaci neprídu s rebríkmi. Zatiaľ ich tretina krytá veľkými štítmi postupuje po moste, zvyšok ostreľuje pevnosť z kuší. Naši takmer nevystrčia hlavy.

Je mi ťažko dúfať, že sa udržíme. Sestry predsa mali všetky svoje tajomstvá a obrana padla, tak ako môžeme my? Hádam je to aj tak jedno, zomrela som vo chvíli, keď ma Mŕtvi prvýkrát zajali – som presne ako oni, žijem, no vlastne iba čakám. Má vôbec zmysel bojovať?

Neprestávam sa pýtať, ani keď sa nepriatelia dajú na ústup, zanechávajúc asi dvadsiatku horiacich tiel za sebou. Je to len dvadsať z tristo, no títo sú mŕtvi.

Naozaj mŕtvi Mŕtvi.

-

„Pevnosť si môžete ponechať! Stačí, ak vydáte bosorku, potom odtiahneme!“ Krv mi stuhne v žilách, slová vyjednávača ma zastihnú uprostred nádvoria, kým preväzujem ruku jednému z ranených. Desať padlých leží pod múrom len o kúsok ďalej.

Všetci vedia, že nemáme šancu, bez pomoci tu zomrieme do posledného. Chápem ich, úplne ich chápem, preto neutekám, ani len necúvnem.

„Pustite ju!“ zreve Tamos práve včas, už ma dotiahli k bráne. Som rada, že sa objavil, hoci viem, že jeho muži majú pravdu. Teraz ustúpia, no neprestávajú zazerať.

„Vydajme ju, kapitán! To máme skapať kvôli decku?“

„Mlč, hlupák! Nezachraňovali sme ju, aby teraz zomrela. Sestry nám stokrát pomohli, zabudli ste?“

„Ona nie je Sestra, je to len novicka! Vydajme ju!“

„A križiaci potom odtiahnu, čo? Aby sme všade vytárali, že to oni spolu s Inkvizíciou likvidujú jediný rád, ktorý ľud skutočne miluje? Aby sme vyvolali ďalšie povstanie?“

„Možno...“

„Len cez moju mŕtvolu, Haren!“ Tamos tasí, ďalší tiež siahnu po zbraniach. Najodvážnejší však cúvne, dobre vie, že proti veliteľovi nemá šancu.

„Ale kvôli jednej zdochneme všetci,“ zaskučí.

„Sú ľudia, kvôli ktorým sa oplatí zomrieť,“ zjaví sa v hlúčiku Mýra. Jej hlas je pokojný a presvedčivý. „Pokľakni,“ vyzve, „všetci pokľaknite.“

„Čože?!“ zrúkne Haren, no ellefkin výraz ho prinúti zmĺknuť.

„Ako dlho si v exile, že nespoznávaš vznešenosť jej tváre? Tvoja princezná, vojak, Alixia, najurodzenejšia krv Kráľovstva,“ vyhlási ellefka slávnostne.

„Princezná,“ ozve sa šepot, chlapi jeden po druhom kľakajú, vidiac príklad svojho kapitána, niektorí sa ukláňajú až po zem, „odpustite... nechceli... nevedeli...“

„Odpúšťam, vojaci, pretože ste nesmeli vedieť,“ dostanem zo seba, keď Mýra naznačí, aby som hovorila. Hrdlo mám však stiahnuté, nečakala by som, že tak ľahko uveria, dokonca trochu podozrievam ellefku z niečoho... ellefského. Nemám čas premýšľať, pohľadom ma vyzýva hovoriť ďalej. „Ďakujem vám, lebo ste nevedeli a aj tak bojovali a zomierali. Všetko zlé je zabudnuté, priatelia. Teraz už viete, prečo ma chcú mŕtvu...“ stíchnem, keď vidím, ako siahajú po zbraniach. Nechcú však hroziť mne.

„Nedostanú vás, princezná!“

„Neprejdú!“

„Za Kráľovstvo!“

-

Je už noc, križiaci sa však nemôžu priblížiť nepozorovane. Most aj časť lesa za ním zalieva biele svetlo, aspoň niečo som našla pri dôkladnejšom hľadaní. Už ma netrápi, že tajomstvá Sestier používa niekto iný, boli by rady, keby sme sa vďaka nim zachránili.

