Debut Ann Lackie urobil malú dieru do sveta sci-fi a zároveň space opier – a nebolo to ani tak ohľadom deja, ktorý si za inšpirácie berie ako Asimova tak Herberta, ale skôr vzhľadom na rodovo-neutrálny jazyk diela, ktorý reflektuje prekonanie rodu ako sociálnej konštrukcie v post-humanistickej spoločnosti. Určite to bol jeden z plusov, ktoré jej priniesli oj ocenenie Hugo a Nebula v roku 2013 a posunuli tento žáner zase o niečo ďalej.

Radch (Rádž), obrovská ľudská civilizácia, ktorá sa posledné roky nachádzala v expanzii, pričom nemilosrdným spôsobom anektovala rozdielne ľudské kolónie a ich zoskupenia, zastavila svoj postup. Toto rozhodnutie prináša postupné zmeny v štruktúre vojenských síl, diplomatické dohody s mimozemským konzorciom a uvoľnenie prístupu k lokálnym kultúram. Ak sa ale celá Radch riadi úžitkom, pre koho prináša táto politická zmena osoh? To ale Breq nezaujíma. Možno len trochu, pretože tu ide o pomstu. A možno je aj tá výsledkom manipulácie, ktorú ani ona, umelá inteligencia v ľudskom tele, nevie odhaliť. Predtým bola Justice of Toren (Spravodlivosť Torenu), jedna z obrovských materských vojenských lodí ovládajúca niekoľko stoviek vlastných ľudských vojakov neustále prepojených s jej vedomím. Bola na niekoľkých miestach naraz, bola zároveň loďou a bola skoro dvetisíc rokov stará. Teraz je ostalo jedno telo. Breq.

Štruktúra románu je volená zaujímavo – autorka alternuje medzi kapitolami dva príbehové prúdy. Nepárne kapitoly sa odohrávajú na nehostinnej zamrznutej planéte Nilt, na ktorej Breq nachádza na pokraji smrti jednu z jej dávnych veliteliek, keď ešte bola loďou. Nie je síce za ňu zodpovedná, ale napriek tomu sa jej ujíma a pomáha jej prežiť. Párne kapitoly sú retrospektívnym príbehom Justice of Toren, ktorá je stacionovaná pri svete Shis'urna, na ktorom jej veliteľka Awn ako zástupca Radchaai odkrýva nepriamo politické spiknutie, ktorého následky otrasú nielen samotnou Justice of Toren, ale základmi samotnej Radch civilizácie. Retrospektívny príbeh sa končí približne v strede knihy, kde ponúka rozuzlenie a odpovede k prvotným otázkam, no zároveň takto tvorí skokanský mostík k druhej časti knihy, kde sa Breq dostáva k cieľu svojho putovania. Vyvrcholenie stojí ozaj za to. Zimomriavky a nadšenie na strane čitateľa.

Ak vám v opise doteraz chýbali mužské zámená, tak vedzte, že autorka tak pracuje v celej knihe. Použitie ženského rodu v tomto prípade ale neopisuje pohlavie alebo rod, je len použité – tak ako pri všetkých ostatných osobách v knihe – ako zámena za neutrálne opísanie androgýnnej formy ľudských tiel, do ktorých formy postupne ľudstvo prešlo. Dekonštrukcia rodu sa pritom pretavila aj do Radchskej kultúry a jazyka, ktorý nepozná rozdelenie medzi rodmi. (Odlišujú sa od toho len pasáže dialógov, v ktorých postavy rozprávajú jazykom iných kultúr, ktoré rozdiely v rode / pohlaví používajú a dokonca ich nesprávne určenie môže spôsobiť kultúrne faux pas.) Napriek niekedy zložitému jazyku a rodovo-neutrálnemu vyjadrovaniu si na tento spôsob veľmi ľahko zvyknete a postupne sa prvotná iritácia vytratí.

V románe badať nielen Asimovské črty – ako prvá sa ozýva Nadácia s obrovským impériom a manipulatívnymi praktikami – ale vychádza aj z veľmi hlbokej mystiky v štýle Herberta. Niektoré postavy tu využívajú aj jeho neverbálnu komunikáciu pomocou reči tela a prstov a'la Bene Gesserit. Ann Lackie veľmi zručne a v mnohých detailoch opisuje a plasticky vytvára rituály, jazyk, denno-denné rutiny rôznych kultúr, ktoré pre nás takto naberajú realistické kontúry. Ancillary Justice sa týmto pre mňa stáva hodnoverným následníkom veľkých majstrov a ocenenia Hugo a Nebula si zaslúžila úplne oprávnene.

Pre všetkých fanúšikov space opery a scifi úplná nutnosť. Zároveň pre tých, ktorí majú radi komplikovanejšie texty, pretože vyznať sa v plánoch v plánoch a motiváciách jednotlivých postavám ktoré tak jednotlivé ani nie sú, je nakoniec predsa len trochu komplikovanejšie, ako sa prvotne mohlo zdať.

P.S. A už je vonku aj pokračovanie románu, ktoré mám v poradovníku... Yeah!