Cézar Augustus II Veľký chodí každý večer spať so sliepkami. Doslova aj v prenesenom zmysle. Doslova, lebo býva v kurníku. V prenesenom zmysle preto, lebo vždy zalezie na bidlo ešte pred západom slnka. Musí skoro vstávať. Má totiž dôležitú robotu, robotu, ktorú nikto iný neurobí.

V skutočnosti ho všetci, kury i ľudia, volajú Kikirík. On však sám osebe premýšľa ako Cézarovi Augustovi II Veľkom, lebo vie, že si vznešené meno zaslúži. Jednak tými najdlhšími a najpestrejšími chvostovými perami na celom dvore, a jednak tým, že je hrdina. O jeho hrdinstve ale tuší len jeden tvor z dvora, pred ostatnými ho tají.

Vstáva nadránom. Sliepočky s kuriatkami ešte pokojne driemu, kurník je zamknutý, ale on vie, kde je pri zadnej stene uvoľnená latka. Prešmykne sa von. Svet je tesne pred svitaním zvláštny. Tma sa v chumáčoch prevaľuje po dvore, známe veci vyzerajú inak. Nádoba na odpadky vyzerá skôr ako prízračná postava, tmavé okná ľudského domu pripomínajú prázdne očné jamky.

Je to hodina, keď každý ešte tvrdo spí. Hodina, keď svet nepatrí ľuďom a zvieratám, ale nadprirodzeným tvorom.

Kedysi, v časoch Cézarových prapredkov nastávala temná hodina skôr, od polnoci, až kým neodbila jedna. Strašidlá sa ale museli prispôsobiť zmenám v ľudskom svete, elektrickému osvetleniu, nočným klubom, a trochu svoj režim posunúť. O tretej sa ale už vonku motá naozaj len málokto, zvlášť v malom meste, v akom býva Cézar. Démoni majú voľné pôsobisko.

Jeden taký od začiatku leta navštevuje aj Cézarov dvor. Keď tma okolo pivničných dverí zhustne, z okna prestane byť počuť ľudské chrápanie, náhle stíchnu svrčky i ostatné nočné zvuky, akoby ich niekto proste zrazu vypol. To začína účinkovať temná mágia. Cézar sa pripraví. Démon prichádza.

Pivničné dvere sa nehlučne odchýlia. Najprv vidieť len ruku s dlhými pazúrmi, potom na dvore zastane bytosť zrodená z temnoty, ponaťahuje si pokrivené údy, po celodennom skrývaní v stiesnenom priestore sa rozloží do celej svojej výšky. Keď sa vystrie, oči má vo výške strešného okna. Zazíva. V hĺbke okrúhlej tlamy zo všetkých strán lemovanej špicatými tesákmi zíva tma hĺbky, akú Cézar nikdy predtým nevidel, hoci za svoj život sa už musel v temnej hodine stretnúť s mnohými potvorami.

Tvor lačne natiahne ruku do otvoreného okna. Temnota prejde sieťkou ako nič. Skôr ako stihne chňapnúť dušu člena rodiny, na ktorého práve dostal chuť, Cézar vyštartuje. Jeho bojové „kikirikí“ pretne strašidelné ticho, postava sa zháči, a vzápätí sa stretne s ostrými drápmi a zobákom. Cézar Augustus II Veľký bojuje statočne, ako koniec-koncov každú noc. Démon sa scvrkáva, jeho mágia slabne. O chvíľu sa k úsiliu pridá aj vlčiak Dunčo svojím štekotom a tesákmi. A keď sa vo vedľajšom dvore rozsvieti v okne a rozospatý hlas skríkne: „Ticho tam!“, démonove kúzlo je zlomené. Nezostáva mu nič iné, len pozbierať franforce tmy a stiahnuť sa späť do pivnice. Opäť raz zostal hladný.

Cézar Augustus a Dunčo si po dobre vykonanej práci vymenia veľavravné pohľady. V psích očiach vlčiaka vidieť výčitky svedomia. Prečo sa nikdy nezobudí sám, veď stráženie je jeho práca. Kohút zakvoká, akoby hovoril: „Netráp sa. Proti čiernej mágii funguje len hlas kohúta. Tak je to už po stáročia. Kým som tu, budem dbať, aby sme si obaja vždy splnili povinnosť.“

Ešte raz na seba kývnu a Cézar Augustus II Veľký, známy ako Kikirík, sa odoberie k uvoľnenej latke a naspäť na bidlo. Do zajtrajšej noci má voľno.

* * *

„Heeej, sused,“ zakričí Miro ráno, cestou do práce ponad plot. „A čo ty nemáš rád kuraciu polievku?“

„Ale hej,“ odpovie zarazený Paľo. „Prečo sa pýtaš?“

„Lebo ten tvoj kohút každé ráno už o tretej budí celú ulicu. Nedá sa to vydržať.“ Chlapi sa rozosmejú.

„Jasne,“ uzná Paľo. „Na nedeľu bude vývar.“

Dunčo bolestne zavyje, ale ani jeden z mužov si ho nevšíma.