Horšie je, že sa dosiaľ neukázala ani len hliadka, keďže menších pevností je na deň-dva jazdy hneď niekoľko, pravda, nemusia byť všetky obsadené. Správu však dostali určite a niekto musí prísť.

Tak či onak, je už po polnoci a mne ostávajú necelé štyri dni života. Akosi začínam veriť aj v tú prekliatu kliatbu.

-

Silný hlas vyjednávača od úsvitu sľubuje to isté, čo predtým, no teraz už naposledy. Z okna vidím ako sa Tamosovi – vlastne už moji – muži rozostavujú na hradbe.

„Obliehanie má stále rovnaké pravidlá,“ vzdychne veliteľ vyhnancov, „čochvíľa prídu a neustanú kým nás nezničia. Škoda, potrebovali by sme hádam už len jeden deň...“

„Prečo práve deň?“ zaujímam sa.

„Poslal som Ti’nara so správou pre ostatných, ga’nolli sú rýchli, takže dnes v noci by už mohla byť väčšina nablízku.“

„Takže príde pomoc? Koľko?“

„Do šesť stoviek. Primálo na víťazstvo, ale postačí, ak vás dostaneme na druhú stranu a zdržíme ich. Pokiaľ však zaútočia plnou silou, nedočkáme...“

„Dočkáme,“ preruší ho Mýra, „ak mi nájdete Alixiinu starú tuniku.“

„Načo?“ vyzvedám, vzápätí ľutujem, že som sa vôbec pýtala.

-

Ellefovia si robia, čo chcú, nedá sa im zabrániť, opakujem si dokola, no je to len malá útecha. Plačem, keď vidím, čo si kvôli mne Mýra spôsobila. Už nie je krásna.

Znie pokojne, kým o tom hovorí, presviedča ma, že vďaka bylinkám ju nič nebude bolieť a rany sa rýchlo zahoja, aby vyzerali pár dní staré, ale nie je jej všetko jedno, keď začne. Ako prvé si odreže uši, potom nos, pery a pridá niekoľko rezov na líca.

Spočiatku ma drží Tamos, aj chlap ako on má čo robiť, aby som sa nevytrhla a neskúsila ellefke zabrániť v tom šialenstve. Neskôr už nemusí, vzdám sa, keď pochopím, že také zranenia nejde nijako vrátiť. Vzlykajúc sledujem ako poťažká bič, presne o to ho Mýra požiadala, tým inkvizítor len začína. Urobila by to sama, no nedočiahne si na chrbát.

„Ale prečo?“ vykríknem, keď ani ona nedokáže potlačiť bolesť.

„Sú ľudia... oplatí sa trpieť,“ chrčí krvavá tvár, ničím nepripomínajúca ellefku, ničím okrem čierneho pohľadu.

„Akí ľudia? Prečo?“ nechápem.

„Ľudia zvláštni...“ ťažko sa nadýchne, „Čas pre teba... Alixia... prežiť, urobiť, čo treba.“

„Ale čo? Pri Svetle...“

„Áno,“ pokúsi sa o niečo ako úsmev, „stretneme... v žiare Svetla,“ vydýchne a na chvíľočku zaváha.

Potom si vylúpne oči.

-

Neverím, že by hoci moja matka mohla s istotou povedať, že to skrvavené, zohavené, tackajúce sa telo nepatrí mne. Domnelá Alixia prejde od brány len pár krokov, nevie kam ísť, nemá predsa oči.

Mŕtvi si po ňu prídu, zdrapnú ju a ťahajú k táboru. Veliteľ pochvalne prikývne, kvalitne odvedené mučenie vie oceniť, hoci sám by to zvládol ešte lepšie...

Všetko si to iba predstavujem, odteraz sa nemôžem ukázať ani len v okne, nieto na hradbe. Takisto je koniec využívaniu tajomstiev, aspoň kým je šanca, že nepriateľ naozaj odtiahne, keďže už dostal, čo chcel.

Mýra mi získala čas, opakujem si, ale prečo? Čo také videla ellefka na človeku, že zahodila svoj nekonečný život? A potom – oplatí sa trpieť kvôli zvláštnym, čas pre mňa, nechápem.

