Otvoril som oči, vstal z postele a otvoril balkónové dvere. Vzduch bol čerstvý, ranný, marcový.

Zamieril som do kuchyne, položil ruky na výžistroj, oznámil, že chcem kávu a za moment zo spotrebiča vypadol papierový kelímok a začal sa napĺňať tmavou tekutinou. Snáď mi moje telesné hodnoty doprajú kávu čo najsilnejšiu, pomyslel som si. Keď výžistroj dokončil proces, zobral som si kelímok so sebou, usadil sa za jedálenský stôl, dvakrát prstom rozsvietil obrazovku v doske stola a začal si čítať najnovšie správy.

Zaujal ma článok, v ktorom sa písalo o nezvestnom dievčatku. Malo dvanásť rokov, jej meno bolo Klára. Pozorne som si prezrel jej fotografiu. Ak ste ju vo svojom okolí zazreli, písalo sa v článku, kontaktujte políciu. Uchlipol som si z kávy a prstom posunul článok. Nezvestná bola už štyri dni.

Pokrútil som hlavou a napil sa opäť. Pravdepodobnosť, že sa nezvestné dieťa nájde po toľkých dňoch živé sa nebezpečne blížila k nule. Vedel som to, pretože poznám toto mesto a viem, čo sa v ňom deje, keď sa bežní ľudia nepozerajú. Doriti, povedal som si a dopil svoju kávu. Potom som vstal, pozrel, čo mám na sebe práve oblečené - modré trenky a vyťahané tričko s krátkymi rukávmi a vyzliekol som sa donaha.

Prečo, kurva, čakajú so správami o nezvestných toľko dní? pomyslel som si, keď som sa rozbehol do spálne. Následne som vyskočil cez zábradlie balkóna.

Premena bola rýchla a elegantná. Dal som ruky pred seba, zatvoril oči, rozprestrel krídla. Vzduch bol ešte stále čerstvý, no teraz ma už chránilo perie. Vedel som presne, kam mám letieť, nebolo to prvý raz, čo som zachraňoval nezvestné dieťa. Všetky deti sa minimálne na pár dní ocitnú v niektorom z kontajnerov v miestnom prístave. Ak sú unesené. Keď som prístav uvidel, modlil som sa, aby som mal dnes šťastie. To dievčatko na fotografii mi pripomínalo moju Terezku, ktorej sa stalo čosi podobné a práve vtedy som získal svoj dar - orliu podobu, röntgenové videnie a nadľudskú silu.

Preletel som ponad kontajnery a svojím videním ich prezrel. V jednom z posledných som uvidel niekoľko osôb. Ležali na chladnej, kovovej zemi. Okamžite som zletel dolu, pristál pred dverami kontajnera a oceľovým zobákom niekoľkokrát udrel do visiaceho zámku spájajúceho dva konce reťaze. Zámok som rozbil a otvoril dvere kontajneru. Bola tam. Klára. Ležala na zemi. Bohužiaľ už bola mŕtva. Štyri dni sú veľa.