Ocitáme sa v roku 2025, kedy svetová produkcia energie práve prešla na fúzne jadrové reaktory poháňané vzácnym héliom 3 ťaženým na Mesiaci. Prevažne na Mesiaci sa odohráva tiež jedna z dvoch značne izolovaných dejových línií románu, kým druhá prebieha na Zemi, v Číne, pre našinca zvyknutého v románoch na západné prostredie v celkom inom svete. Obe línie sa prepoja až v poslednej tretine knihy, avšak akým spôsobom, to čitateľ už dávno tuší. Máme tu sprisahanie gigantických rozmerov, máme tu strieľanie a výbuchy, máme tu chladnokrvného psychopatického zabijaka s prisluhujúcimi bezcharakternými gorilami a potom tu máme celé zástupy kladných postáv. Čo je podľa mňa slabinou románu, pretože v desiatkach hrdinov sa čitateľ nielen stráca, ale ani nemá šancu vytvoriť si k žiadnemu z nich vzťah – na to je skrátka v knihe každej z nich venovanej primálo priestoru. Hoci kladné postavy sú charakterovo pomerne pestré a väčšina si zo sebou nesie nejakú poľutovaniahodnú slabosť, ja som sa nestotožnila ani s jedinou z nich. Bolo mi fuk, kto zomrie a kto prežije, kto zvíťazí a kto prehrá, kto skončí v koho náručí. Jednoducho ma tie postavy neoslovili. Možno aj preto, že som zarytým odporcom kozmickej turistiky a z predstavy väčšinou nemorálnych zbohatlíkov mieriacich na Mesiac a nemajúcich úctu pred ničím mi bolo skoro do plaču, hoci znechutene musím uznať, že pravdepodobne takto nejako to bude v budúcnosti naozaj vyzerať.

Kladom románu je určite podrobné a vierohodné vykreslenie budúcnosti. Autor to neodbavil vymyslením dvoch-troch nových vynálezov a nechaním všetkého ostatného po starom, ako je vo sci-fi neraz (zlo)zvykom. Schätzingov svet má vlastné hudobné smery, vlastné skupiny, vlastných spisovateľov, vlastných hercov. Autor sa nám nepokúša nahovoriť, že o 15 rokov bude kultúra rovnaká ako v čase písania románu, lebo nič iné nikto odvtedy nevymyslel. Svet je prepracovaný do vedecko-technických detailov a autor sa nám jeho kompletné fungovanie neustále snaží nielen opísať, ale aj vysvetliť. To sa ale u mňa nestretlo až s takým úspechom – hlavne politickým a počítačovým pasážam som občas nerozumela a unavovali ma. Pritom dodávam, že odborné výklady v beletrii väčšinou mávam rada, dodávajú jej vierohodnosť. Tohto však už ale bolo priveľa. A autor vie, že toho na čitateľa môže byť priveľa, preto sa výklady pokúša spestriť hlavne na začiatku knihy lacným a slizkým spôsobom – pretkáva ich narážkami na sex. Čo na mňa naopak zapôsobilo tak, že v tejto fáze som knihu takmer odložila. Jeden český redaktor kedysi napísal, že čitateľa si autor za sex nekúpi – toto je učebnicový príklad takého prípadu.

Prostredie je teda prepracované a nanajvýš dôveryhodné. Dej nesie kvality aj slabiny typického thrilleru – komu nevadia podivuhodné zhody okolností a záchrany postáv vždy presne v poslednej sekunde pred smrťou, ten si príde na svoje. Dialógy aj postavy sú hodnoverné a realistické, s výnimkou dojemnej naivity zloduchov, že ich ich rovnako bezcharakterní kolegovia po splnení úlohy zachránia namiesto toho, aby ich odbachli. Obávam sa však, že práve lipnutie na realistickosti je jedným z faktorov spôsobujúcich nielen občasnú nudnosť výkladov, ale aj antipatie k postavám – autorova snaha poľudštiť ich bola až priveľmi účinná. Svet budúcnosti pôsobil temne a depresívne, neboli v ňom nijaké pasáže, na ktoré by som sa tešila, a vôbec nijaký dôvod držať mu palce, aby ho nerozmetali avizované jadrové výbuchy. Jedna veľká nedôveryhodnosť sa však predsa len našla a žiaľ ide o kľúčovú vec vo fungovaní románu. Neviem, na základe čoho je autor presvedčený, že pätnásť rokov po roku, v ktorom nevieme dostať na Mesiac ani jediného človeka, už bude na Mesiaci stáť x rozličných základní plus nesmierne komplikovaný kozmický hotel. Áno, hélium 3 bol prevrat, ale nemohol vyvolať až takú technickú revolúciu – kozmické programy meškajú oproti plánom o celé roky, niektoré technológie ešte ani neexistujú, ďalšie by čakalo dlhoročné pomalé overovanie. Toto nie sú kozmické preteky zo šesťdesiatych rokov, pri ktorých bolo treba v mene prestíže poslať človeka na Mesiac aj za cenu značného rizika – tu išlo (aj) o kozmickú turistiku, kde by mali byť riziká absolútne minimálne a vymyslieť a vybudovať bezpečné, spoľahlivé a luxusné ubytovanie na Mesiaci v priebehu pätnástich rokov je žiaľ holá fikcia.

Negatívne však hodnotím najmä tuctovosť celého deja. Jeho vývoj je ľahko predvídateľný. Hlavného zloducha stojaceho za celým sprisahaním som mala odhaleného už v prvej tretine knihy a všetky ďalšie udalosti, ktoré túto skutočnosť mali zrejme maskovať, len svedčili o jeho vine. Ak autor chcel na posledných stránkach ohúriť bombastickým odhalením, toto mu teda nevyšlo. Už dlho som vedela, kto, prečo aj na čo chce zaútočiť. A to aj napriek tomu, že mi detaily politického pozadia pripravovaného atentátu unikli. Alebo to bolo možno práve preto, že ma pri tvorbe obrazu o svetovej politike nerozptyľovalo to, čomu som v knihe nerozumela?

Nedá mi ešte nespomenúť slabosť slovenského prekladu – okrem častých preklepov a opakujúcich sa slov čítanie spestrujú evidentne hrubé omyly významu hlavne v pasážach týkajúcich sa vesmíru. Lebo že by si autor, ktorý si dal námahu s naštudovaním takého množstva faktov, pomýlil slnečnú sústavu s galaxiou, či kométu s meteorom, je absurdné – takmer s určitosťou teda možno tieto chyby prisúdiť prekladu.

Záver? Limit je kniha s peknými kulisami, ale slabým predstavením, takže tie kulisy v konečnom dôsledku pôsobia preťažujúco – uteká a strieľa sa v ňom až-až, techniky a technológií je tam vyše hlavy, ale samotnému príbehu to na kvalite nepridáva – stále ide o čosi prosté a tisíckrát obohrané. Aj napriek všetkej tej maškaráde.