Veľkolepý návrat do Teixkalánu (recenzia: Pustina zvaná mír)
Aký je druhý diel texkalánskej série s názvom Pustina zvaná mír? Naozaj si zaslúži všetky tie ovácie a ocenenia? Podarilo sa mu prekonať Vzpomínku zvanú říše, vysoko cenenú prvú časť série? Alebo len surfuje na vlne popularity ženskej science fiction? Na to vám odpovie Radova recka :)
Knižné pokračovania to majú ozaj ťažké. Musia prekračovať latku, ktorú nastavil ich úspešný predchodca a opodstatniť tak svoju holú existenciu. Ak prvý diel vyhrá hádam najvýznamnejšiu fantastickú cenu vôbec, cenu Hugo, druhý diel nemôže byť horší. A tak sa Arkady Martineovej po Spomienke zvaná ríša, podaril husársky kúsok a Huga uchmatla aj za Pustinu zvanú mier.
Nepôjdem do detailov teixkalánskeho sveta, ten dostatočne objasňuje recenzia na spomínaný prvý diel. Pokračovanie priamo nadväzuje na udalosti, ktoré v prvom diely vygradovali zmenou na cisárskom tróne a náznakom príchodu novej premennej – neznámej rasy emzákov.
Popravde, dostať sa do štýlu Martineovej nie je jednoduché a ne. Tak ako som sa prehrýzal prvými stranami „Ríše“, aj jej pokračovanie, prešpikované najrôznejšími detailmi a skrytými odkazmi každého jedného slova, si od čitateľa vyžaduje pozornosť. V kvetnatých vetách sa neskrývajú len náznaky deja, ale aj odkazy na bohatú teixkalánsku a lselskú kultúru.
A práve stanici Lsel je zaslúžene venovaná veľká časť priestoru. Mahit Dzamarová, hlavná hrdinka prvej časti, sa vracia do svojej domoviny, aby rozbehla diplomatické machinácie a intrigy na plné obrátky. Nechýbajú ani zaujímavé konflikty, či splynutia myslí Mahit s jej „alter egom“, Yskandrom Aghavnom, ktorého nosí v čipe implantovanom vo vlastnej hlave.
Nenápadné lselské postavy svojimi činmi naštrbujú fungovanie ríše a dosahujú malé, no výrazné úspechy, ktoré majú zachrániť stanicu pred toľko obávaným pohltením ríšou. Motivácie a ciele oboch zriadení sú si vzájomným protikladom, no hrozba spoza hraníc naberá čím ďalej tým hrozivejšie kontúry.
Pustina zvaná mier je veľmi podareným nasledovníkom svojho predchodcu. Prekonáva ho v priamočiarosti, poteší akčnejším prístupom ku riešeniu konfliktov.
Prvý kontakt s mimozemskou civilizáciou býva autormi niekedy vykreslený priamočiaro až gýčovo. Martineová však na strete s neznámou rasou založila polovicu príbehu a bohato ho rozviedla. Akčné scény popretkávané strategickými poradami impéria a jeho flotily, predstavujú odosobnený pohľad na špecifiká mimozemskej rasy. Venuje sa otázkam pôvodu, spôsobu boja a hodnotám, ktoré sú od tých ľudských diametrálne odlišné. A samozrejme jazyku.
To ako hlavné hrdinky, Mahit Dzamarová a Trojitá Posidonia, nadviazali kontakt s cudzou rasou je na jednej strane silným momentom, no na strane druhej aj malou dierou v príbehu. Inak precízna Martineová totiž odbila až geniálne lingvistické schopnosti hrdiniek ako samozrejmosť. Asi najmenej uveriteľný moment z celej série ale schovávajú pod koberec dialógy a pokusy o nadviazanie diplomatických vzťahov, vyšperkované do žánrovej dokonalosti.
Príbeh sa okrem ďalekých hraníc ríše venuje aj jej centru – Mestu. V ňom cisárska výsosť Devätnásta Teslica a jej silný úradný aparát čelí pokusom o uzurpáciu moci a to v mnohých oblastiach riadenia. Cez silných vojenských vodcov, ministrov alebo nepodstatné šedé myšky, ktoré ťahajú za tie správny nitky. Najzaujímavejšou vývojovou cestou si v tejto línii prešla postava Osmerého Protijeda. Ako následník lúčového trónu Teixkalánu sa aj napriek svojmu detskému veku nebojí zobrať veci do vlastných rúk a svojím spôsobom definuje smerovanie a osud samotnej ríše.
Dej knihy je vygradovaný veľmi umne a aj po kulminácii udalostí sa záver nesie na vlne kladenia otázok, na ktoré si musí čitateľa zodpovedať sám. Objasňujú sa detaily vzťahov jednotlivých postáv a svojim spôsobom aj nechávajú zadné vrátka na potenciálny tretí diel. Aj keď autorka potvrdila, že príbehy Teixkalánu ostávajú uzatvorené, dobre vieme, že sa autorom niekedy nedá až tak veriť.
Záver: Pustina zvaná mier je veľmi podareným nasledovníkom svojho predchodcu. Prekonáva ho v priamočiarosti, poteší akčnejším prístupom ku riešeniu konfliktov. Možno už až tak neprekvapí slovnými hračkami a umne naordinovanou poéziou, no musím uznať, že si svoje extrémne pozitívne hodnotenia do istej miery zaslúži.
Ak ešte neviete ako má vyzerať moderná space opera, nuž opáčte a divte sa a žasnite.
Pod oboma menami píše o zahraničnej politike, rétorike, propagande a okrajových oblastiach sveta. Do fantastického žánru vstúpila v roku 2019 románom A Memory Called Empire (č. ako Vzpomínka zvaná říše), novo poňatou space operou z prostredia Teixkalánskej ríše, pretkávanou intrigami, v ktorej naplno využila svoje vzdelanie zamerané na Byzanciu. O tri roky neskôr jej vyšlo priame pokračovanie s názvom A Desolation Called Peace (č. ako Pustina zvaná mír) (2021). Obe knihy boli ovenčené cenou Hugo Award v kategórii Najlepší román, pričom druhý diel získal aj cenu Locus v rovnakej kategóri. A hoci je dualógia ukončená, podľa vlastných slov s osudmi Teixkalánskej ríše ešte zďaleka neskončila a plánuje sa do nej vrátiť.
V súčasnosti žije v Novom Mexicu (USA) so svojou manželkou Vivian Shawovou.
Hodnotenie: 85%
Arkady Martine – Pustina zvaná mír
Pôvodný názov: A Desolation Called Peace (2021)
Séria: Teixkalán #2 (Teixcalaan #2)
Vydavateľstvo: Host
Rok vydania: 2023
Jazyk: český
Počet strán: 512
Väzba: viazaná / pevná s papierovým obalom
Preklad: Vratislav Kadlec
Obálka: Jaime Jones
ISBN: 978-80-275-1119-8
jemiplano
Čo nezabije poézia, musí tiecť krvou slov.