„Analyzuj! Rob niečo, počítač!“ skríkla Kürtümü, inštinktívne s loďou uhla pred asteroidom, ktorý zbadala až potom. Nasledoval ďalší a ďalší, zúfalo hľadala medzery a nemohla sa spoľahnúť na nič iné, než pud človeka, vyrastajúceho na malej vesmírnej stanici.

„Analýza ukončená, pás asteroidov široký...“

„Vypni sa, hlúpy stroj,“ vzdychla Kürtümü, bodaj ťa Alah skáral. Nová Osmania mala k dispozícii ďaleko pokročilejšie technológie, tie však zostávali v rukách frontových jednotiek – a špeciálov.

Mladší brat Hassan jej naposledy rozprával o osobnej AI, ktorú dostal ako prvý z jednotky. Vraj ju pomenoval po nej, pretože je rovnako otravná...

Vtedy sa hnevala a závidela, Hassan bol vždy protivný. Mať však k dispozícii umelú inteligenciu vyhodnocujúcu údaje len a len pre jediného bojovníka bolo čosi úžasné. Ako navigátorka by ocenila aj malé zlepšenie, takéto niečo na jedinej lodi flotily mohlo vyhrať bitku.

Neskôr plakala, pretože medaila „Padol na poli slávy“ v ebenovej krabičke bolo to jediné, čo rodine po bratovi vrátili. Bolelo to. Nedalo spať. Váhala dlho, no nakoniec sa spýtala. Chyba.

Z najmodernejšieho krížnika Novej Osmanie ju preradili na dávno vyradenú stíhačku transportnej lode kdesi na okraji galaxie.

-

„Počítač, máš to?“ vzdychla otrávene. Visela na orbite už tri hodiny a zvažovala, či nebude jednoduchšie proste pristáť a nechať zhodnotenie životných podmienok na skafander. Tie dobré sa našťastie fasovali na človeka a nikto jej ho nestihol vziať, tak rýchlo ju presunuli.

„Analýza dokončené, život možný.“

„Možný neznamená prítomný...“ pokrútila hlavou a nasmerovala nos stíhačky rovno dole. Príručky odporúčali pozvoľné klesanie, Kürtümü si však bola istá, že trup jej stroja nevydrží teplotu počas mierneho zostupu, ktorý počítač odhadoval na desať minút. Strmhlavo to bude za tri a či dokáže vyrovnať, to bola vôľa Alahova.

„Alebo ako návratom vyradených lodí do služby ospravedlniť znížené výdavky na zbrojenie súčasne s navýšením stavu námorníctva,“ mrmlala si s pohľadom upretým na výškomer, zatiaľ čo okolo kokpitu šľahali plamene.

-

Planéta bola na prvý pohľad jednoznačne osídlená.

Na druhý ju osídlila vyspelá technológia.

Tretí mestu venovať nestihla, zúfalo ťahala páku a dúfala, že varovná siréna skončí skôr, než narazí do štítov osídlenia vyspelej technológie.

-

„Počítač, pošli diaľkovú správu. Planéta osídlená. Pilot vyráža na prieskum.“

Kürtümü vyliezla z kokpitu, zoskočila na machom porastenú zem. Mach poznala, ten rástol aj na staniciach, na osídlených asteroidoch, všade. Možno sa stihne zažrať aj do jej lode, než sa vráti.

Skafander zareagoval na životné podmienky, stiahol do seba segmentovú prilbu a ponechal len malú, pokrývajúcu celú hlavu. Vo vákuu to Kürtümü vedela oceniť, vlasy poletujúce pred očami nemal rád nikto, no na povrchu? Nakoniec si hlavu na nevôľu rodiny – s výnimkou praktického Hassana – oholila a tak celú tú napodobeninu burky považovala za hlúposť. Predsa ak ju Alah prijal za vojaka, musel to chapáť...

Zarazila sa, nesmela sa nechať unášať podobnými myšlienkami. Si vojak, povedal jej brat, sleduj cieľ. Máš úlohu, splň ju. Dočkáš sa odmeny..

Dočká sa, možno to bola práve táto planéta, čo ju vráti na krížnik.

-

Syčanie sa ozvalo za ňou, pulznú pištoľ vytasila než dokončila otočku. Nevypálila.

Zo otvoru v zemi stúpala plošina, na ktorej sedel človek v ľahkom skafandri.

Podľa postavy muž.

Stále s namierenom zbraňou si ťukla po ovládaní skafandra, tvár jej zahalila čierna maska, kryjúca všetko, okrem očí. Vydýchla si.

„Tak ste nás našli,“ ozval sa muž a uvoľnil si prilbu.

„Nás?“ zaváhala. Nás? Koho by ona hľadala, predsa ju poslali...

...skúmať neosídlené planéty tak ďaleko, že by tam utekal len niekto skutočne zúfalý.

Vypálila.

-

Štít v tvare pyramídy rezonoval po desiatom výstrele, nezdalo sa, že by bol slabší či poškodený. Muž sa len usmieval.

„Stále vás nechávajú v nevedomosti? Nielen v nevedomosti, už aj ženám vymývajú mozog, len aby vojna nikdy neskončila? Prečo to robíš?“

Kürtümü mlčala. Žltá hviezda na jeho skafandri hovorila až príliš jasne. Boli zúfalí a utekali, no zároveň tak hrdí, že dávali všetkým najavo, kto sú.

Zrazu sa pýtala, kde sú ostatní? Prečo ju neprišla zajať hliadka, prečo na plošine neprišli aspoň dvaja? Inštinkt prežitia jej radil uhnúť.

Pomaly obišla oblasť štítu a pohla sa smerom k stíhačke. Musí sa tam dostať, musí vyslať správu.

Skôr než ju ten hlúpy počítač pošle sám.

-

„...opakujem, planéta 77-14-3 je pasca! Hmlovina, asteriody, aj planéta sama je zbraň, nemám dôkaz, ale...“

-

Zásah oblaku plazmy definitívne vyradil zastaranú stíhačku zo služby.