„A je lepší ako ten minule?“ opýtal sa Jerni.

„Ale áno,“ Ryša pohladila malé, opici podobné zvieratko a to je jej zase pohladilo tvár.

„Nespíš s ním v posteli, však?“

„Mám ich rada, tak nevyrývaj.“

Jerni mávol rukou. „Dobre, dobre.“

Stáli na prázdnej ulici, pri okne do honosného domu, jeho obyvatelia sedeli za stolom v jedálni a vpratávali do seba večeru. Ryša pohladila tvora vo svojich rukách a položila ho na zem.

„Strecha, okno, knihy, pero, zlato.“ povedala mu.

Prikývol a vyskočil na odkvapovú rurú, po ktorej vyliezol až na strechu.

Museli čakať niekoľko minút, kým ho cez okno uvideli ako vošiel do pracovne.

Ryša sa na usmiala. Takýchto tvorov už vytvorila vo svojom laboratóriu niekoľko, ale ich inteligencia kolísala. Tento zatiaľ vyzeral byť najšikovnejší.

„Fajn, trafil pracovňu,“ povedal Jerni.

Ryša si ho nevšímala. Sledovala tvora ako vyskočil na stôl a zobral do ruky zlaté pero. Pokrútila hlavou. Hľadal ďalej.

Zlatá retiazka s diamantom?

„To nevyzerá zle,“ ozval sa Jerni.

„Chceme tú malú zlatú hračku, ktorú mi otec daroval,“ odsekla Ryša a pokrútila hlavou.

Zvieratko pokračovalo v hľadaní.

Ďalšie zlaté, ale o niečo drahšie vyzerajúce pero?

Nie.

Zlatá ozdoba v tvare pávieho pera?

Nie.

Zlatá slonia socha?

Nie.

Tvor si frustrovane vzdychol, ale nevzdával sa.

„Úplne ho chápem.“

„Ticho, Jerni.“

Do miestnosti vošlo malé, asi trojročné dievčatko. Zvieratko sa skrylo za kreslom a pozrelo na Ryšu. Tá, teraz stojaca vedľa okna a len na polovicu oka nakúkajúca dovnútra, mu kývla rukou, aby čakalo.

Dievčatko položilo na nízky drevený stolík zlatú sošku myši. Pohladilo ju a dalo jej pusu na ňufák. Znova ju pohladilo, venovalo jej posledný pohľad a odišlo z pracovne.

„Ešte je tam?“ šepkal Jerni. Nepozeral do pracovne, stál na druhej strane okna a sledoval ulicu.

„Áno.“

Tvor prebehol k zlatej myške, zdvihol ju a spýtavo pozrel na Ryšu.

Zaváhala, aj keď tá soška bola presne to, prečo sem išli. Otec ju prehral v kartách, ako aj všetko ostatné a mama ho kvôli tomu opustila s Ryšou a Jernim. Pred rokom mama umrela a oni sa rozhodli ukradnúť si cennosti, ktoré kedysi patrili ich rodine. A aj keď im pripomínali aj otca, hlavne im pripomínali mamu.

Tá myš bola posledný predmet, ktorý chceli. Teda Ryša ho chcela.

Ale aj tak to bolo ako zrnko priesku, oproti tomu, čo všetko už mali.

A ona vedela ako sa tá malá bude citíť.

Pokrútila hlavou a dala zvieratku signál, aby sa vrátilo späť.

„Nie je tam.“

Jerni sa povzbudzujúco usmial. „Nevadí, zistíme, kde je.“

„Nie, to je v poriadku. Nebudeme kvôli tomu riskovať, už máme všetko. Tá myš je určite v dobrých rukách.“

„Mne to vyhovuje, ale keby si si to rozmyslela, tak hľadáme ďalej.“

„Ja viem. Poďme domov.“

Tvor práve liezol dolu a skočil jej na rameno.

Pomaly kráčali ulicou a Ryša škrabala opičku za uchom.