Mark Watney zostal na Marse sám. Bol členom šesťčlennej posádky, ale zvyšní piati členovia sú na ceste na Zem bez neho. Nešťastnou zhodou náhod totiž dospeli k presvedčeniu, že je mŕtvy. Čo sa podľa všetkého onedlho stane pravdou. Watneyho udržiavajú pri živote zásoby, ktoré na planéte zanechala posádka po jej predčasnom opustení. Tie však nie sú večné. Rozhodne mu nevydržia štyri roky, kedy má podľa plánu pristáť na Marse ďalšia misia. A tá misia má navyše pristáť takmer o štvrtinu planéty ďalej, kam sa Watney nevie ako dostať. Nemá ani ako komunikovať so Zemou a oznámiť jej, že je nažive, hoci Zem by mu aj tak nevedela poslať pomoc skôr, ako mu dôjdu potraviny. Skutočne nezávideniahodná situácia.

Iskierka nádeje sa však predsa len črtá a tak Watney začne dávať dohromady plán. Žiadne jednoduché a ľahké riešenie, ale komplikovaný postup, ako si predĺžiť dobu prežitia a možno sa napokon z červenej planéty aj dostať. A to je ústredným motívom knihy. Zápas s technikou a prírodou. Zápas, ktorý ale – a tomu tlieskam – nevybočí z hraníc technickej hard sci-fi. „Neozvláštnia“ ho žiadni Marťania, mutanti, dávno stratené civilizácie ani iný zabávač na stroji. Autorovi sa podarila mimoriadne náročná úloha – napísať pútavú knižku o takom Marse, akým skutočne je, s technológiami, ktoré výrazne neprekračujú to, čo je k dispozícii už dnes. Je to jedna zo vzácnych skoro realistických sci-fi. Realistická nielen tým, že sa pracuje s pravdivou fyzikou, technológiou a biológiou, lebo napokon – ale k tomu sa dostanem nižšie – do bodky pravdivá nie je, ale aj tým, že hoci sme nejaký ten rôčik v budúcnosti, mentalita postáv je veľmi súčasná. Práve vďaka tomu sa s nimi aj mainstreamovejší čitateľ môže stotožniť. Sme v ére medziplanetárnych kozmických letov, no ľudia stále vyznávajú hodnoty, ktoré sú vlastné aj nám v súčasnosti. A záchrana ľudského života je jednou z nich. Hoci u najvyšších predstaviteľov kozmických agentúr, prirodzene, badať istú neochotu obetovať významné projekty a investovať ťažké milióny do záchrany života jediného človeka, na druhej strane dobre vedia, že ak by nechali Watneyho zomrieť, verejnosť by im to nikdy neodpustila. A tak začína najväčší záchranný projekt v histórii kozmonautiky...

Téma človeka opusteného na cudzej planéte sa dá poňať rôzne. Od hlboko psychologicko-filozofických úvah až k stručnosti a dokumentaristickosti zameranej na dianie. Román Marťan sa pohybuje práve blízko druhého mantinelu. Watney nad dianím na Zemi a témami typu život, vesmír a vôbec dumá len minimálne. Namiesto toho koná. Možno vďaka jeho optimistickej povahe, možno preto, že vo vypätej situácii schopný človek (akým astronaut musí byť) automaticky odloží pocity bokom a sústreďuje sa na prežitie. A možno kombináciou oboch.

Väčšina knihy je písaná v prvej osobe formou Watneyho palubného denníka. V ňom pomerne vecne komentuje, ako pokračuje práca na jeho prežití. Oživuje to humorom, ktorý mnohí čitatelia hodnotia ako pozitívny a sympatický prvok – mojou šálkou kávy však akurát nie je. Obzvlášť spôsob Markovej komunikácie s ostatnými mi bol trochu protivný. Niekedy mi pripadal ako trápny pubertiak, ktorý sa vie normálne správať iba keď je osamote, ale v spoločnosti musí zo seba robiť šaška, alebo, úprimnejšie povedané, debila. Napokon, môžete posúdiť sami na ukážkach Watneyho povestného humoru – jeho replikách pri komunikácii so Zemou:

„Vláda ma špehuje cez satelit? Potrebujem prilbu z alobalu!“

„Aha, a ešte: Ahoj, mami!“

„Pozrite! Cicky! –> (.Y.)“

Toto bol dôvod, prečo mne na rozdiel od kopy iných čitateľov netiekli sympatie Markovi aj ušami a ani som bez dychu netŕpla, či prežije. Ale ani pre mňa to nebolo veľmi rušivé a sem-tam mu nejaká hláška naozaj vyšla.

