Grand-strategy (angl. veľká, veľkolepá stratégia, preklad autora) charakterizuje skupinu hier, kde okrem starostlivého plánovania vojnových akcií musíte dbať aj na štát, ekonomiku, diplomaciu a iné parametre, pričom je ich nezmerné množstvo a hráč musí starostlivo prehodnotiť celú škálu ukazovateľov, kým príjme rozhodnutie. Práve v tejto oblasti už niekoľko rokov kráľuje štúdio Paradox Entertainment, ktoré po stredoveku a novoveku (herné série Europa Universalis a Crusader Kings) sa rozhodlo ohromiť aj v žánre sci-fi. A tak vznikla hra s názvom Stellaris.

Stellaris nie je ani prvá hra tohto žánru a ani najkomplexnejšia. Práve preto si ale dovolím tvrdiť, že je najlepšia. Hoci začiatok môže pre neskúseného hráča vyzerať pomerne komplikovane, nakoľko musí voliť z mnohých parametrov pri tvorbe svojho impéria, po pár hodinách hrania sa do toho každý, aj metódou pokus-omyl, dostane. Navyše, ak niekto nemá čas alebo chuť na tvorbu vlastného štátu, v ponuke je aj niekoľko prednastavených, pričom vyhovejú aj mierovo, aj vojensky orientovaným hráčom, rovnako si v nich niečo nájde začiatočník, či profesionál.

Pestrosť výberu rás, zbraní, technológií, či domovských svetov zaručí, že žiadna hra nebude rovnaká s tou predchádzajúcou, pričom môžete byť umiernený kolonista zo Zeme, alebo naopak zvolíte náboženských fanatikov z rasy hubovitých mimozemšťanov. Zároveň je k dispozícii obrovská možnosť prispôsobenia si štýlu krajiny, pričom je umožnené hráčom vkladať aj vlastné texty k pôvodu rasy, či dôvodu ich vesmírneho ťaženia (občas to vedie aj ku komickým situáciám, nakoľko, keď mi zahlásilo ako sa praľudia krčili v jaskyniach Tritónu, mesiaca Neptúna, kde je priemerná teplota -240 °C, ťažko sa zadržiavalo krivenie kútikov).

Samotná hra potom beží pomerne plynule, chvála vývojárom patrí aj za to, že hra má relatívne šetrné nároky na hardware a software. Tak sa teda hráč dostáva do víru objavovania, diplomacie a bojovania. Ani jeden z aspektov nemožno podceniť, takže aj fanatickí militaristi sa nevyhnú vyjednávaniu o podmienkach fungovania galaxie, naopak, aj zarytí pacifisti sa občas musia chopiť pušiek nasadnúť do lodí a vydať sa na život a na smrť.

Hra teda odmeňuje aj trestá. Technologická prevaha je super, rovnako ako zloženie flotily rátajúce s každou situáciou a taktikou nepriateľa. V prípade, že ste pripravení na všetko, dokážete zničiť nepriateľskú presilu (v mojom prípade na jednej mojej flotile o vojenskej sile 60000, vysvetlím neskôr, vykrvácala štvornásobná presila nepriateľskej aliancie, pričom mne samotnému zničili len štvrtinu lodí). Naopak, ak je váš štát zameraný len jedným smerom a kašle na výskum, nakope vám zadok aj relatívne slabší štát s menším počtom lodí.

Manažment impéria poskytuje zdravý kompromis medzi priamou správou časti systémov (do patchu 1.2 to boli planéty) a zvyšok ríše je zadelený v sektoroch, ktoré fungujú ako semi-autonómne časti, niečo ako u nás vyššie územné celky, či okresy. Pre nadšencov scifi je tu navyše možnosť geneticky zasahovať do vlastnej populácie, pričom ju môžete „vyšľachtiť“ tak, aby čo najideálnejšie zaberala celú ríšu. Takže, ak sa populácii s preferenciou arktických planét nepáči na tropickej, žiaden problém! Menší zásah do genómu a zrazu milujú tropické horúčavy.