Uprostred noci mi napadne, čo povedala pri našom prvom rozhovore, čo chcela povedať. Náš osud je previazaný, Vyvolený už kráča po zemi, ak tým myslela...

Už neplačem, ona by nechcela aby som rumázgala, keď treba konať. Treba sa zachrániť, treba urobiť, čo treba.

A treba to stihnúť za tri dni.

-

Mŕtvi neodišli, ani nezaútočili, v tábore je pokoj. Prechádzam hore-dolu najväčšou sieňou bez okien a premýšľam nad budúcnosťou. Ignorujem momentálne nebezpečenstvo, moje plány musia byť dlhodobé.

Brat má desať rokov, ešte potrvá, než bude pre strýka hrozbou. Sestra sa vydajom zriekla nároku na trón, zostávam len ja a matka. Len my si môžeme – nie, my si musíme uplatniť toto právo, ak sa nemáme stále báť o život a sledovať, ako sa celé kráľovstvo rúti do záhuby.

Môj otec bol dobrý kráľ, na tom sa zhodujú všetci, vrátane tých, čo slúžia strýkovi. Naše kráľovstvo je obrovské a niektoré časti patrili pod korunu celé stáročia iba formálne. Jediné, čo tamojšia šľachta od Bielohradu žiadala, bola ochrana vonkajších hraníc a nedávala za to nič, okrem mieru. Až môj otec spravodlivo spojil všetkých, dodnes tí, čo najviac dajú či stratia, aj najviac dostanú a tyran ako Vrahokráľ nedokáže vymyslieť nič lepšie.

Na tróne ma prijme väčšina, aspoň to tvrdí Tamos. Strýko a jeho najvernejší musia byť vyhnaní do Divočiny, taký je oddávna trest pre zradcov urodzenej krvi. Potom zavládne pokoj.

Je to odvážny plán, viem. Niekedy však stačí urobiť jediný krok, aby sa pohla celá armáda, no nie každý ho môže urobiť. Nemám na výber.

Pre dobro môjho ľudu.

-

„Princezná, vstávajte! Sú tu! Ti’nar dal znamenie!“

„Už zaútočili?“

„Začnú pred úsvitom. Pôjdeme na sever, Kep Kapa je len pol dňa jazdy.“

„Musíme nájsť Mýru...“

„Neskôr, princezná. Vy ste dôležitá.“

-

Bránu uvoľníme potichu, nasadneme a čakáme. Ani teraz ma Tamos nepresvedčí obliecť si zbroj, ba ani prilbu neprijmem. Nepotrvá dlho a budem mať vlastné, treba len prežiť.

Ťahavé tóny rohov zaznejú súčasne z viacerých strán, zamrazí ma. Muži zoradení okolo sú tiež nepokojní, iba jeden na hradbe vidí, čo sa deje.

„Mŕtvi sa rozostavujú, tri oddiely, štvrtý menší smeruje k nám. Päťdesiat chlapov s pikami.“

„Náš signál?“ pýta sa Tamos.

„Myslím... áno, celkom vľavo, priamo na sever.“

„Dobre, tam mierime. Otvárajte!“

-

Pol stovky Mŕtvych stojí na konci mosta, hroty dlhých kopijí zakolíšu, keď sa zažne oslepujúce biele svetlo. Vzápätí vyšľahne jazyk plameňa, do dymu vystrelia ťažké obranné kuše, v strede radu vytvoria úzku medzeru. Cvičené kone si poľahky nájdu cestu.

Ktosi je zasiahnutý, kričí, no ženieme sa ďalej. Za trojradom križiakov je voľný priestor, ostatní sú na opačnej strane tábora, v zovretých formáciách odolávajú útoku našich spojencov. Prostredný oddiel je sformovaný na obe strany, blokuje jediný prístup k hradu, kde cesta klesá do žľabu s príkrymi svahmi, iba tam môžeme cválať my aj spriatelená kavaléria. K tomu miestu smerujú aj ďalší Mŕtvi, preto Tamos neváha a popchne koňa.

„Za Kráľovstvo!“ kričia jazdci cválajúcich do svahu.

„Za Kráľovstvo!“ reveme my.

-

Zrážka je prudká, podarí sa nám preraziť jednu líniu. Kone však zastaví masa tiel a Mŕtvi halapartňami sťahujú ľudí zo sediel. Na zem skáčem sama, nemám ako sa brániť. Dúfam, že nejako prežijem, pri Svetle, je ich toľko...