Watneyho rozprávanie je pretkávané scénami písanými v tretej osobe ukazujúcimi dianie na Zemi, na kozmickej lodi, kde sa momentálne nachádza zvyšok jeho posádky, aj dianie neživých vecí majúcich vplyv na Watneyho život. Pomedzi to nájdeme tiež prepisy rádiovej či písomnej komunikácie. Zaujímavé je aj sledovanie toho, ako ľudia na Zemi vo chvíľach, keď nemôžu komunikovať s Watneym, špekulujú, aké má úmysly. Do istej miery to platí aj opačne, hoci Watney nad Zemou uvažuje o poznanie menej. Tým, že príbeh neskĺza k filozofovaniu a nie je chudobný na akciu, by to bolo vlastne celkom svižné a ľahké čítanie, nebyť skutočnosti, že sa predsa len treba sústrediť, keď Watney vysvetľuje, čo, kam a prečo zapája, alebo čo s čím chemicky zreaguje. Technoblábol je však podaný formou stráviteľnou myslím aj laikom (pravda, frfloši naň sa už našli) a nepresahuje rozumné medze.

Prvou povedzme polovicou knihy som bola priam nadšená a z dejového hľadiska som jej nemala čo vytknúť. Ako fanúšik sci-fi s minimom „fi“ prvkov, ako aj motívu, keď sa nejaký človek uväznený vo vesmíre z celého srdca túži dostať sa na Zem, som si prišla na svoje. Ani druhá polovica nebola výrazne horšia, ale predsa... Jednak sa mi v nej už stala predvídateľná schéma, že ak má Mark dlhú chvíľu pokoj, je isté, že ďalší pokus Marsu o jeho zabitie na seba nenechá dlho čakať, a jednak sa v nej začnú objavovať prvky trochu skĺzavajúce do klasického klišé amerických katastrofických sci-fi filmov. Kým prvá časť knihy prebiehala originálne, verne a vzdialene od známych filmov, v druhej polovici akoby si autor uvedomil, že realistickosť je síce fajn, ale Watneyho ňou nezachráni. A tak, hoci po celú svoju neplánovane predĺženú misiu mal astronaut veľké šťastie, aj keď si myslel opak (ja by som si na jeho mieste asi myslela to isté), ku koncu to tým šťastím začalo úplne pretekať. Nehody a neočakávané udalosti sa síce diali aj naďalej, ale v porovnaní so sofistikovanou prípravou na ne v prvej časti knihy mi tie posledné už pripadali trochu prvoplánové. Akoby autor špekuloval, čo by ešte Watneymu mohol vyviesť tak, aby to neohrozilo pripravený koniec. Napätie sa vytrácalo, prestala som sa o postavu báť. K dobru ale autorovi treba pripísať, že Watneyho šťastie stále zďaleka nedosahovalo šťastie hrdinov katastrofických filmov, ktorí bežne vyhrávajú boj s pravdepodobnosťou úspechu tak jedna k miliarde. Len keby si Mark odpustil to moralizovanie v závere...

Ku klišé radím aj vynárajúci sa pomer medzi dvojicou astronautov. A to, že milostnému vzťahu autor venoval len málinko priestoru, mu paradoxne vôbec neprilepšuje. V takýchto záležitostiach mám jasno: buď to má mať nejaký zmysel pre dej (čo nemá) a v takom prípade sa to spraví poriadne, na väčšej ploche, alebo to tam nemá čo hľadať.

Ďalšiu nedotiahnutosť, ktorá sa tiahne tentoraz celou knihou, vidím v objavujúcich sa chybných vyjadreniach. V záplave faktov, ktoré na nás Watney chrlí, aby sme pochopili, ako si zachráni život, je občas nejaká tá informácia nesprávna. Čo je o to smutnejšie, že by stačilo naozaj len minimum námahy na to, aby sa to opravilo. Pre niekoho možno ide o drobnosť – veď vo sci-fi sa bežne stretávame s ďaleko väčšími bludmi. Ale keďže ide o sci-fi stojacu na realite bez kdejakých nových fyzikálnych zákonov, neznámych hmôt a nepoznaných síl, nesprávne vyjadrenia jej podkopávajú vlastné základy. Neviem, či sa tam tie chyby dostali zásluhou autora alebo prekladu. Na preklad mám podozrenie preto, že tie chyby zriedkakedy postihujú väčšie úseky (až na dve výnimky). Spravidla ide len o nesprávne slovo, slovné spojenie alebo chybnú vetu. Každopádne, skutočný botanik, ktorým má byť Watney, by určite zo seba nevypúšťal perly ako „semená papradí“ (paprade sú výtrusné rastliny), či „rastliny dýchajú CO2“ (ony ho nedýchajú, ale asimilujú, dýchajú kyslík rovnako ako človek). Za tieto a podobné hlášky by si po návrate na Zem zaslúžil odobratie diplomu.

Aj napriek tomu však Marťana hodnotím ako celkom vydarený počin súčasnej sci-fi. Príbeh je zo začiatku až na drobné chybičky super. Neskôr síce začína zaváňať Hollywoodom, no nepokazí sa to príliš. Ďakujem za usporiadanie súťaže na fandom.sk, kde som svoj výtlačok vyhrala.