Na svete je len pár drobných radostí života, ktoré by sa mohli rovnať radosti zo všetkých najžiarivejšej a najiskrivejšej (o trošku iskrivejšej ako výbuchy Molotovho kokteilu a jadrových hlavíc) – radosti z čítania druhého dielu. A s potešením konštatujem, že František Kotleta v pokračovaní románu Spad tematicky nazvanom Polčas rozpadu naplnil všetko, čo od dobrého druhého dielu očakávam.

Už na prvej strane čitateľ znovu pohliadne do známych hlavní – pythona (David Michálek, plukovník českej armády) či kalašnikova AK12 (Alica) a pribúdajú ďalšie, i keď autorov zlozvyk opísať zbrane svojich hrdinov lepšie ako ich samotných pomaly upadá. Do mesta prichádza karavána otrokárov, vrak kamiónu na kolesách ťahá niekoľko párov koní, proviant sa trasie v klietke, otrokári po zuby ozbrojení napredujú po prašnej ceste. Dokonalé vyobrazenie nového sveta vás nenechá na pochybách, kde ste sa ocitli, a autor k tomu viac nepotrebuje drsňácke hlášky a silenú ľahostajnosť, ktorou otváral jednotku. Samozrejme, kúlové hlášky tam sú, aj ľahostajnosť tvárou v tvár smrti, ktorá väčšinou stojí na tej správnej strane plota, ale sú vtipnejšie, prirodzenejšie, autor akoby už nepotreboval nič dokazovať, postavy i svet už čitateľ pozná, je čas sa uvoľniť sa, vyrozprávať ďalší príbeh a dať na frak ďalším podvraťákom.

A autor sa skutočne uvoľnil, dej odsýpa hladko a plynule, akcia strieda akciu, ale už neunavuje a nenudí, bojové scény je možné si vychutnať a nestrácať sa na každej druhej strane. Prichádzajú nové postavy, ale nie až tak veľa, ktoré naozaj posúvajú dej dopredu a zároveň hrajú najrôznejšími farbami – na mnohých miestach sa skutočne pobavíte a budete rozmýšľať, ako je možné písať s tak dobre namiešaným pomerom vtipu, akcie a ľudskosti o postapokalyptickej spoločnosti, ktorá sa modlí, aby sa vyhla jadrovej zime.

Ja som nad tým veru rozmýšľala a myslím, že som na to aj prišla. Navzdory klasickým mäsiarskym scénam, nahým ženským bojujúcim na život a na smrť v aréne či tomu, že najlepším priateľom hlavného hrdinu je revolver, tón celej knihy je v skutočnosti veľmi ľudský. Postavy vidia zverstvá a napriek tomu, že svet umiera, sa nad nimi pozastavujú. Zdá sa, že viac ako o svoje holé životy bojujú o posledné stopy človečiny, čo v nich ešte ostala, no žiaden sentiment nečakajte. Morálne hodnoty vojaci majú, no sú to vojaci, pragmatickí, poslúchajúci na slovo svojho veliteľa. Ale to, čo sa za tým slovom skrýva, veliteľov krátky vnútorný monológ, vás zaujme práve tak ako nervydrásajúca akcia.

Byť v hlave plukovníka Machálka je proste dobrodružstvo, za akými sa mi začínalo cnieť. V istom okamihu, ako sme sa tak plazili po tráve k nepriateľskému táboru, to veľmi pripomína časy, keď som sa takto plazila s Old Shatterhandom.

Ale nenechajte sa zmiasť, svet, do ktorého vás zatiahne František Kotleta je šialený, efektný, drsný a krásny. Niekedy zmätočný, nakoľko situácie, aké opisuje, najskôr nikto z nás nezažil a je ťažké sa s nimi stotožniť. Jedno je však isté – ak sa na pultoch čo chvíľa neobjaví tretí diel trilógie, nech sa autor nediví, ak sa stane obeťou japonského mučenia, na ktoré dal čitateľom dobrý tip vo svojej knihe…