Hľadím na ňu. V temnote, ktorá pohlcuje tento pustý močiar, žiari ako maják. Volá ma bližšie, rovnako ako svetlo v skalnej veži varuje rybárov pred útesmi, ukrytými v závoji hmly.

Červené lupene zvinuté k sebe, pokropené kryštálovými kvapkami rosy. Kolísajúc sa pod dotykmi vetra. Ten rovnako hladí aj moju bojom rozpálenú tvár. Pot mi steká po hrubých črtách tváre, zanechávajúc chladnú stopu na pokožke.

Do nozdier vniká zatuchnutý smrad močariny a hniloby, kraľujúcej tomu malému kúsku sveta okolo. Do uší sa zarezáva chrapot umierajúceho trola, ležiaceho pri mojich nohách. V jeho lesknúcich sa očiach vidno strach s neodvratného konca. Pomedzi zelenkavé pery vyteká prameň tmavej krvi, ktorý sa v kvapkách vpíja do vlhkej pôdy.

Ten zvuk odchádzajúceho života do hlbín pekiel ma unavuje. Pomedzi chrčanie sa k môjmu sluchu dostávajú aj nezrozumiteľné pazvuky. Rovnaké, akými ma zahrnul, keď ma uvidel prichádzať. Pochábeľ! Vrhol sa rovno oproti mne. Mrmlúc slová v reči jeho druhu. Kričiac ich smerom ku mne. Vrhol sa rovno oproti čepeli môjho meča.

Nezaváhal som. Zaboril som ostrie do bachora tvora bežiaceho mi v ústrety. Z rany sŕkala krv na všetky strany v rytme jeho bijúceho srdca. Ako sa jeho údery spomaľovali, tak ustával aj gejzír jeho životodarnej tekutiny. Teraz tu len leží. Z jeho hrdla sa vinie už iba ustávajúci dych. Vytiahnem zbraň a prudkým švihom oddelím telo od hlavy. Výraz jeho tváre ostane strnulí, zakalené oči mu čochvíľa vypadnú z jamiek.

Odtrhnem zrak od rozdvojenej mŕtvoly. Môj pohľad si opäť získa ona. Jej krása je nevýslovná a neopísateľná. Uprostred výjavu ničoty si tróni obklopená výhonkami s ostrými tŕňmi. Stačí ju len odtrhnúť a doniesť Bohyni. Červeň jej lupeňov sa zrkadlí v mojich očiach. Nevnímam a nevidím nič iné. Púšťam skrvavený meč a opatrne kráčam k nej. Už ju len zobrať a odniesť na východ k jazeru . Položiť na hladinu a čakať. Na odmenu. Odmenu za cestu plnú strasti, ktorú som musel prejsť kvôli nej. Odmenu v podobe pier Bohyne, rovnako rudých ako lupene ruže predo mnou. Jeden bozk, v ktorom je ukrytá nesmrteľnosť a večnosť mňa a môjho kráľovstva.

Opatrne našľapujem do mäkkej vlhkej zeminy. Čižmy sa zabárajú čoraz viac. Každý ďalší krok je ťažší. No ja neustanem. Nie pokiaľ mám pred očami cieľ mojej cesty. Už je takmer na dosah. Dotýkam sa jej končekmi prstov. Pevne ju zovriem a vytrhnem zo zovretia močiara.

Je moja. Iba moja! Hľadím na ňu. Prvý krát ju vidím takto z blízka. Je taká, ako ju opisovali múdri pisári v starých kronikách. Ako o nej spievali mnísi v piesniach, či ako o nej hovorili legendy. A je iba moja!

V tej chvíli sa jeden lupeň oddelí. Pomaly padá dole, tancujúc pri tom v jednom vánku. Za ním ďalší a ďalší. Sledujem ten výjav s hrôzou v mihotajúcich sa očiach. Pred tým, než sa dotknú zeme ustúpi ich červeň temnote. Na zemi sa kopia lupene čierne ako uhoľ. Po chvíli už hladím iba na stonku bez kvetu. Opantá ma hnev a zúfalstvo. Zovriem zbytky v dlani. Tŕň mi prebodne pokožku a vryje sa hlboko do ruky. Nasleduje prenikavá bolesť a páľava, ktorá sa z miesta vpichu šíri celým mojím telom. Svaly mi trhá, a koža sa zbesilo napína na mojom tele. Padám na zem. Ruky sa mi zväčšujú pred zrakom. Pokožka zelenie a vyrastajú z nej čierne hrubé chlpy. Z úst sa mi valí šialený ryk, ktorému rozumiem asi iba ja.

Po chvíli kľačím v potrhanom šatstve, zbroj rozorvaná na kusy opodiaľ. V odraze od hladiny močiaru nespoznávam svoju tvár. Z jedného z výhonkov mi pred očami vyrastá nový pupeň ruže. Pomaly sa predo mnou rozvíja a ukazuje mi svoju krásnu červeň.

V diaľke počujem cval koňa. Ktosi prichádza! Musím ho varovať!