Podľa Vergília Rímsku ríšu založil Aeneas. Podarilo sa mu ujsť z Trójskej vojny a po dlhých útrapách doraziť do Itálie. Kruh sa uzavrel, keď o niekoľko storočí Rimania dobili Grécko. Samozrejme, že je to legenda, propaganda a fantázia starovekého básnika. Ale aj v tejto legende je niečo dôležité a zásadné. Hovorí o tom, čo znamená stratiť a znovu nájsť domov a aké ťažké je pre muža byť zodpovedným vodcom. Pre viacej informácií si treba Eneidu prečítať.
Vergílius však zabudol na niečo podstatné. Každý národ nepotrebuje len „otca“, ale aj silnú „matku“. Deanerys Targarien by nám o tom mohla rozprávať, Vergílius nie.
Našťastie máme Ursulu K. LeGuinovú, vynikajúcu a oceňovanú autorku klasickej science fiction a fantasy. Antropologičku, religionistku a feministku. Nie tú feministku, ktorá sa chce búriť a ovládať, ale tú feministku, ktorá si skutočne uvedomuje, čo znamená byť ženou v mužskom svete. Jej knihy nie sú akčné, ale sú poetické a hlboké. Skutočne nádherné a kvalitné čítanie. Veď Čarodej Zememorí patrí medzi klasiku žánru.
Podľa legendy je matkou rímskeho národa Lavinia, latinská princezná, ktorá je u Vergília spomenutá asi v dvoch vetách. Dejiny si ju pamätajú, ale je len duchom, telom bez hlasu. LeGuinová jej vo svojej knihe tento hlas dáva. A dáva jej viacej. Skutočný život od narodenia po smrť. Čitateľovi predkladá krásny poetický príbeh o silnej žene, ktorá napriek nástrahám, politikárčeniu a jej postaveniu v spoločnosti, chytí svoj osud do vlastných rúk. Nie, nevytvára si nový, a to je na tom to najzaujímavejšie. Ona bojuje za ten osud, ktorý jej bol predpovedaný básnikom, ktorý umrie až pár storočí po nej. Lebo niekedy, keď chceme byť skutočne šťastní a slobodní, musíme sa podriadiť okolnostiam. Napriek tomu ide o tragický osud. Nie preto, že by nezískala svojho vyvoleného, ale preto, že s ním bola prikrátko. Pre to, že si vytrpela mnohé a zabudlo sa na ňu. V LeGuinovej romanticko-historickej vízií sa stala matkou najmocnejšej ríši v dejinách a napriek tomu si nevyslúžila svoje miesto v podsvetí. Lebo dejiny vtedy písali muži.
LeGuinovej štýl je pomerne osobitný. Ako som už spomenul, je nesmierne poetický a to ako pracuje so slovami nepokazí ani preklad, ktorý miestami pôsobí ťažkopádne a nepatrične. Jej príbehy sú pomalé, často je až príliš opisná, ale deje sa tak v záujme postáv. V jej prózach nenájdete jediný plochý charakter, jej hrdinovia pôsobia živo a skutočne, nešuštia papierom a čitateľ potom naozaj prežíva ich príbehy s nimi. Jej svety sú pestré a skutočné. Je to aj preto, lebo šikovne kombinuje historické fakty s fantastickými motívmi. Výsledok silne romantizuje, ale nepreháňa to, všetko to pôsobí prirodzene a zapadá do seba. Takto sa robí skutočne kvalitná literatúra, nie remeslo ale pravé umenie.
Čítať LeGuinovú nie je ľahké. Ale stojí to za to. Odmenou je silný a dojemný príbeh, ktorý sa zapíše hlboko do duše. Za seba môžem povedať, respektíve napísať, že Lavinia patrí medzi najkrajšie knihy, aké som mal česť čítať. A ak nemáte chuť na starovekých Latinov, skúste siahnuť po spomínanom Čarodejovi Zememorí. Alebo po knihách Patrika Rothfusa. Píše podobne a úplne inak, je viac prístupnejší a zároveň rovnako kvalitný. A obaja sú hlavne veľmi ľudský.