Drsný postapokalyptický román nás po nukleárnej vojne zavedie do hlbín podzemia, kde v rozľahlom komplexe prežíva posledná veľká skupina ľudí. Podmienky v ich obydlí, Hlboku, sú tvrdé. Nikto sa s nikým nepára, cieľom je prežiť za každú cenu, morálka ide stranou. Podobne amorálny je aj hlavný hrdina (jeho pravé meno sa nikdy nedozvieme), ktorý rozpráva príbeh v prvej osobe. Je to priekupník s drogami, pre ktorého sú ľudia len nástroje a ktorému záleží len na sebe.

Do tejto bezútešnej rutiny však jedného dňa (či presnejšie jedného vodného cyklu, nakoľko v podzemí nemá striedanie sa dňa a noci význam) príde podivný návštevník. Superinteligentný vedec získal zvýšenú mozgovú kapacitu vďaka tomu, že zrástol z dvoch siamských dvojčiat, čo zrejme viedlo aj k jeho menu Gamini (z latinského Gemini – Blíženci). Gamini dá zbedačeným ľuďom novú nádej. Nie nádej na maličkosť, nie na ďalší kúsok jedla či štipku zväčšeného podzemného priestoru, čo bolo to najlepšie, v čo Hlbočania mohli dovtedy dúfať. Gamini nesľubuje nič menej ako... všetko. Názov Sabotáž na okraji vesmíru, ktorý na mňa pôsobil spočiatku rozpačito a lacno, totiž presne vystihuje, čo sa Gamini chystá urobiť – aj s patričným odborným zdôvodnením. A čo ako neuveriteľne a nepochopiteľne pre Hlbočanov jeho rozprávanie znie, vedec čoskoro začne prinášať prvé dôkazy. Napriek odpudzujúcemu vzhľadu si preto získava čoraz viac sympatií a prívržencov. Ale skutočne mu ide len o dobro ostatných? Čo ak je netvorom nielen telesne, ale aj duševne? Hoci hlavný hrdina bol jedným z prvých Gaminiho prívržencov, časom v ňom začnú hlodať obavy.

Sabotáž na okraji vesmíru pre mňa ako čitateľa predstavovala vcelku príjemné prekvapenie. Neočakávala som veľa, ale dostala som čítavý, temný a pomerne uveriteľne vykreslený príbeh. Kniha nepôsobí, akoby bola vydaná z rezignácie, že síce nie je schopná konkurovať prekladovým dielam, ale na Slovensku niet z čoho vyberať. Lebo táto prekladovým dielam konkurovať smelo môže.

Podzemné svety, aj v spojení s apokalypsou na povrchu, nie sú v literatúre niečím novým. Brenkušov svet však patrí k tým realistickejším. Autor chápe, že ani potravinový reťazec v podzemí sa bez rastlín a produkcie energie nezaobíde. Život Hlbočanov sa preto krúti okolo hydroponických polí a šancí na zohnanie mäsa – hoci aj ľudského. Zároveň však slovami postavy rozumne konštatuje, že takýto umelý ekosystém nie je udržateľný večne – recyklácia nie je stopercentná, ľudia degenerujú a Gamini predstavuje jedinú nádej na zachovanie ľudskej rasy. Neprirodzený stav vedie k mnohým telesným a duševným ochoreniam, k zakrpateniu. Hlboko však nie je uveriteľné len opisom fungovania, ale aj vlastnou terminológiou, pravidlami a detailmi, čo sú kľúčové veci pre zžitie sa s vymyslenými svetmi.

Ďalšou kvalitou románu je slušná miera originality – na rozdiel od niektorých iných začínajúcich autorov nepôsobí ako niečo, čo by Brenkuš pozliepal výlučne z toho, čo čítal a videl v zahraničnej produkcii. Detaily Hlboka, Gaminiho pôvod v zrastených siamských dvojičkách či samotný Gaminiho plán sú v mojich očiach dostatočne originálne prvky na to, aby kniha stála za prečítanie. Načrtáva tiež zaujímavý filozofický problém, či existuje nemorálne konanie aj v prípade, že sa jeho následky dajú úplne a bez stopy odstrániť. Má cenu byť dobrým aj vo svete, po ktorom nič nezostane?

Sú tu však aj nedostatky – od nesprávnych označení cez občasné opakovanie informácií, ktoré vedie až k určitej predvídavosti deja, až po – pre mňa najzávažnejšie – nezodpovedané otázky, chyby v logike. Napríklad už len taká základná vec, ako zväčšovanie priestorov v Hlboku, kopanie si nových príbytkov do skaly. Ak vyhĺbite do skaly dieru, tak skalu, ktorá ju pôvodne vypĺňala, musíte niekam dať. Kam, keď Hlboko je od povrchu izolované? Zväčšovanie jedného priestoru sa tak musí diať len za cenu zmenšovania iného, ale akého, to nie je riešené ani náznakom. Kvôli statike tiež nie je rozumné hĺbiť hlava-nehlava komu kde napadne, a hoci v najhorších častiach Hlboka panuje značná anarchia, na toto by si, predpokladám, dali inžinieri pozor. A toto je len jedna z mnohých otázok, ktoré mi pri čítaní knihy napadali. Väčšina ďalších sa týkala motivácie postáv a ich osudov. Nevieme napríklad, ako to dopadlo s Margot, čo je vzhľadom na priestor, aký autor tejto vedľajšej postave venoval, zvláštne.

Taktiež koniec mi pripadal odbavený trochu narýchlo – čakala som hlbší zvrat či viacero zvratov, lebo ako to dopadne som šípila už dávno. V úplnom závere mi zase chýbalo potvrdenie toho, čo sa skutočne stalo.

Cez to všetko radím Sabotáž na pokraji vesmíru k tomu najlepšiemu, čo som zo slovenskej fantastiky čítala. Pre mňa osobne Brenkuš štýlom písania prekonáva aj Kariku.