Gabriela Habdáková – Gemini

Sklamanie. Každá veta plná príslovkových určení, príšerne veľa prídavných mien, hrozne veľa “som” na malom priestore. Nevypísané a nezvládnuté, zlé prirovnania a odkazy na rozprávky a postavy (zúbková víla). Nemalo to náboj, nevtiahlo ma to, písať v prvej osobe sa autorke nepodarilo (nemožno používať opis vlastného výrazu tváre, lebo človek – ak sa nepozerá do zrkadla – svoj výraz nevidí). Chcelo by to zoškrtať, vyhodiť skoro všetky slová “ktoré”, prídavné mená, opakovanie slov (hlavne “to”, “tomu” a rovnaké opisy: “usrkol”) a “som”. Potom by sa to aspoň dalo čítať.

K deju:

To, že rozprávač je tá druhá osobnosť, bolo jasné od momentu, keď požiadal Gordona o jeho špehovanie. Predstava neurónu ako samostatného sveta a lieku ako drakov bola neuveriteľne naivná a nereálna aj na pomery fantasy poviedky. Boj s chorobou z pohľadu choroby skrýva mnohé úskalia, ale aj mnoho potenciálu. Autorka potenciál podľa mňa nevyužila a naopak, takmer nijakému úskaliu sa nevyhla. Nehovoriac o tom, že u schizofrenika dochádza k rozdvojeniu osobnosti iným spôsobom (obe osobnosti sú vlastne jedno, akurát jedna žije v – často paranoidnom – chorobnom presvedčení). Navonok to potom nevyzerá ako oddelenie osobností (v štýle filmu Ja, moje druhé ja a Irena), ale ako nelogické a skratové konanie jednej osobnosti, v ktorej prevládnu pocity druhej osobnosti (náhle uverím, že som tajný agent a prenasledujú ma ufóni, ale stále som to ja a do istej miery to viem aj ovládať). Lieky potom zastavia tieto pocity, vrátia človeku pocit reality. Myslím, že autorke sa nepodarilo verne vystihnúť súboj s psychickou chorobou (možno to ani nebol zámer), ale ani ponúknuť zaujímavú alternatívu k skutočnosti.

Na scifi.sk by som dal 5.

Soňa Košičiarová – Homo homini lupus

Ďalšia poviedka písaná ženou v prvej osobe mužskej postavy. Znovu je to trocha málo uveriteľné (aj v prvej poviedke bolo použité slovo “žieňa”, ktoré podľa mňa nijaký chlap nepoužíva [a ak, tak jedine vo vzťahu k svojej vlastnej žene a svojmu vlastnému vnútru, nie pri opise jej vonkajších vlastností pre tretiu osobu – čitateľa]). Trocha nerealistické vyjadrovanie – povie bezdomovec slovo “hlúposti”, keď myslí “pičoviny”?

Logická chyba: “môj syn ťa vyženie, keď sa vrátia” – v nasledujúcej vete sedí syn vedľa neho už evidentne nejaký čas…

Okrem trosku kostrbatého štýlu je to celkom dobré. Rozhodne lepšie ako prvá poviedka. Chcelo by to trocha viac popracovať na logike (okrem vyššie spomenutej chyby tiež to, že Hela sa krvi iba dotkla a už sa zmenila na psodlaka) a autentickosti – nepôsobilo to, akoby to rozprával bezdomovec, aj gramatické chyby, ilustrujúce matkino rozprávanie, boli podivné. Necítil som z toho beznádej ani úzkosť, akú musia nutne pociťovať bezdomovci. Omnoho (ale OMNOHO!) lepšie by bolo zasadiť príbeh na iné osamelé miesto (kľudne do klišoidnej horskej chaty alebo samoty), niekde, kde by ten chlapík mohol naozaj žiť len so svojou ženou a pritom byť spokojný so životom. Lebo bezdomovec by neprežíval veci tak, ako ich opísala autorka. Každopádne o dosť lepšie dielo, aj keď originalitou a spracovaním trocha zaostáva.

Na scifi.sk by som dal 7.