Čo sa týka boja, tam už je kontrola hráča menšia, v zásade sa súboj odohráva ako simulácia s určitým faktorom náhody, či už sa bavíme o konflikte flotíl, alebo pozemnom boji. Aj tu však môže hráč zasiahnuť, buď pridelením dobrého veliteľa, alebo schovanou záložnou flotilou, ktorá vo vhodný okamih skočí do sústavy a vezme nepriateľa do klieští. Prípadne dobre načasovaným ústupom sa dá často zvrátiť aj beznádejná bitka. Tu hrá úlohu aj vojenská sila, ktorá sa udáva v čísle a znamená približnú vojenskú schopnosť a silu v konflikte, ako som ale spomenul, ide o relatívne a informatívne číslo, v hre sú aj ďalšie aspekty, napríklad, či súper nepoužíva taktiku, ktorá je protiopatrením proti tej vašej.

Každé rozhodnutie v tejto hre nesie pozitíva aj negatíva. Napríklad si môžete vybrať vládu, ktorá bude vedieť kontrolovať viac planét, ale riskujete, že vo voľbách zvíťazí konfliktný kandidát. Alebo zvolíte autokratickú formu vlády, to sa však budú ľudia sťažovať, že nemajú právo voliť, ale vaše možnosti na ich kontrolu sú väčšie. Takto to platí v každom aspekte.

Dokonca aj v detailoch etiky národa a poddaných. Materialisti majú síce bonus do výskumu, ale je takmer nulová šanca, že vyskúmajú psionické technológie, kým naopak spiritualisti sa zaoberajú duchovnými vecami, avšak trpí fungovanie štátu. Zároveň to motivuje aj k znovuhraniu hry, aby človek objavil, čo mu v predošlej hre ušlo, alebo hľadanie inej taktiky, ktorá by mohla viesť k víťazstvu.

Väčšina stratégií zvykne stratiť svoj šmrnc v závere hry, kde veľkú úlohu hrá diplomacia a vojensky pre hráča neexistuje relevantný súper. Paradox Entertainment sa preto rozhodol pre implementáciu tzv. end-game crisis. Ide o výzvu, ktorá prinúti nielen hráčove impérium, ale aj celú galaxiu spojiť sa za spoločným cieľom, nakoľko táto kríza môže ukončiť celú hru. Počas jednej hry sa môže odohrať len jedna, takže hráč môže čeliť buď extradimenziálnym útočníkom (The Unbidden, riziko ich príchodu zvyšuje používanie určitého typu skokových technológií), úľovej civilizácie (Prethoryn Plague, pochvala za dobré spracovanie ich fungovania, v scifi je to rarita), alebo vzbury AI.

Víťazstvo môže hráč dosiahnuť buď na zisk určitého počtu kolonizovateľných planét (40 %), alebo totálnym podmanením si celej galaxie (neexistuje slobodná ríša, všetco okrem hráča sú vazali, alebo protektoráty). V ceste tomu stoja Fallen Empire, čiže kedysi vyspelé ríše, ktoré počas hry stagnujú, alebo hráč môže umožniť počtu súperov začať na vyspelejšej úrovni.

Hra ponúka aj multiplayer, ktorý je pomerne dobre dimenzovaný, po patchi 1.2 aj celkom dobre hrateľný, nakoľko predtým hráči používali taktiky, ktoré ostatných vedeli dobre odradiť (predtým sa hráči sťažovali na spamovanie korviet, najmenších lodí, proti ktorému neexistovala efektívna obrana). Stále však ostáva len jeden cieľ – dominancia nad galaxiou. Práve tu hráči ocenia diplomaciu, ktorá sa rozšírila aj o možnosti, že môžete zahanbiť štát, či ho donútiť platiť, skrátka, fantázii sa v tomto smere medze nekladú.

Graficky vyzerá hra veľmi príjemne a prehľadne, orientovať v nej sa človek naučí skoro ihneď. Dizajn je štylizovaný a príjemne doladený. Soundtrack komponoval Andreas Waldetoft, nahrával ho Brandenburský štátny orchester a vokálmi príjemne doplnila Mia Stegmar. Hudba pekne podtrhuje atmosféru a veľmi príhodne sa mení v závislosti od nálezu anomálie, či veľkej bitky.

Dotkneme sa aj negatív hry. V prvom rade je to mierne zmätočný a dotieravý tutoriál, ktorý komentuje všetko, na čo kliknete. Odporúčam ho vypnúť a pozrieť si inštrukcie od YouTuberov, ktorí ich dokážu pekne vysvetliť na videu.

Rovnako správa planét by vyžadovala najmä v neskorej fáze hry niečo prehľanejšie ako zoznam na boku, pretože potom človek trávi väčšinu času kontrolovaním, či všetky kolónie svedomite plnia rozkazy, nedajbože potom hľadať, na ktorú ste zabudli.

