Na Vymedzený Čas som sa vybral, aby som mal o čom napísať ďalšiu zdrvujúcu kritiku, keďže ma potešili ohlasy na zatiaľ poslednú moju filmovú kritiku. Tešil som sa, ako dopodrobna rozpitvem nelogizmy, budem sa nimrať v detailoch a napokon recenziu zavŕšim spektakulárnym záverom, plným sarkastických prirovnaní. Napokon však celá vec vypálila trošku inak, než ako som predpokladal.

Nie, že by sa nedalo filmu nič vytknúť.

Logickým kopancom je už samotná premisa filmu: Geneticky upravení ľudia, ktorí starnú iba do 25. roku života, čo je moment, od ktorého sa im spustia genetické digitálky, vymedzujúce čas, ktorý im zostáva do smrti. To však stále nie je ono. Tým logickým kopancom je totiž to, že čas sa dá dopĺňať, vymieňať, presúvať, a celkovo sa s ním dá obchodovať, čo z neho urobilo platidlo. Nedá mi neodbočiť a nezamyslieť sa nad ekonomickými špecifikami tohto platidla. Platidlom vždy v histórii bolo niečo, čo bolo všeobecne uznané za hodnotné, relatívne vzácne, relatívne chemicky a fyzikálne stabilné (súvisí s čisto praktickými otázkami, týkajúcimi sa zničenia, prenášania a skladovania) a čoho bolo pomerne málo. Nijaké platidlo v histórii sa dlhodobo „nemíňalo“ (vo význame „opúšťalo obehovú sústavu – ekonomiku“). Vždy bolo platidla v obehu buď relatívne rovnako veľa (napr. zlato), resp. objem platidla v obehu rástol (napr. papierové peniaze). Opomeňme zadržiavanie platidla za účelom umelého zníženia objemu platidla vo voľnom obehu, pretože k tomu sa dostaneme tiež. To znamená, že historicky nijaké platidlo nepodliehalo samovoľnej, nezvratnej a neustálej deflácii, práve naopak. Dalo by sa teda povedať, že platidlo je preto platidlom, lebo sa nestráca. Zlato napríklad nehrdzavie, je chemicky stále, keď si ho schováte pod perinu alebo zakopete za bezmesačnej noci na poli, zostane tam a jeho hodnota sa príliš nemení (ak teda nezakopete také množstvo, aby to ovplyvnilo trh). V tomto svetle sa javí čas ako platidlo absolútne nevyhovujúci. Každú sekundu by z obehu zmizlo také obrovské množstvo tohto platidla, že nie je možné na takomto platidle postaviť ekonomiku bez toho, aby toto platidlo nebolo do systému neustále pridávané. Vo filme to riešia tým, že každý novorodenec má k dispozícii jeden rok, ktorý sa začne odpočítavať práve v momente dovŕšenia 25. roku života. Nechcem si ani predstaviť tú natalitu, ktorá by musela byť na planéte, aby takéto niečo mohlo fungovať (nehovoriac o nákladoch na živobytie rodiny, kým sa človek stane ekonomicky aktívnym – kým začne jeho rok plynúť a môže ho vymeniť za tovar).

Najväčším problémom je ale stanovenie ceny. Vo filme platobný styk funguje tak, že každý so sebou nosí svoj „účet“ (ony svietiace číslice, neustále informujúce nositeľa o množstve platidla, ktoré má), z ktorého dotykom platí rôzne tovary či služby. Keďže sa však čas míňa tak akosi sám od seba, cena napr. 4 minúty za kávu či 2 hodiny za cestu autobusom, nie je zďaleka konečná. Je totiž potrebné započítať čas, potrebný na vypitie kávy, resp. strávený v autobuse. Vo filme je potom paradoxne výhodnejšie ísť pešo, než autobusom, keďže jedna konkrétna cesta „stojí“ 2 hodiny plus čas cesty busom, pričom pešo sa na to isté miesto dá dostať práve za 2 hodiny – úspora času, rovnajúca sa dĺžke cesty busom. Na margo tohto je potom veľmi podivné, že ak cestujúci nemá dostatok času – platidla, autobusár ho nechá ísť pešo a minúť tak platidlo „len tak“ – ak by ho vodič zobral, aj keď by nezarobil celú sumu, dostal by do systému aspoň niečo, takto to niečo zostalo mimo systému a nikto nezarobil.

Jedným z dôležitých vecí, ktoré si treba uvedomiť, je však to, že vo filme sa nesprávne používa označenie platidla. Neplatí sa totiž časom ako takým, ale časom, ktorý má jedinec vymedzený, dalo by sa povedať akýmsi „metabolickým časom“ geneticky upraveného organizmu. Po vynulovaní počítadla nastáva okamžitá smrť. Prečerpanie účtu jednoducho „nevedeme, milý pane“ :-)

Toľko k základom ekonómie.

Dalo by sa podobne pokračovať o psychológii niektorých postáv či pomerne predvídateľnom deji, ale pre účely tejto tak trochu netradičnej recenzie to nebude potrebné.

