Ivan Čipkár - Mesto na konci času

Nemám rád takéto poviedky, a preto možno budem ešte viac subjektívny, než zvyčajne. Poviedky tohto typu mi prídu jednak neveselé (čo je asi zámer, ale nič to nemení na tom, že ma to nebaví čítať), jednak patetické, jednak klišovité a jednak úplne zbytočné. Nevidím dôvod, prečo by ma mali zaujímať pocity nejakej postavy, ktorá sa váľa v sebaľutovaní, pitve sa vo svojom vnútre, plnom márnosti, a donekonečna analyzuje svoju nespokojnosť. Takéto poviedky sa mi zdajú všetky na jedno kopyto: O hlavnej postave v zásade nevieme vôbec nič, okrem toho, že žije v nejakom priestore, ktorý je vykreslený s rôznou mierou originality, ale v drvivej väčšine iba podčiarkuje bezútešnosť vnútorného sveta postavy (anonymné veľkomesto, sychravý vidiek, nekonečná prázdnota vesmíru, postapokalyptická spoločnosť, ...). Často sa psychologická pitva deje formou rozhovoru s neznámym, ktorý je v podstate iba komparzistom k tomu, aby sa hlavná postava mohla ľutovať a nevyzerala ako blázon, ktorý sa rozpráva sám so sebou. Čo je vzápätí trochu nabúrané tým, ako postava vnútorným monológom komentuje každú maličkosť okolo seba. No a na konci sa stane/ukáže/postava odhalí niečo, čo je takmer vždy pokusom o katarziu, ktorý ale takmer nikdy nevyjde. Záver tak zostáva rozpačitý a akýsi neuspokojivý, podobne ako celé dielo tohto typu.

Toľko všeobecne, teraz konkrétne: V podstate je táto poviedka veľmi typickým predstaviteľom tohto žánru. Postava sa plahočí v konverzácii s cudzincom, pociťuje akúsi nedefinovateľnú nespokojnosť, ku ktorej definovaniu sa približuje, ale vlastne k nej nikdy úplne uspokojivo neprenikne, a na koniec sa zmení rozprávač a ten, kto má v skutočnosti pocit márnosti, samoty a nenaplnenia, je onen cudzinec, zhodou okolností vo svojom vesmíre všemohúca entita. Akurát stále neviem, prečo by ma to malo zaujímať. Mám pocit, že ak by som si toto dielo neprečítal, o nič by som neprišiel. Ale je napísané dobre a viem si predstaviť, že niekto ním bude nadšený.

Na scifi.sk by som dal 8/10.

Jozef Frajkor ml. - Príhody a dobrodružstvá Karla Fishera a otca Wilhelma: Veselica pod pašovou šabľou

Ten preumelkovaný názov je bohužiaľ čisto samoúčelný, ale inak ide o celkom podarené dielo. Bola to síce iba jedna akčná naháňačka, takže viac než poviedku mi to pripomínalo nejakú prvú časť väčšieho cyklu (román, poviedková séria), ale aj napriek chýbajúcemu záveru sa mi to páčilo. Udalosti príjemne plynuli, postavy sme síce nestihli spoznať, pretože namiesto nejakého rozumného predstavenia sme rovnými nohami vhupsli do prostriedku deja, ale čítalo sa to ľahko, bez zádrhelov, a logika krívala iba miestami. Prostredie bolo v zásade vykreslené dostatočne, jazykovo to tiež nebolo zlé, škrtať by sa síce dalo, upravovať tiež, ale nebolo to až tak treba, nijaká chyba nebola tak veľká, aby vyrušila čitateľa či zbrzdila tempo. Neviem síce, či na finále poviedkovej súťaže netreba viac, ale mne to stačilo. Ľahké, oddychové čítanie, a dokonca sa cítim navnadený na ďalšie dobrodružstvá tejto podarenej dvojice. Môže byť.

Na scifi.sk by som dal 8/10.

Michal Jedinák – Števko

Túto poviedku som si musel prečítať dvakrát, kým som si bol úplne istý, že chyba nie je v mojom prijímači. Je tam príliš veľa nevysvetleného, naznačeného a skrytého, než aby to mohla byť dobrá poviedka. Malý Števko si nás nestihne získať, pretože o ňom nič nevieme. Áno, je bystrý a šikovný, aj keď neposlušný. Ale nevideli sme to, iba sme to počuli. Asi umrie alebo ho nejako inak eliminujú, ale nevieme to presne, iba vidíme, ako pani učiteľke tečú slzy. Števko je anonym. Nepoznáme ho a nevieme, čo sa mu stane ani prečo sa mu to má stať, ani čoho následkom je čokoľvek, čo sa deje. Nepoznáme príčiny, nepoznáme následky, iba vidíme (bez pochopenia), ako dejú nejaké veci. A tie veci sú také absurdné, že sa tomu nedá uveriť, a už vôbec sa do toho nedá vcítiť. Prečo sa tí ľudia, ktorí tam prídu, volajú roboti? Nesprávajú sa ako roboti, prejavujú emócie, reagujú ako ľudia, dokonca tvoria rodiny (!?), do ktorých sa umiestňujú deti s čipom, ovplyvňujúcim správanie. Čo ich definuje ako robotov, okrem názvu? Nič. Prečo by nám malo byť ľúto dieťaťa, o ktorom nevieme nič? Prečo by sme sa mali tešiť, že tridsaťosem deťom, o ktorých nevieme nič, sa stane niečo iné, ako tomu jednému, keď nevieme, čo je to jedno, a čo je to druhé? Je to celkom smola, lebo situačne to nie je napísané zle, dá sa to predstaviť a vedelo by to vtiahnuť do deja. Takto si autor sám torpédoval svoje dielo tým, že sa príliš spoľahol na to, že čitateľ vie všetko, a preto mu stačí ukázať málo. Klasická chyba. Čitateľ vie iba to, čo mu autor sprostredkuje, a autor mu v tomto prípade sprostredkúva žalostne málo. Preto to dielo nemôže fungovať.