Hoci je end-game crisis veľmi pekne a dobre spracovaná, jej načasovanie môže byť nešťastné a frustrujúce, ak príde skoro, prípadne naopak môže byť rýchlo prekonaná a potom už hráč len opakuje vzorec „doby-vyjednávaj-spravuj“. Nehovoriac o tom, že ak sa vyskytne invázia v opačnej časti galaxie, kde hráč nemá prístup, môže to viesť k frustrujúcemu koncu, pretože umelá inteligencia v hre (nemyslím robotov) je často veľmi ľahostajná voči hrozbe a ak ohrozené štáty nie sú vaši spojenci, môžete doplatiť na ich nečinnosť, čo núti často hráča podstúpiť jednu-dve zničujúce vojny, s cieľom získať prístup na likvidáciu prípadnej invázie, či rebélie.

Rovnako chápem, že vynájdenie určitej technológie je komplikovanejšie s väčšou ríšou (zrejme to má zdôrazniť, že je jednoduchšie oboznámiť ľudí s technológiou v meste ako mnohomiliónovom štáte), na druhú stranu, nemôže nejaký malý štátik držať krok s galaktickým impériom, ktoré má neporovnateľne viac výskumnej kapacity aj inštitútov.

Ako býva zvykom pri hrách od Paradoxu, nikdy nedostanete plnú pri pri full-release. Takto to bolo aj tentokrát a hoci som s napätím sledoval chystané zmeny v patchi 1.3 "Henlein", musím povedať, že teraz je to Stellaris, aký sme vždy chceli.

Fallen Empire môžu zasahovať do diania v hre, už nie sú len fackovacím panákom, ktorému namlátite, keď sa na to cítite. Samé môžu prevziať iniciatívu a ovplyvniť deje v hre (ako Vorloni v seriáli Babylon 5). Lode dostali opäť balans, ktorý definitívne určil každému typu špeciálnu úlohu a vďaka tomu sú bitky o to pestrejšie. Žiaľ, opäť sa ale menil koeficient na výpočet vzdialenosti do hlavného mesta (ktoré sa konečne dá presunúť!) a ak ste mali rozohratú hru v neskorej fáze, kde je ethic divergence najväčším nepriateľom, môže sa mnohým stať, že túto hru môžu rovno zabaliť. Inu, je to ale výzva pre tých, ktorí si chcú overiť, že svoje impérium zvládli na jednotku (moja Tritónska obrnená konfederácia našťastie obstála :-D).

Ak by som to mal zhrnúť, Stellaris sa naozaj vydaril, a ak ostatné diela zo žánru grand-strategy predstavujú rozličné kamene od nejakého ruženínu, kremeňa, po topás, Stellaris by bol jednoznačne zafírom. Nielen vďaka odvážnemu kroku smerom k vesmírnemu dobývaniu, ale aj ústretovosti voči hráčom, pretože veľmi rýchlo vtiahne do hry, veci zbytočne nekomplikuje a predstavuje stále výzvu a motivuje k opätovnému prejdeniu a skúšaniu nových technológií a taktík. Určite osloví aj hráčov mimo žáner a ak by niekto chcel začínať s grand-strategy hrami, buď Europa Universalis II alebo Stellaris. Nehovoriac o tom, že Paradox vypustil do sveta nástroje na vytvárenie herných módov. Čo posúva možnosti tejto hry donekonečna.

Titul: Stellaris

Žáner: Grand Strategy

Prevedenie: Strategy Game with Diplomacy and Combat Simulations situated in Space

Mód: Singleplayer, Multiplayer

Vývojár: Paradox Development Studio

Dátum vydania: 09.05.2016

Klady

+ Ohromný výber parametrov štátu

+ Príjemná hrateľnosť

+ Graficky vyladené a prehľadné prevedenie

+ Atmosférický soundtrack

+ Neustála výzva počas hry

+ Znovuhrateľnosť

+ Veľmi dobre dotiahnuté end-game crisis

+ Vyladený multiplayer (po patchi 1.2)

+ Pestrá diplomacia

Zápory

- Spočiatku môže pôsobiť komplikovane

- Mätúci tutoriál

- Mierne úmorná správa planét v neskorej fáze hry

- Načasovanie end-game crisis môže byť veľmi neférové

- Niektoré nelogickosti a laxnosť umelej inteligencie v hre

Pri metafore zafíru ostaneme a také bude aj záverečné hodnotenie.

Celkové hodnotenie: 90/100

Páperíčko