Kým začnem, musím si ako autor recenzie splniť niekoľko informačných povinností. Tou prvou je fakt, že, rovnako ako po iné roky, aj tento rok som poslal do súťaže vlastnú súťažnú prácu, s ktorou som príliš veľa vody nenamútil. Druhou zásadnou informáciou, ktorú si myslím, že by mali čitatelia tejto recenzie poznať, je to, že Marek Slabej, ktorý sa tento rok dostal do finále, je dlhoročným prispievateľom nášho portálu a je možné, že to, že ho považujem za výborného autora, ovplyvní moje konečné hodnotenie.

Preto by som zároveň rád požiadal čitateľov tejto recenzie o spätnú väzbu: Ak budete mať pocit, že vyššie uvedené fakty mali (napriek mojej snahe o ich elimináciu) negatívny vplyv na objektivitu môjho hodnotenia, napíšte to prosím do komentárov. Je samozrejmé, že úplne objektívna recenzia neexistuje, ale bol by som nerád, ak by moje prípadné výhrady voči finálovým dielam vyplývali z ktorejkoľvek z vyššie uvedených príčin.

A teraz, keď už máme povinný úvod za sebou, sa môžeme pustiť do čítania finálových diel. Na rozdiel od predchádzajúcich recenzií som diela čítal vždy v deň, keď boli pridané na kultura.sme.sk. Ako vždy, všetky recenzie obsahujú spoilery.

Musím sa priznať, že táto poviedka ma nenadchla. Hoci je jazykovo zaujímavá a mám pocit, že autor má načítané dobové vyjadrovanie, zdá sa mi, že tu vyhráva forma nad obsahom. Poviedka je zasadená do sveta, ktorý, zdá sa mi, momentálne zažíva módny literárny boom, ale z dejového hľadiska mi príde príliš úzka. Áno, odohráva sa na pozadí širokých historických udalostí, ale tieto sú opísané iba ako spomienky hlavnej postavy, navyše spočiatku v akomsi horúčkovitom blúznení, čo im na prehľadnosti príliš nepridáva. Skôr naopak. Rozsah poviedky je asi 16 strán vo Worde, lenže počas prvých štyroch (čo je vzhľadom na rozsah jedna štvrtina textu) som takmer nevedel, čo sa deje. Skutočný dej začína niekde na šiestej-siedmej strane, keď sa postava postupne preberá z blúznenia. Historické pozadie sa mi (s výnimkou dôvodu pre voľbu archaického jazyka) javí ako nepodstatné, hoci je vykreslené uveriteľne a viem si predstaviť, že v širšom diele by zohralo svoju úlohu. Lenže v tejto poviedke v podstate išlo iba o to, že zranená hlavná postava počas rekonvalescencie natrafí na upírku a sama sa stane upírom. Všetky okolité udalosti, od farbistého a turbulentného sveta tureckých vojen až po obrovský zástup vedľajších postáv (ktorých motivácie a zdanlivá hĺbka boli podľa môjho názoru skôr vatou, než prepracovanou a dôležitou súčasťou poviedky) – to všetko sú kulisy k pomerne banálnemu príbehu, v ktorom si zranený muž získa náklonnosť opatrovateľky. A hoci viem, že rozdielov je príliš veľa, než aby sa to dalo priamo porovnávať, čítať si o Old Shatterhandovom vzťahu k Nšo-Či bolo pre mňa omnoho lepším zážitkom, než táto poviedka Róberta Hrica.

Ono okrídlené „menej je niekedy viac“ platí aj v tomto prípade.

Na scifi.sk by som dal 6/10.

Názov je mätúci. Pripomenulo mi to „Za hrsť dolárov“ a čakal som niečo drsné, akčné a možno aj cynicky násilné. Lenže prečo tam potom úplne chýbalo samotné „zabitie za kus plastu“ a príbeh bol zameraný úplne ináč, než by názov napovedal?