No dobre, tak len krátko – ako sa tvorcovia popasovali so syndrómom vyhorenia, ak niekto, kto žije 105 rokov, vyhľadáva smrť, lebo život ho nudí, a daruje hlavnému hrdinovi celé storočie, ktoré má ešte pri sebe, a ďalší – policajt, „Strážca Času“ – je aj po 50 rokoch v službe (bohvie, koľko teda v skutočnosti žije, minimálne 75 rokov, ale možno aj viac) plný elánu a mladíckej energie? Áno, telo má síce mladé, ale čo myseľ? A ak už je taký skúsený, ako to, že si napokon nedá pozor na čas, keď žije 50 rokov (v službe) z minúty na minútu?

Ale to naozaj nie sú otázky, ktorými sa chcem zaoberať.

Ten film totiž klame telom. Najzávažnejšie sa to prejaví, keď si uvedomíme, že – to NIE JE SCI-FI! Tvári sa to ako sci-fi, tvári sa to ako thriller, sú tam geneticky upravení ľudia a odohráva sa to (asi) v budúcnosti, ale nie je to sci-fi. Alebo aspoň nie primárne. Sci-fi prostredie je len kulisou pre omnoho naliehavejšie otázky súčasnosti. Vymedzený Čas je vysoko aktuálny, a aj jeho výrazové prostriedky viac než dnešné sci-fi filmy pripomínajú tie z minulého storočia. Nadupané policajné autá, high-tech high society, policajti v službách iných, ktorí majú peniaze a moc, prekvapivá absencia technických vymožeností (nikto nemá mobil) – mne osobne to pripomenulo Equilibrium. A v ňom tiež nešlo o to, že sa príbeh odohrával v budúcnosti, ale o slobodu.

Rovnako tak o sci-fi nejde ani vo Vymedzenom Čase. A práve to z neho (podobne ako z Equilibria) robí dobrý film.

Vymedzený Čas nastoľuje otázky sociálnej rovnosti, rozdielov medzi bohatými a chudobnými, prerozdelenia peňazí, ale aj zmyslu života (načo žiť, keď jediným zmyslom života je zbieranie času na ďalší život?) a redukcie ľudí na masu hmýriacich sa bezmenných améb, pracujúcich na pár snobov na vrchole rebríčka, ktorí si ich prácu jednak nevážia a jednak nezaslúžia. Moderne strihnutá klasická gangsterská naháňačka a’la Bonnie a Clyde, Jánošík, Dillinger, ktokoľvek, kto bohatým bral a chudobným dával. „Crime does pay“ (ak to myslíte s ľuďmi dobre), „všetci sú si rovní“, „bohatstvo pre všetkých“, to všetko sú veci, ktoré vo filme nájdete.

Ja, ako pravicový konzervatívny liberál, s týmito takmer socialistickými heslami síce nesúhlasím, ale o to je lepšie vidieť, aký je to vlastne dobrý film. Pracuje so sympatickými hrdinami, ktorým aj keď s nimi nesúhlasím, vlastne držím palce, keď vykrádajú banky a dávajú čas ľuďom (ozaj, nedalo by sa ten systém ľahšie zničiť tým, že ľudia by jednoducho ten čas nemíňali na tovar, ľahli si a zomreli? aj tak, aký zmysel má ich život, keď je to iba život pre život, bez akýchkoľvek vyšších cieľov? naozaj potrebujú žiť večne? a nespôsobilo by takéto masívne zadržanie meny náhodou totálny kolaps systému? či to, že by to spôsobilo zároveň aj kolaps ľudstva, je príliš vysoká cena? prečo?), nastoľuje otázky, ktoré by som od filmu s Justinom „Cry me a river“ Timberlakeom neočakával, a ja sa zrazu pristihnem, ako rozmýšľam nad tým, že kurník šopa, aj ja budem zarábať na Jaguar 59 rokov (ak nebudem jesť ;-) ) a že bisťu, šak peňazí je dosť, iba sú nerovnomerne rozdelené. A potom si hneď odpoviem, že veď aj tí bohatí nesedeli len tak na zadku, ale radšej zarábali peniaze (mnohí z nich aj čestne), a ak chcem mať Jaguar, musím sa snažiť, lebo o tom je determinizmus (keby nebolo chudobných, nebolo by bohatých, keby nebolo dňa, nebolo by noci, keby nebolo zla, nebolo by dobra) a konzervatívny liberalizmus, ku ktorému mám asi politicky názorovo najbližšie.

A keď si tento vnútorný myšlienkový pochod uvedomím, tak zistím, že som strávil dve hodiny v kine so zapnutým mozgom, mimovoľne som odpustil filmu všetky logické kopance, a aj klasických hollywoodskych dejových zvrat(k)ov bolo relatívne málo a vytrhli ma iba na chvíľu (čo by sa stalo, keby toto natočil Tarantino alebo niekto z Európy, to nechcem vidieť... či vlastne moment, chcem!).

A uvedomím si, že vlastne pozerám na film s presahom, posolstvom a hĺbkou, film, ktorý ma vtiahol, zaujal, a nepustil.

Vymedzený Čas je podľa mňa veľmi dobrý film!