Teraz má pauzu, len občas vypustí do sveta nejakú poviedku. Naposledy vlani, do Ceny Fantázie poslala Kalkulačka smrti. Light sci-fi, ktoré zaujme hlavne spôsobom rozprávania a milým zhrnutím stavu súčasnej filozofie do jedného odstavca. Pre mňa bola víťazom, oficiálne skončila druhá. A ja šestnásty a nevadí mi to!

Teraz k tomu, čo to vlastne napísala. Mariotovi dediči je fantastická tetralógia, ktorá sa vezie na módnej vlne Harryho Pottera a Eragona. Ťažko povedať na koľko tieto dve série Maju pri písaní ovplyvnili, Dediči však nesú v sebe čosi z oboch. Hlavne to, že je to určené násťročným čitateľom, čo sa odráža aj na príbehu. Hlavnou hrdinkou je Mija, ktorá sa náhle dozvie, že je čarodejnica, jej otec chce dobiť celý svet (No a? Keď to robil Alexander Veľký, nikto sa nesťažoval!) a musí odísť zo svojej milovanej Nitry do nejakého zapadákova k prísnemu starcovi. S tým sa pätnásťroční ľahko stotožnia, aj im pripadá, že ich všetci v živote len dusia a bývajú v diere. Bez výnimky, každý v tom veku tak uvažuje.

A ako sa mi čítala prvá kniha tejto ságy, Predurčenie?

Z textu cítiť na koľko skúsená bola autorka pri jeho písaní. V akčných scénach som mal mierne chaos, alebo pre podrobné opisy strácali na dynamike. Takisto som párkrát pokrútil hlavou nad príliš komplikovanými opismi alebo opakovaním slov.

Zvláštne vyznelo aj, inak dobré finále, ktoré dovtedy komorný príbeh o hľadaní priateľstva nasilu posúvalo do epickejšej roviny. Ale aspoň to bolo logicky odôvodnené.

Čo mi však naozaj vadilo, boli mená – zvláštne slovíčka evokujúce staroslovienčinu, no v skutočnosti iba prekrútené tvary bežných mien. Petram = Peter, Miseag = Mišo atď. Netradične vyznievajú aj zaklínadlá, ktoré sú tvorené bližšie nešpecifickým jazykom. Spisovateľ –amatér vo mne mal neuveriteľnú chuť zobrať pero a....

Chcelo by to urobiť hromadu prepisov, ale na to je už neskoro. Predurčenie vyšlo v roku 2010, čo síce nie je dávno, ale revidovaného vydania sa tak skoro nedočkáme. Vlastne to nie je ani treba.

Možno to vyznie neuveriteľne, ale po dočítaní som mal v skutočnosti dobrý pocit. Miji... teda Maji sa podarilo šikovne budovať napätie, na začiatku nastolila kopu zaujímavých otázok, aby čitateľ mal dostatočný dôvod pokračovať ďalej. Väčšina z nich síce zostala nezodpovedaná, ale to nikomu neprekáža, keď sú tu ešte ďalšie tri diely.

Text má navyše spád, slušne odsýpa a baví. Naozaj mi to pripomínalo „staré časy“ s Harrym Potterom, nielen témou ale aj štýlom. Príbeh Mariotových dedičov je síce vystavaný z hromady klišé, ale to je poňaté zaujímavým spôsobom – slovenským – to je najvýstižnejšie slovo. Dediči sú ako bryndzové halušky – nebudú chutiť každému, ale sú naši, domáci. Nie na povrchu, ten by obstál aj v zahraničí, ale kdesi vo vnútri, v ich DNA.

Tak si to zhrňme.

Predurčenie, je kniha, na ktorej je cítiť ešte istá nevypísanosť autorky. Je však slovenská do špiku kosti, plná zaujímavých nápadov, napínavá a dostatočne svižná. Ideálne čítanie na leto, oddychové, ale nie hlúpe. Odporúčam ju, hlavne mladším ročníkom, ale ani starší by z nej nemuseli byť sklamaní, hlavne ak strávia hromadu klišé. V ďalších dieloch by sa to malo len zlepšovať. Už teraz sa na ne teším.

Maja Holecyová je proste dobrá autorka, ktorá má len dve chyby. Píše málo a pod podivný pseudonym Marja.