Rozbeh poviedky ma navnadil. Dystopická budúcnosť s kulisami z takmer nekonečného mora plastového odpadu v rôznych formách bola opísaná dobre. To, či je vôbec na svete toľko plastu, nie je podstatné, hoci v eko-závere sa mi táto otázka vynorila a po dočítaní ju považujem za chybu. Životom unavená hlavná hrdinka sa zo začiatku zdala dosť zúfalá na to, aby z nej bol dobrý materiál na akčnú hrdinku. Ale potom prišla retrospektíva a začal som sa nudiť. Bola príliš dlhá, spomaľovala dej a nedokázala ma vtiahnuť. Možno to bola zásluha aj príliš dlhých viet a komplikovaných súvetí, pretkaných prídavnými menami a príslovkami. Retardačné vysvetlivkové momenty však neustali ani vtedy, keď už mal byť opísaný lov. Počas akcie bolo totiž potrebné dozvedieť sa, že pršalo a že existujú akísi mrchožrúti... Až na piatej strane som sa dozvedel, že plastikant nie je označenie pre ľudí, čo na smetisku zbierajú plasty, ale názov pre zmutované formy života, ponevierajúce sa na planéte. Pritom námet poviedky je skvelý, ten svet má akúsi zvláštnu poetiku, ktorá je vyložene pekná, hoci samotný svet je hnusnou spleťou plastového odpadu. Škoda, že slovosled, voľba slov a celková kostrbatosť toho textu, spojená s naozaj nudnými vysvetľovačkami tomuto dielu podrážajú nohy. Scéna v závere, kedy hrdinka svojmu chlapčensky nadšenému milému odpustila tak rýchlo, až sa zdalo, že ubehlo iba pár dní, odkedy ho naposledy videla (pričom vraj ubehli mesiace a ona medzičasom uverila, že je mŕtvy), bol opísaný s tak príšerne nedôveryhodným romantickým pátosom, až ma potešilo, keď sa poviedka skončila. Pritom téma a niektoré nuansy v spracovaní a fungovaní sveta boli naozaj výborné a zaslúžili by si byť prostredím pre omnoho epickejší príbeh, než pre pomerne nevýraznú lovestory.

Na scifi.sk by som dal 5/10.

Veľmi dobré. Vydarené, zaujímavé, plastické, uveriteľné. Z textu nebolo poznať, že text z pohľadu prvej osoby ženskej hrdinky písal muž, čo je vždy znamením dobrého autora. Dobový newspeak z budúcnosti bol akurát, zo začiatku ma trochu miatol, ale veľmi rýchlo som si zvykol. Technológie boli inovatívne a bolo dobré, že sa autor príliš nevenoval ich opisu – aspoň si ich čitateľ mohol predstaviť po svojom. Určite aj to prispelo k pocitu, že svet, v ktorom sa poviedka odohráva, je čitateľovi dôverne známy. Trošku ma zamrzela nie príliš úderná pointa. Prvý kontakt s mimozemským životom vyšumel do prázdna, nápad so zaostalými mimozemšťanmi bol síce originálny, ale pre posolstvo poviedky bola celá mimozemská téma zbytočná (rovnako dobre mohlo ísť o akýkoľvek globálny výkyv – od prírodnej katastrofy až po prekvapivý vojenský zásah na druhom konci sveta). Nie som si totiž úplne istý, či by hrdinka reagovala tak, ako reagovala, keď by stála zoči-voči zásadnej historickej udalosti ľudstva. Je samozrejme možné, že jej psychologický profil ju na takúto reakciu predurčoval (inak by si ju asi nevybrali, keď to plánovali už tak dlho), ale asi by bolo dobré to nejako bližšie vysvetliť. „Zrada“ jej nového priateľa bola príliš jednoduchým motívom a nevtiahla ma, pretože som sa (rovnako ako hrdinka) s mužom bez mena nestihol ani poriadne spoznať a už bolo jasné, že k tomu ani nikdy nedôjde. Vzťahová rovina potom pôsobila plytko a nezaujala natoľko, ako výborne zvládnuté opisy pretechnizovaného sveta (vepřo-knedlo-zelo bolo príjemným spestrením). Záver bol pre mňa sklamaním. Chúďa umelá inteligencia, natoľko vyspelá, že dokáže odhaliť a zastaviť obrovskú (a určite roky plánovanú, prísne utajenú a do detailov premyslenú) investičnú pascu, túži iba po obyčajnom ľudskom kontakte? Chcelo by to viac – pointu, ktorá bude rovnako silná ako zvyšok diela, ktorá rovnako zaujme a prinúti čitateľa rozmýšľať. Napriek tomu bolo AI Ladislava Kravčíka inšpiratívne a zaujímavé dielo, ktorému k úplnej dokonalosti chýbalo iba málo a určite je doposiaľ najlepšou finálovou poviedkou.