Na scifi.sk by som dal 4/10.

Michal Spáda - Sedem dcér poštára z Mittwaldenu

Na začiatok je potrebné odhaliť môj konflikt záujmov. Michal Spáda je redaktorom pripravovaného zborníka scifi.sk, s názvom Kúzla zajtrajška, do ktorého prispievam poviedkou. Budem sa ale snažiť, aby ma to príliš neovplyvnilo pri hodnotení jeho poviedky.

Opäť mám pocit, že názov (a očakávania, ktoré vzbudzuje), nie je úplne šťastnou voľbou. Prečo sa poviedka volá „sedem“ dcér, keď je iba o jednej dcére? Znova si pomôžem Čechovom, ktorý vraví, že ak sa v knihe objaví puška, malo by sa z nej vystreliť. Nazvať poviedku „posledná“ dcéra ... by možno bolo lepšie, nečakal by som po celý čas na ostatných šesť, a ich zásah do deja. Napriek tomu je to výborná poviedka, aj keď trošku príliš široká. Vedľajšie dejové línie by som si vedel predstaviť v románe (advokátova svadba, Werner, tovarišstvo, ostatné dcéry, samotný poštár, ...), na priestore poviedky však bolo nemožné dostatočne sa im venovať, a preto niektoré pôsobia samoúčelne (Wernerova prekvapivá skrytá motivácia byť prijatý do tovarišstva), kým iné sú zas (aspoň pre mňa) nedostatočne vysvetlené (polnočná strana mi až do stretnutia s poštárom evokovala smrť, resp. krajinu mŕtvych). Vzhľadom k rozsahu by preto možno stačilo niektoré postavy „zlúčiť“, resp. úplne odstrániť. Celkovo je však dielo napísané veľmi dobre, s remeselnou zručnosťou aj originalitou. Škoda prílišného výskytu nemčiny, navyše nepreloženej, čo síce chvíľu pekne dokresľuje írečitosti doby, po chvíli však začne otravovať.

Na scifi.sk by som dal 9/10.

Martin Vlachynský - Cesta do Neba

Prvá časť poviedky, kde hlavnú postavu naverbujú, pôsobí rozpačito. Určite je ťažké napísať obyčajnú objednávku inovatívne, či nebodaj originálne, je však otázka, prečo stále autorov fascinujú charizmatickí objednávatelia záhadných úloh a rôzne prostredia, v ktorých môžu dávať najavo prevahu nad hlavným hrdinom. Potiaľ teda bez originality, čo však nemožno autorovi úplne vyčítať. V druhej časti, ktorá by mala byť asi kľúčová, je dielo o málo lepšie, autor sa však mohol viac pohrať s procesom hľadania, viac rozvinúť, prečo si zrovna jeho najme organizácia, ktorá zjavne jeho možnosti niekoľkonásobne prevyšuje (vedia si o ňom zistiť všetko – ak sú takí dobrí, tak prečo ho potrebujú?). Celkovo logika v takýchto dielach často veľmi kríva, a toto dielo bohužiaľ nie je výnimkou (Colbert zjavne čakal v izbe iba na to, aby mohol čitateľovi všetko vykecať a potom sa hodiť z okna – prečo sa nezabil už dávno a nejako menej teatrálne, zato však logickejšie?). V tretej časti poteší opis akcie, zvlášť opis zásahu z pištole. Koniec je teda asi najlepšou časťou poviedky, napriek tomu, že vlastne celá premisa poviedky, odhalená v poslednom odstavci, je opäť nelogizmus – do systému môžu zasahovať programátori Cirrusu a tvoriť v ňom stromy, rieky, dokonca telá ľudí, zapojených do systému, ale nemajú iné oprávnenia? Keď vezmeme do úvahy, že vedomia, uložené v Nebi, boli v podstate užívatelia, vyznie mimoriadne nepresvedčivo, že nejaký užívateľ by zvnútra systému dokázal iba tým, že vlastní nejaký kód, získať prevahu nad administrátorom daného systému, ktorý ho dokáže formovať zvonka. Celkovo ale poviedka nebola úplne zlá, podľa môjho názoru skôr svedčí o zlom námete, než o neschopnosti autora písať.

Na scifi.sk by som dal 7/10.

Víťaza sa mi vyberalo určite ťažšie, než minulý rok, pretože poviedky boli omnoho vyrovnanejšie, a celková kvalita bola podľa môjho názoru vyššia. Napriek tomu sa mi vybrať podarilo.

Moje poradie:

5. miesto – Michal Jedinák: Števko

4. miesto – Martin Vlachynský: Cesta do Neba

3. miesto – Ivan Čipkár: Miesto na konci času

2. miesto – Jozef Frajkor, ml.: Príhody a dobrodružstvá Karla Fishera a otca Wilhelma: Veselica pod pašovou šabľou

1. miesto – Michal Spáda: Sedem dcér poštára z Mittwaldenu