Cale, údajný anjel smrti, sa lieči na Cypre zo záhadnej choroby. Z choroby, ktorá je taká záhadná, že jej príčinu sa nedozvieme do konca knihy. Hoci po vzore jeho priateľa Kliesta i náznakov zo strany novej postavy, sestry Wrayovej – psychologičky na stredoveký spôsob – existuje možnosť psychosomatického pôvodu chlapcovho zlého zdravotného stavu, tejto hypotéze odporuje jeden závažný fakt. Caleov stav sa vôbec nevyvíja v závislosti od jeho duševného rozpoloženia. Vlastne, v knihe sa nič nevyvíja v závislosti od ničoho. A to je jej vôbec najväčším mínusom. Román je iba zmesou scén bez súvislostí a s minimálnym alebo žiadnym vzájomným vplyvom. Takýto spôsob diania sa vecí jedna po druhej a nie jedna z dôvodu druhej sa síce podobá na život, ale vôbec sa nepodobá na román. Aspoň nie na dobrý.

Je iróniou, že sám autor ako vševediaci rozprávač v texte káže o prepojenosti a súvislostiach. Káže však na spôsob doslova kázne, autorskej reči polopate podsúvajúcej fakty i moralizovanie, pričom ostatné v knihe tomu odporuje. Nepomohla ani jedna strojená scéna, ktorá má demonštrovať motýlikový efekt – lavínu udalostí, ktorá začala doslova motýľom. Načo však motýľ, načo ďalší prvok, keď v celej knihe sa nachádza obrovské množstvo udalostí vyprchávajúcich do prázdna, mnohé bez akýchkoľvek dôsledkov?

Nevysvetlenie Caleovej choroby navyše radím aj do druhej skupiny problémov. Do nevyriešených záhad. Nemohla som uveriť, keď som zistila, že kniha skončila bez vysvetlení všetkých tajomstiev, na ktoré nás prvé dva diely poctivo namotávali, a ku ktorým prihodil zopár ďalších aj začiatok tretieho dielu. Ako však kniha plynula, všetko sa ešte viac zamotávalo a nič sa nerozmotávalo. Ba dokonca ani ústredný konflikt medzi Arbell a Caleom. Jediné, čoho sme sa dočkali, bolo vyriešenie konfliktu medzi Caleom a spasiteľom Boscom – ale to nič nezmenilo na fakte, že pre takúto formu rozuzlenia nemuseli vzniknúť tri knihy. Cale bol v stave vyriešiť si to takto s Boscom už od prvých stránok prvého dielu. V tomto smere nedošlo v jeho postave k nijakej zmene, nijakému vývoju. A po začiatku druhého dielu nedošlo v Caleovej postave k zmene v žiadnom smere okrem zdravotného. Neustále je to ten v princípe nie zlý chlapec, ktorého narušili prežité traumy. Napäto sme čakali, či skončí ako ničiteľ sveta, ako mu to bolo predurčené, alebo v ňom prevládne dobro. Márne. Nech sa dialo čo sa dialo, neprevládlo nič. Dokonca sa zdá, že Cale sa nevyvíja nielen mentálne, ale ani fyzicky. Od začiatku prvého dielu prešlo poriadne veľa času dokumentovaného dlhými putovaniami, čakaniami, budovaniami, plánovaním, balením Arbell a asi aj následným počatím dieťaťa, ktoré mu stihla aj porodiť (čo je hneď deväť mesiacov), vojnami, vycvičením novej armády, ďalšími putovaniami, pobytom v kláštore... Ja by som videla dĺžku celého diania ságy aspoň na dva roky, ak nie na tri. Ale náš hrdina má na konci trilógie stále pätnásť rokov, rovnako ako na začiatku. Zaujímavé.

Sklamaná som aj z postavy spasiteľa Bosca. Neustále som čakala, že vyjde najavo nejaký iný motív jeho zámerov s Caleom. Psychopatizmus a náboženský fanatizmus mi pripadal ako príliš jednoduché a nepresvedčivé vysvetlenie, ktorému odporuje aj pápežovo zľutovanie sa nad dievčatami chovanými spasiteľom Picarbom. Ale lepšieho vysvetlenia sme sa nedočkali.

Čitateľ sa môže oprávnene pýtať, na čo toto všetko vlastne bolo spísané. I keď, odpoveď nie je neznáma. Ako som už spomenula, autor prostredníctvom autorskej reči polopate predkladá, čo chcel vlastne povedať, a pomáha si aj doslovom. Tieto ťahy v mojich očiach zaváňajú zúfalstvom. Pochopiť sme to mali z textu a scén, nie z lopaty. Kniha je však neuveriteľne popisná, priame scény sú zriedkavé a krátke. Samotný text je nevyvážený, rozbitý a – povedzme to otvorene – aj nudný. Áno, čitateľa so záujmom v podrobnom sa šprtaní bojových stratégií, ktoré tvorili väčšinu knihy, by to asi bavilo o čosi viac. Ale verím, že takéto veci – ostatne, ako každé iné – sa dajú podať zaujímavou formou aj pre laikov. Z času na čas, po mnohostránkových opisoch vojnových stratégií, síce autor hodil do textu aj nejaký dialóg alebo erotickú scénu. No oboje pôsobilo ako násilný, z príručiek o písaní prácne vyčítaný ťah na spestrenie textu, ktorý samotný dej neposúval. Hoffmanovi sa podarilo vybudovať presný opak toho, čo bolo podľa doslovu jeho úmyslom – ukázať prepojenosť osudu jedného narušeného chlapca s osudom celej ríše, veľké dôsledky malých vecí. Všetky zložky textu naopak pôsobia veľmi izolovane jedna od druhej, nahádzané vedľa seba, ale nesplývajúce v jeden funkčný celok. Zmätok spôsobený zavádzaním reálnym geografických názov do fiktívnej ríše už ani nekomentujem.

Rovnako sú na tom aj postavy. Osobne si myslím, že v poslednom dieli ságy by sa už nemalo zjaviť veľa nových – tu sa však zjavilo. A potom zase zmizlo. Ich bezúčelnosť je zreteľná obzvlášť pri Caleových milenkách. Prekážal mi autorov zvyk charakterizovať podrobne nejakú postavu, kľúčové udalosti jej povahy a života, a to všetko len preto, aby ju po jednoscénovom výstupe, ktorý nemal pre dej veľký význam, poslal buď na druhý svet, alebo do zabudnutia.

Napriek všetkému však autor neminul svoj úmysel úplne, len povedzme na nejakých 75 %. Ešte stále totiž možno v texte nájsť prvky jeho rozprávačského talentu, schopnosť vzbudiť trochu melanchólie i zamyslenia, zmysel pre atmosféru aj pre zaujímavý detail. Oproti prvému dielu mu však v tomto smere jasne dochádza dych. Ani pozitívne drobnosti – navyše, v poslednom dieli dosť zriedkavé – neprekryjú fakt, že román nemá plnohodnotný dej. Vyzdvihla by som aj skutočnosť, že kniha neskončila klišéovito, ale bližšie k pravde by bolo tvrdenie, že kniha neskončila. Bodka. Autor jednoducho prestal písať po dosiahnutí potrebného počtu strán. Čiže román končí veľmi otvorene, tak otvorene, akoby sa ešte plánovali ďalšie diely. Možno naozaj sú plánované. No ja už by som bola pri ich kúpe, alebo kúpe hocičoho iného od Hoffmana, opatrná. Spisovateľ by mal totiž vedieť čitateľa nielen „namotať“, ale aj správne „rozmotať“. A v druhej úlohe Hoffman zlyháva.