Každý rok v (Ma)Cefe poskočím o tri miesta. Nie dopredu ale dozadu. 13, 16, 19 ... až o rok nebudem 21. budem sklamaný. A až budem, tiež budem sklamaný. Dosť o mne! Hodiny nemilosrdne odbíjajú koniec hlasovania o finálovej päticy tohto ročníka. Pozrel som sa na ňu samozrejme aj ja, aby som zistil, či sú naozaj lepší. Ale čas sa kráti, tak v rýchlosti a stručnosti.

Kontraktor – Richard Brenkuš

Osobne by to bol môj favorit. Svet má vyargumentovaný, je nad čím premýšľať, dobre sa to číta a v polke sa dostaví i náznak konfliktu. Ale, ale, ale, ale. Vždy je tam ale. Tu je to záver. Konflikt nikam negraduje a motivácie AI, ktorá proste MUSÍ byť záporná, sú chabé. Celé rozuzlenie je postavené na vratkých nohách. V sci-fi platí premisa, že ak je niečo dokonalé, je to zlé. Kladiem si otázku, že prečo? Autor argumentuje tým, že už nikto nechodí von za hranice Systému. No a čo? Aj tak o niekoľko odsekov skôr napísal, že sa tam nikomu ani nechce. Tak, kde je problém?

Je to škoda. Lebo toto by mohol byť víťaz. Ale konflikt je vyumelkovaný a chýba finále. Možno je to preto, že to bude mať pokračovanie. To by bolo super!

Deň, keď piatok trinásteho skončil – Ján Franko

Ďalšia skvelá poviedka. Príbeh sa nebabre, ide hneď k veci. Tou vecou, je nádherná temná mestská fantasy, ktorá mi zľahka pripomenula Hellboya alebo niečo od Gaimana. To je veľké plus. No potom príde záver, ktorý je v porovnaní so zvyškom nepekne sentimentálny a to obrovské deus ex machina mu tiež nepomohlo. Hrozná škoda. Ale stále ostal po ňom príjemnejší pocit ako z Kontraktora.

Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie – Adriana Markovičová

Tak toto bola naozaj paráda. Vtipné, kritické a nesmierne originálne (svet, kde miesto dvoch pohlaví majú päť, pri čom každé zastupuje jeden zmysel). Keďže je to niečo nové, máte pocit, že s tým nie je niečo v poriadku. Ale je. Zopár vtipov je príliš kŕčovitých a poviedka negraduje, ale vzhľadom k „forme“ (správa, výňatok z biografie), ktorú si autorka zvolila, sa to dá obhájiť. Za mňa plný počet.

Kamaráti – Marek Mittaš

Realistické, nechutné a kruté. Možno až príliš. Naozaj takto vidia lazníkov ľudia z mesta? Proste horor. Horor, tak remeselne dokonale stvárnený, že vlastne nie je ničím zaujímavý a za chvíľu naň zabudnete. Jedno mi však nedá – absolútne neobsahuje žiadny fantastický motív, takže, čo robí v tejto súťaži?

Oakville – Dominika Polakovičová

Autorka má len osemnásť? Má moju poklonu. Ale vek tu nehrá rolu a poviedka nie je dokonalá. Prvá polovica je skvelá. Hustá hororová atmosféra a civilne, uveriteľne pôsobiaci hrdinovia. Tenzia, plynúca z toho, je neskutočná. No potom sa to začne zadrhávať. Preskakuje sa v čase a scény naberajú na samoúčelnosti a rozuzlenie nebolo zlé, ale ani dobré. Hodilo by sa niečo nápadité. Takto viem určiť minimálne dve pasáže a jednu postavu, bez ktorej by sa poviedka zaobišla. Samoúčelnosť, a hlavne v hororoch, je to najväčšie zlo. Nie je to totiž majstrovstvo, ale „cheatovanie“. Škoda. Ale teším sa na ďalšie príbehy slečny Polakovičovej.

Tohtoročné finále nie je zlé. Ale asi každého dostal ten rozsah. Potešuje ma, že sú v ňom dva horory. A trochu ma štve, že tam chýba nejaká klasická alebo hrdinská fantastika. Nevadí, možno nabudúce. Alebo v zborníku.