Na scifi.sk by som dal 8/10.

Túto poviedku považujem za typicky „Slabejovskú“. Nekonečný vesmír, nepredstaviteľné energie a ohromujúce svety, ale pri tom všetkom dôraz na (nie výlučne) ľudskú psychiku, prežívanie postáv, subtílne drámy a vnútorný boj. Táto poviedka skutočne bola drámou v pravom zmysle slova. Zopár postáv, prežívajúcich svoju vlastnú neistotu, priam pangalaktické psychologické motívy a sebaobetovanie ako síce ťažká, no jediná možná voľba. Filozofické otázky dobra a zla, práva na prežitie, morálky a skazy, to všetko podané pútavo a zaujímavo a napísané vyzretým autorským štýlom. Keďže autora poznám, stavia ma to do pomerne obtiažnej pozície – stokrát prevarená téma ľudského zla, vinúca sa ako obžaloba celými pozemskými dejinami, by mi asi u iného autora prekážala, kým tu akosi lepšie viem, čo tým celým chcel Marek povedať. Zároveň však mám tú možnosť porovnávať toto dielo s jeho ďalšími dielami, či už publikovanými alebo nepublikovanými – a vychádza mi z toho akási prekvapivá jednotvárnosť. Poviedky na takéto témy sú ťažké a začínam mať pocit, že mám iba obmedzenú „nosnosť“. Napriek tomu (a možno práve preto), že Marekovu poviedku „Hľadieť na západ, smerom ku koncu sveta“ považujem za jedno z najlepších diel, aké som kedy čítal (vrátane všetkých svetových autorov), neustále opakovanie týchto tém sa mi začína zdať akési slabé. Neviem, či je to tým, že tie ďalšie poviedky už nedosahujú úrovne „Hľadieť na západ,...“ alebo je to tým, že sa mi táto téma už prejedla, ale akosi ma to neoslovuje až tak, ako by mohlo. Uvedomujem si však, že je to iba môj súkromný problém a že čitateľ, ktorý od Mareka Slabeja nečítal nič alebo iba jeho oddychovú ságu o Bobovi Westonovi, touto poviedkou môže byť nadšený. Je totiž naozaj dobrá a hoci je úplne iná, než predchádzajúca finálová poviedka, je aj prepracovanejšia a premyslenejšia. Napriek tomu sa vo mne akoby niečo búrilo a neviem ju jednoznačne zaradiť na vrchol. Čisto z pohľadu radosti z čítania vo mne AI vyvolávalo viac pozitívnych pocitov a napriek nedotiahnutému záveru ma viac bavilo nechať sa vtiahnuť do Kravčíkovho sveta. Možno je to tým, že ten Slabejov už poznám, ale keby som si musel vybrať iba z týchto poviedok, asi by som úplne nevedel, ktorej z nich by som dal svoj hlas.

Preto sa teším na poviedku Zusky Stožickej. Jej „Mamut farby malinového lekváru“ bol pre mňa vo svojom ročníku jasným víťazom (a tiež ju považujem za jednu z najlepších poviedok vôbec). Dúfam, že mi jej tohtoročná finálová poviedka pomôže zbaviť sa dilemy medzi AI a Otázkou porozumenia.

Na scifi.sk by som dal 8/10.