Obkolesia ma Tamosovi chlapi, ťahajú ma a strkajú, oni sa v tom zmätku orientujú. Odrážajú údery a vrhajú sa pod zbrane smerujúce na mňa. Zomierajú.

„Odpustite...“ zachrčí ďalší, z brucha mu trčí kopija. Siahnem po dýke, nemám inú možnosť hoci proti mečom...

„Aííí! Aííííííííí!“ zaznie zrazu z lesa. Tiahle kvílenie mi dodá nádej, predsa došli. Bojový pokrik tridsiatky Sestier sa rozlieha lesom, Mŕtvi nestačia sformovať rady. Ťažko obrnené kone Strážcov sú v čele útoku, poľahky prerážajú, do medzery sa vrútia sekajúce am’a’zona, v krátkej chvíli okolo mňa vytvárajú dvojitý kruh.

Príliv nepriateľa však silnie, azda všetci Mŕtvi postupujú k ostrému žlto-bielemu žihadlu uprostred svojich radov. Sestry sa nevzdávajú, sú to bojovníčky am’a’zona, ich výcvik je tvrdý a nekonečný a práve preto sú silou čeliacou čomukoľvek. Bojová Sestra jedného Mŕtveho zdolá, dvoch naraz takisto, no proti piatim nemá šancu a okolo ich je hádam ešte viac.

Tentokrát už neváham, meč podávaný Sestrou prijmem. Som len novicka, ale chcem žiť, pravidlá to určite pochopia. Sestier zostáva iba päť, nedokážu ma ochrániť. Križiakova sekera padá, nestačím...

„Prin-sézna!“ zavyje Ti’nar preletiac okolo. Ťažká obojručná šabľa hladko pretne krúžkový golier hneď pod okrajom prilby. Než prvé telo dopadne, zasiahne ga’noll ďalších troch, získa priestor. Potom ma zdrapí za plece.

„Sa mno!“

-

Hoci je polovlk neskutočne rýchly, sú to vyhnanci, vďaka komu ma môže zachrániť. Po troch-štyroch sa vrhajú na každého z križiakov, spomalia ich práve natoľko, aby sme sa dostali pár krokov ďalej a vzápätí umierajú.

„Odveď ju! Zachráň ju!“ počujem Tamosa. Ti’nar zavrčí, ťahá ma ďalej, zatiaľ čo gardista zostáva stáť, rozháňa sa halapartňou a drží si Mŕtvych od tela. Križiaci sa už sformovali, preživší ustupujú, vyhnancov je stále viac, no zďaleka to nestačí. Vidím jednu Sestru, asi poslednú, nemá ani ga’arda...

Ga’noll ma núti do stále rýchlejšieho behu, napokon si ma vyhodí na chrbát.

-

„Prin-sézna...“

„Čo?!“ strhnem sa zo spánku. Sme na okraji lesa, Ti’nar leží o kúsok ďalej skrútený pod stromom. Jeho kožuch aj zem okolo sú tmavé od krvi.

„Sama. Ta,“ zakňučí.

„Čože? Nie, nenechám ťa tu...“

„Ta,“ zopakuje, s námahou vystrie labu, „Ké ka pa.“

Obrátim sa, zhíknem. Široké údolie pred nami má niekoľko míľ, za ním zo svahu rastie skalné bralo a na ňom...

„Kep Kapa,“ vydýchnem. Bielu vlajku so žltým krížom vidím aj na tú vzdialenosť celkom jasne. Na Kep Kapa sú Sestry. Zachránila som sa.

„Prin-sézna. Ísť.“ Polovlk unavene privrie oči. Viem, že má pravdu, viem, že nemám na výber.

„Privediem Sestry,“ zašepkám a rozbehnem sa. Na Kep Kapa musím byť do večera, nadránom sa stať Sestrou a splniť záväzky.

Potom naplním svoj osud, ktorý som už pochopila a prijala. Nie som len novicka. Som Vyvolená a urobím čokoľvek, čo je treba.

-

Pre dobro môjho ľudu.

Pre dobro Kráľovstva.

Pre dobro celého sveta.

-

Svetlo so mnou.