Hviezdna pechota je jeden z Heinleinových najslávnejších románov. Samozrejme, ako väčšina z nás som najskôr videl film z r. 1997, a hoci v preklade román vyšiel už pred peknými pár rokmi, ku knižke som sa dostal až nedávno. A hoci by sa kniha a film nemali porovnávať, táto recenzia bude na to zvysoka kašľať a sem tam si do filmu rypne. Človek sa pri čítaní takejto knihy jednoducho nevyhne neustálemu, či už vedomému alebo podvedomému porovnávaniu s Verhoevenovým snímkom. A aby sme boli féroví, jeho katastrofálne pokračovania v úvahu brať nebudem. Poďme však pekne od začiatku...

Najskôr trochu faktov: román Hviezdna pechota vznikal v rokoch 1958-59, v čase keď si autor dal prestávku od písania iného veľdiela- Cudzinca v cudzej zemi (Stranger in a Strange Land). Prvá podoba románu sa objavila v októbrovom čísle periodika The Magazine of Fantasy and Science Fiction z roku 1959, pod názvom Starship Soldier. V tej podobe šlo o junivelné science fiction, nie nepodobné jeho predchádzajúcim dielam ako Citizen of the Galaxy, či Starship Galileo. Následne ho autor na žiadosť knižných vydavateľov prepracoval do verzie viac prijateľnejšej pre dospelých čitateľov a takáto, finálna podoba vyšla po prvý krát v decembri 1959. Kniha sama o sebe sa považuje za základný kameň Military Science Fiction (v podstate inšpirovala celý rad ďalších, podobných diel).

Dej je jednoduchý – kdesi vo vesmíre Zem bojuje o svoje miesto s rasou inteligentných Chrobákov. Takmer takých, akých poznáme z filmu. Tie v knihe však na rozdiel od filmu používajú zbrane a vesmírne lode. Lokálne prestrelky tak môžu každú chvíľu prerásť do otvoreného konfliktu. A aj prerastú... Príbeh samotný je braný z pohľadu hlavného hrdinu, Juana „John“ Rica (ktorého vo filmovom spracovaní slušne stvárnil Casper van Dien). Ten sa, napriek namietaniu svojho otca, prihlási do armády aby tak mohol získať plné občianstvo spojené s možnosťou voliť. Jeho očami tak sledujeme výcvik a prvé bojové nasadenia.

Hlavný hrdina je typ chalaniska, s ktorým by ste kľudne mohli ísť na pivo – sem tam ukecaný, sem tam zádumčivý, rozhodne žiaden nezraniteľný superman, ale prostý, jednoduchý človek so svojimi chybami. Presne ten typ, ktorý robí pravidelne hlúposti, kiksy, často povie veci skôr ako si ich premyslí, no ktorý sa vie v núdzi zastať svojich kamarátov – vojakov, typ, ktorý vás nenechá v kaši. A ako sa vraví – v jednoduchosti je krása. Povedané narovinu, Juan Rico je presne tak napísaný, aby vám prirástol k srdcu. A prostredníctvom Johnieho sledujeme nielen príbeh samotný, ale aj Heinleinove zidealizované oslavované podanie armády a militarizmu samotného.

Dejová línia je štruktúrovaná systémom výcvik- nasadenie- boj- výcvik- nasadenie- boj. Na rozdiel od filmu sa však dosť dlho nedočkáme bojových akcií (v podstate len na pár stránkach spočiatku knihy a zhruba v poslednej pätine na konci). Naopak, do sýta si užijeme výcviku, filozofie, popisu morálnej a hmotnej zodpovednosti vojaka a následkov ich nedodržania a do najmenších detailov popísanú štruktúru armády a jej velenia. V týchto detailoch sa nezaprie vojenský duch autora – Heinlein pred druhou svetovou vojnou slúžil ako poručík v americkom námorníctve.

Obrovská kontroverznosť knihy, ktorá vo svojej dobe vyvolala taký ohlas, je spojená s autorovým postojom voči vojne a armáde samotnej. Treba si uvedomiť, že mnohí ľudia mali v tej dobe v živej pamäti následky Druhej svetovej i Kórejskej kvojny a súčasne prebiehajúci konflikt vo Vietname. Z toho dôvodu Heinleinovo oslavovanie armády žalo kritiku nielen v tej dobe, ale i v neskorších dekádach, keď vznikali čisto protivojnové Military Science Fiction (ako príklad stačí uviesť The Forever War, č. ako Věčná válka od Joea Haldemana).