Túto poviedku som si ako jedinú prečítal dvakrát. Jednak preto, lebo je to naozaj výborná poviedka, ale hlavne preto, lebo na prvé prečítanie to nie je až tak poznať. Pri prvom čítaní som sa zo začiatku strácal. Cintorín, vnuk, vesmír, Olger, Heinrad, to všetko sa mi miešalo do akejsi podivnej zmäti. Našiel som sa až na tretej strane, keď príbeh začal plynúť chronologicky a začal dávať zmysel. No aj tak som sa, kým som sa k tej tretej strane dopracoval, musel dvakrát vrátiť vyššie a znovu si uvedomiť súvislosti. Slovo hviezdolet a telepatia cez starožitne pôsobiacu vysielačku sa mi tiež zo začiatku nepáčili, ale opis situácie a životného štýlu hlavného hrdinu vo mne vyvolal pocity, aké si spájam s prvými letmi do vesmíru a s atmosférou šesťdesiatych rokov. Tá atmosféra ma postupne opantala a preniesla na mňa všetku tú zvláštnu melanchóliu, ktorou poviedka oplývala. Keď som dočítal, uvedomil som si, že na začiatku je veľa náznakov a že pre plné pochopenie by bolo dobré si poviedku prečítať znova, už s poznaním konca. A náhle bol aj ten mätúci začiatok dokonale jasný, náhle melanchólia prišla už s prvým odsekom a odhalila celú prepracovanosť tohto diela. Po dočítaní neviem, či to mám brať ako plus alebo ako mínus. Je nepochybne fajn, keď autor vie, čo chce napísať, píše viacvrstevnato a neprvoplánovo, keď do textu schováva narážky a nechá pracovať čitateľovu fantáziu. Ale je tiež chybou, keď dielo nedokáže od začiatku zaujať, keď sa ponorenie do diela rodí ťažko a možno odradí menej vytrvalého čitateľa. Vo výsledku je to ale asi oboje. Ak to autorka s nezrozumiteľnosťou prehnala natoľko, že začiatok niekoho odradil, je to jej chyba, ale paradoxne tým trpí najmä čitateľ, pretože sa ukrátil o naozaj výborný zážitok. Až v druhom rade tým trpí samotné dielo (a aj to je diskutabilné, nakoľko strata hlasovacieho bodu je stratou iba v rámci tejto konkrétnej poviedkovej súťaže, ale v širšom slova zmysle to mínusom pre poviedku nie je). Vecí, ktoré mi na poviedke prekážali, bolo pomerne málo. Napríklad nerozlišovanie postáv v dialógoch kurzívou, ktoré prispievalo k neprehľadnosti alebo telepatia v bežnej spoločnosti. Podľa mňa by bolo omnoho lepšie, ak by okrem tinktúry nebolo možné dosiahnuť telepatické spojenie. Obraz spoločnosti, v ktorej je každý telepat a namiesto na omši sa homogénne predmestské spoločenstvá každý týždeň stretávajú na akýchsi mentálnych cvičeniach, trošku oslaboval výnimočnosť Heinradovho kontaktu s Olgerom a spôsobil, že existencia a úloha svätenej vody pôsobila nelogicky (keďže to vyzeralo, že úlohu náboženstva prevzala telepatia, s novou hierarchiou Majstrov a ideovými tokmi, ovplyvňujúcimi verejnosť). Napriek týmto výhradám je to stále poviedka, ktorá ma dokázala vtiahnuť z celej finálovej pätice najviac a hoci som si ju, na rozdiel od ostatných, prečítal dvakrát, vôbec by mi nevadilo si to kedykoľvek zopakovať.

Na scifi.sk by som dal 9/10.

Záver:

Hodnotenie myslím hovorí za všetko. Mám pocit, že minulý rok bola skladba finálových poviedok konzistentnejšia a vyváženejšia. Môj hlas tento rok dostane jednoznačne poviedka od Zusky Stožickej (týmto by som jej chcel poďakovať za vyriešenie dilemy) a som rád, že som si mohol prečítať texty od Ladislava Kravčíka a Mareka Slabeja. Zvyšné dve poviedky ma príliš neoslovili, ale viem si predstaviť, že si nájdu svoje publikum a nebudem si búchať hlavu o stenu, ak niektorá z nich vyhrá. Pretože, čo ako sa človek rád preceňuje, tu už nejde o jednotlivý názor, ale o vox populi. A ten, ako vraví stará múdrosť, je hlasom božím. Verím, že tento mnohohlas rozhodne správne a keďže som ako všetci ostatní jeho súčasťou, môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že môj osobný rebríček a moja malá kvapka v tomto mori hlasov vyzerá nasledovne:

1. miesto: Zuska Stožická – Letec do večnosti

2. miesto: Ladislav Kravčík – AI

Marek Slabej – Otázka porozumenia

4. miesto: Róbert Hric – Kosovski božur

5. miesto: Janka Javorka – Zabiť za kus plastu

Teším sa na finálovú päticu zas o rok :-)