Jedno je treba Bravčákovi uznať: má dobrý marketing. Bombastické vyjadrenia, fanpage na Facebooku, výborná obálka, tričká, kopec reklamy, akcie na známych weboch – tým všetkým sa Kladivák stáva naozajstným víchrom na slovenskej SF/F scéne.

Bohužiaľ, je to asi aj všetko, čo človeka prinúti kúpiť si jeho knihu. Napriek výbušnému marketingu a hustému výzoru totiž Kladivák vôbec hustý nie je. Je rozporuplný.

Celý príbeh sa začína vylovením Kladiváka z Dunaja, kam samozrejme spadol „mimo záber“, konkrétne na konci Išovej víťaznej poviedky z Ceny Fantázie 2015. Kniha teda nie je voľným pokračovaním, hoci to o sebe tvrdí. Kladivák v knihe začína tam, kde minule (v poviedke) skončil. Pokračovanie je to teda úplne zviazané s predchádzajúcimi udalosťami, čomu pridávajú aj neustále odkazy na víťaznú poviedku.

To by samo osebe nebolo až také zlé, ak by to bol jediný nedostatok. Ale nie je.

Kladivákovi vraj na ničom a na nikom nezáleží, smrť je jeho remeslom, je to hnusný hajzel a bastard (tak má vyzerať slovo „parchant“, ale dobre, berme to ako odkaz na kulhánkovskú češtinu), a pritom tvrdošijne prekvapuje morálkou a spisovnými výrazmi. Jeho snaha vysvetľovať morálku sebeckými pohnútkami je až nechcene vtipná. Akoby si ani sám autor nechcel priznať, že napísal kladnú postavu. Proste taký člen Suicide Squad-u na súkromnom výlete, ktorý je stále hrozne namrzený, hustý a zlý, a pritom sa vždy, keď je to potrebné, rozhodne správne, a ešte to aj podá nechutne spisovným spôsobom. Pre Jankovo Išovo dobro dúfam, že za tieto spisovné lapsusy môže korektorka. Nebolo by od veci, keby sa s ňou o tom ale trošku porozprával. Či naozaj sa do krvavého splatteru, v ktorom sa v kuse vyskytujú explicitné násilie a šťavnaté nadávky, hodí, aby ulicou vychovaná detská prostitútka rozprávala o tom, ako nepotrebuje, aby bola „znásilnená opitým otcom“?

Chyby však nájdeme aj inde. Kladivák sa najprv regeneruje v rádoch dní, ale keď sa to hodí, tak sa objavia zázračné vlastnosti záhadnej Ruky, ktorá ho náhle dokáže vyliečiť za pár hodín, aby napokon liečenie vlastne vôbec nepotreboval, lebo keď sa vytočí, tak mu Ruka zrazu poskytuje síl na rozdávanie. Úplný Hulk. Alebo deus ex machina. Pre mňa ale jednoducho problém. Hlavne, keď sa k tej Ruke vlastne v detstve dostal úplne bezdôvodne, ako slepé kura k zrnu, lebo sa komusi povaľovala v sklade. Aspoň teda tak nejak to tam bolo „vysvetlené“, pokiaľ ma pamäť neklame.

Ale toto všetko sú vlastne iba také drobnosti. Hlavný problém tkvie v príbehu ako takom.

Najprv je celý akýsi bojovo-detektívny. Aj dobré momenty sa nájdu, ale postupne rozprávanie skĺzne do komicky polopatistického vysvetľovania čitateľovi dávno známych vecí (Ruka ťa lieči? No tak to je fakt prekvapko, Einstein.). Až to celé nakoniec presiahne zdravú hranicu, všetko je zrazu jasné, tristo Čechovových pušiek nevystrelilo (na rozdiel od takmer všetkých ostatných pušiek v tomto príbehu) a celá pointa je dávno zrejmá a predvídateľná. Boj, ktorý bol v prvej tretine knihy (s výnimkou ultra nudného a zbytočného baníckeho úvodu) napínavý a charizmatický, sa mení na povinnú jazdu bez odbočiek, ktorej cieľ je vidieť omnoho skôr, než sa k nemu náš hrdina vôbec dopracuje. Kladivák, ktorý opakovane dostal výprask aj od omnoho slabších súperov, sa stretáva so svojím osudom – so zloduchom, ktorého je predurčený poraziť, lebo ho vlastne už porazil, len sa to ešte v tomto časovom vlákne nestalo. Celá hravosť, celé napätie, celá atmosféra – to všetko je preč. Čitateľ príbeh už dávno celý prekukol, a tak autorovi už zostalo iba vymyslieť spôsob, akým by sa záverečné finále dopracovalo k želanému a dávno jasnému výsledku. Napokon sa to Jankovi Išovi nejako podarilo, ale od ľahkého pera, ktorým písal predchádzajúce Kladivákove incidenty, to má ďaleko. Zaujímalo by ma, ako veľmi si Janko oddýchol, keď sa mu to konečne podarilo dopísať. Podľa topornosti, ktorou trpia posledné časti príbehu, mu musel zo srdca spadnúť obrovský kameň...

Hodnotenie vyznieva až príliš jasne:

Janko Iša ešte na román nedozrel. Vie napísať plnokrvnú poviedku, vie napísať akčnú scénu veľmi podobnú velikánom českých splatterov, ale nevie z nich vyskladať ucelený príbeh. Celá knižka tak pôsobí skôr ako kompilát viac či menej vydarených poviedok z rovnakého sveta. Banícky úvod, Vrany, cestovateľ časom, hnusný rád, nechutní supervojaci, tajní fízli, podsvetie, démonský záporák – všetky tieto veci by mohli fungovať samé osebe, spolu však dávajú akúsi nesúrodú zmesku. Napriek marketingu (alebo možno práve kvôli nemu) je to až šokujúco neuspokojivá kniha. Jej rozporuplnosť je škodlivá, nie je to nič, na čo by mal byť Janko Iša, resp. ktokoľvek z vydavateľského tímu, hrdý. Zázrak sa podľa môjho názoru nekoná – na poriadny, moderný, slovenský splatter si ešte budeme musieť počkať. Držím Jankovi Išovi palce, aby nám pokračovaním Kladiváka skutočne „natrhol rite“, ako sa k tomu hotoval už touto jeho prvotinou. Zatiaľ mu to, napriek niektorým vydareným pasážam a občasným fakt dobrým hláškam, podľa mňa nevyšlo. A to pritom, ako správni masochisti, po niečom takom už dlho túžime.

7/10