Soňa Lantajová – Dračica

Najlepšia poviedka doteraz. Problém bol jedine v morálke toho sveta (variť a jesť mysliace tvory), ale dajme tomu.. Čo sa týka písania, prebehlo to príliš rýchlo, bolo to vnútorne nevyrovnané (hlavne psychológia hlavnej postavy – draci [považujeme ich za ľudí] sa nám pomstia a sú inteligentní; ale aj tak ich varím, nájdem draka, vôbec to nie je divné, som šéfkuchárka a drakov varím bežne, ale zrazu je Sniežko taký zlatý a na jeho inteligenciu som nejako zabudla, nuž a napokon sú draci svine <- príliš veľa prerodov príliš rýchlo za sebou). Autorka má potenciál písať vynikajúce diela (“Inine biele zúbky sa zabeleli v šere reštaurácie” pri tejto vete ma normálne príjemne pošteklilo pri srdci), ale mala by ubrať na akcii. Keď poviedka prešla k dynamickejším pasážam, bola tá skratkovitosť a trošku neuveriteľnosť zrazu omnoho vypuklejšia. Nabudúce by som to videl skôr na komornú psychologickú drámu (za predpokladu sústredenia sa na psychológiu a jej hĺbku), tá by mala silu, akčné scény tejto poviedke neprospeli.

Ale inak naozaj zatiaľ najlepšia vec.

Na scifi.sk by som dal 8.

Zuska Stožická – Mamut farby malinového lekváru

Toto je pre mňa víťaz. Neviem si predstaviť, že by mohlo prísť niečo, čo je ešte lepšie, aj keď som ešte nečítal poslednú finálovú poviedku.

Na scifi.sk by som dal 10.

Tomáš Straňák – Čierna odroda

Konečne klasická finálová poviedka (v zmysle ročníka 2009). Horor, temnota, diabol, príšery, všetko, ako má byť. Nelogické konanie správcu? Nevadí, ide predsa o horor, ten môže byt nelogický koľko chce. Nevadí, že správca okrem ochrannej fľaše nemá nijakú zbraň, ktorou by mohol vinič poraziť prípadne oslobodiť už chytených (fungovala by cisterna svätenej vody, vyliata vo Vinici? ak nie, tak jedna posvätená fľaša vôbec nepomôže, ak áno, prečo to nespravil už dávno?). Čo sa týka atmosféry, však môže byť, všetci vieme, ako sa bojíme tmy. Ale že by som bol z toho nejako extra hotový sa povedať nedá. Nemám rád horory a to platí aj o tomto diele.

K štýlu písania:

Vadili mi nevypísané vety. Bolo tam niekedy cítiť takú kostrbatosť, ktorá tam nemusela byť. Šibeničný humor Šéfa: ” V tejto chvíli by som uveril aj tomu, že Kongo rozdrví Rusov v hokeji!“, podivné prezývky (Sparky je podľa mňa meno pre psa), nevysvetlene súvislosti (ako správca vtedy prežil, ešte navyše keď sa stretol s diablovým sluhom? ako zavrel otvor? ako to, že sa otvoril až teraz? ako sa tam dostal ožratý Šaňo, keď bol úplne inde? prečo sa to šírilo len tunelmi a nie dajme tomu aj rovno hore, alebo priamo za ľuďmi do administratívnej budovy? atd.) a podivne slovné a vetné konštrukcie: “vari”, “kiežby”, “syn môj”, “žiadna poistná udalosť pri stobodových efektoch”. Nemalo to záblesk geniality.

Ale napriek tomu sa to dalo dobre čítať, a dokonca som aj pri tom cítil trocha chvenie. Takže všetko ostatné nezaváži, lebo sa bavíme o horore.

Na scifi.sk by som dal 7.

Takže moje poradie:

1. miesto: Zuska Stožická – Mamut farby malinového lekváru

2. miesto: Soňa Lantajová – Dračica

3./4. miesto (spolu): Tomáš Straňák – Čierna odroda* a Soňa Košičiarová – Homo homini lupus*

5. miesto: Gabriela Habdáková – Gemini

* Nedokážem určiť, ktorá z tých poviedok je lepšia. Obidve majú príliš podobné charakteristiky, príliš rovnaké chyby, príliš dobre sa čítajú, na to, koľko vecí sa mi na nich nepáči a u obidvoch sa najprv musím zamyslieť, kým prídem na to, že sú to vlastne sprostosti, ale zároveň ma niektoré veci vyrušia priamo pri čítaní. Podľa mňa sú kvalitatívne úplne rovnaké.