Samostatnou kapitolou je politický režim. Kým v známom filmovom spracovaní vyznieva ako autoritatívna militaristická diktatúra plná propagandy, ktorá v istom smere nemá ďaleko od tej v nacistickej Tretej ríši, v knižnej predlohe, v súlade s obhajovaním a glorifikáciou armády, naopak predstavuje skoro dokonalú, takmer utopistickú benevolentnú vládu. Samozrejme, na čele s armádou. Už samotný systém získania občianstva Federácie (toľko krát spomínané i vo filme), ktoré je prístupné iba absolventom armády je trošku divoký úlet. Občianstvo tu predstavuje akýsi spoločenský status, členstvo v klube vyvolených, pretože iba občania, nie civili, majú možnosť voliť a de facto určovať smerovanie planéty. Autor tak výrazne od seba oddeľuje civilistov (čítaj ovce) a armádu (čítaj občanov). Naviac armáda, na sto percent dobrovoľná, je vykreslená ako organizácia, v ktorej členstvo si musíte zaslúžiť drinou a disciplínou. Ak to nezvládate, pošlú vás jednoducho preč, bez súdu a jediného krivého slova. Väčšinou. Heinlein takýto systém glorifikuje a obhajuje celkom rozumnými argumentmi, ktoré môžu mať niečo do seba.

V porovnaní s filmom je tu zásadný rozdiel v tom, že Heinlein na stránkach knihy vysvetľuje, prečo (a po chvíľke ste takmer ochotní aj pripustiť, že autor môže mať tak trochu pravdu), kým film sa o nič také ani len nepokúša. Z tohto dôvodu je podľa mňa možné brať film ako istú paródiu na knihu samotnú. Iste, niektoré tresty ako napr. bičovanie, sú trochu extrémne, ale v Heinleinovom podaní účinné. Navyše, Heinleinom zidealizovaná armáda má takmer rodinný charakter - dôstojníci a seržanti tu v podstate nahrádzajú otcov, k vojakom majú láskyplný vzťah (hoci to navonok nedávajú znať a namiesto pochvaly na odvedenca skôr narevú) a sú schopní za svojich podriadených položiť hoc i život. A to isté očakávajú od vojakov. Navyše nám v podobe epizód s hodinami dejepisu a filozofie (pamätáte si na Ricovho učiteľa, ktorého vo filme stvárnil Michael Ironside?) prezentuje výhody takéhoto zriadenia, v porovnaní so všetkými predchádzajúcimi režimami od monarchie cez komunizmus až po demokraciu. Dalo by sa teda povedať, že Hviezdna pechota má istým spôsobom blízko k filozofii.

Samozrejme, keď už sme načreli do porovnávania kniha vs. film, ďalšou kapitolou je výzbroj pechoty. Môžete kľukne zabudnúť na prilby a vesty – Heinleinova pechota je napchatá v hyper-modernom exo-skeletone, vyzbrojená najmodernejšími zbraňami- od plameňometov až po jadrové strely. A hoci sa autor samotnej technológii nevenuje, popis bojového obleku a jeho schopností (podobne ako už napr. predtým spomenutý systém velenia) vydá na niekoľko strán.

Kniha sama o sebe sa však číta výborne. A hoci vôbec nemusíte súhlasiť s názormi, ktoré autor prezentuje, treba uznať že Robert Anson Heinlein je majster slova – a to jeden z najväčších. Charaktery postáv nie sú zvládnuté na remeselnej úrovni. Naopak, postavy majú svoju hĺbku, vôbec nejde o žiadnych supermanov, často krát skôr o nervóznych, neskúsených ľudí, ktorí si, v tomto prípade, vzali na plecia viac než unesú a musia svoj náklad niesť. Až do konca. A v tom je najväčšia sila tohto románu.

Osobné hodnotenie: 85%

Ďalšie info:

Wiki

Legie