Neviem, čím to je, ale od Ďura Červenáka sa mi vždy viac páčia druhé diely než prvé. Brána Irkally v mojich očiach ďaleko prekonala Strážcov Varadína, Krv prvorodených zatienila Mŕtveho na pekelnom vrchu. Niečo podobné som teda čakala aj od druhého dielu trilógie o bohatieroch, Dračej cárovnej. Splnilo sa?
Oceľovým žezlom som sa prehrýzala niekoľko týždňov. Zanechalo vo mne dojem epizodickosti. Dobrodružstvá lineárne nasledovali za sebou, ďalšie sa väčšinou začalo, až keď bolo predchádzajúce zavŕšené. Dej bol teda rozkúskovaný, a hoci čítať jednotlivé časti ma bavilo, medzi nimi vznikali pauzy, ktoré mi nechávali priestor, aby som siahla po inej knihe. Navyše som mala pocit, že príbeh už poznám. Aj Kornel Báthory prišiel o svoj domov a podstúpil magické vyliečenie, aby sa mohol vybrať hľadať uneseného blízkeho. Aj jemu sa v snoch zjavovala vyššia sila a robila ho takmer neporaziteľným.
Dračiu cárovnú som, naopak, zhltla pekne za víkend, ako sa na poriadnu „červenákovku“ patrí.
Úvod nasleduje vzor akčných filmov, čitateľom sa dostane bohatierskej akcie, ktorá príliš nesúvisí s hlavnou zápletkou, iba čo sa v nej postavy pripomenú a predvedú. No od momentu, keď sa bohatierska družina rozhodne vydať sa po stopách zloducha, čo im ubzikol na konci prvej knihy, príbeh dostane rámcový cieľ a jednotlivé epizódy sa lepšie zomknú a väčšmi presiahnu jedna do druhej.
Musím však priznať, že viac než samotný hon na černokňažníka Tugarina ma však stránky nútilo obracať niečo iné. Koščej. Je omnoho zaujímavejší ako jeho „predchodca“ Volch či iní členovia družiny: svätec Jegor či hulvát Mikula. Koščejov vývoj a vnútorný konflikt pomáhajú udržiavať napätie, aj keď bohatieri práve „len“ putujú po lesoch. Nejde ani o to, že by čitateľ netušil, kam táto postava smeruje. Podľa záveru knihy mám istú predstavu. Aj tak si však nemôžem pomôcť a držím mu palce. Som rozpoltená. Nechcem, aby sa úplne zopsul, no zároveň si to aj trochu prajem, lebo príbehový potenciál sa tam skrýva ohromný.
Ďalšou prednosťou druhého dielu je ponurá atmosféra. Družina putuje odľahlými nehostinnými lesmi, neustále prší, na každom kroku číha nadprirodzeno a čitateľ tomu rád uverí. Oproti prvej knihe je Dračia cárovná menej zahltená historickými faktmi a viac postavená na fantazijných prvkoch. Náboženstvo, mýty a rozprávky rôznych bohatierov a kmeňov sa premiešavajú do priam moderného multikultúrneho guláša. Žiadna viera nie je nesprávna. Každý verí v nejakých bohov, duchov či netvorov. Všetky tieto bytosti aj existujú, vládu nad svetom si delia podobne ako kniežatá v prvej knihe. Paralelne vzniká aj legenda o samotných bohatieroch a ich zážitky sa začínajú klásť do protikladu s tým, čo sa o nich hovorí. Realita sa prepletá s rozprávkou.
Aj milovníci čarodejníkov si prídu na svoje. V jednom momente sa na jednom bojisku zrazia až štyria, každý s inými cieľmi a motiváciou. Keď sme už pri tom, Baba Jaga sa mi ako záporáčka páči viac než Tugarin. Postava vypiplaná z rozprávkových koreňov, v istom zmysle tragická a práve preto prehnitá až do špiku kostí. Aj zajatá, bez žezla, dokáže bohatierov poriadne rozhodiť správne namierenou poznámkou. Jej zrážky s konkurenčným zloduchom poskytujú zadosťučinenie a predstavujú čerešničku na torte.
Pri príbehu o bohatieroch sa najlepšie zabavíte, ak ho budete brať tak, ako je. Ako akčnú oddychovku kombinujúcu staré mýty s červenákovským naturalizmom (t. j. krv, črevá, sračky a smrad). Štylistika je vycibrená, nájdu sa pekné opisné obrazy. Odporúčam najmä skalným priaznivcom autora, aj keď tí knižku už asi dávno majú, pravdepodobne aj podpísanú, a môj názor nepotrebujú. Ďalej všeobecnejšie fantastom, milovníkom čarodejníkov, mýtov a legiend.
V neposlednom rade si Dračiu cárovnú po svojom môžu celkom dobre užiť aj hejteri, lebo určite nie je dokonalá (lebo čo je?) a poskytne im dosť námetov na rozčuľovanie. Odkiaľ Iľja získal taký skvelý všeobecný prehľad, keď vyrástol v akejsi odľahlej diere? Načo sa venovalo toľko času rozdúchavaniu napätia medzi ním a Bragim, keď to potom tak „rýchlo vyeskalovalo“? Prečo sa Perún tak dlho nečinne prizerá, ako mu čvarga lobzuje po kráľovstve? Alebo: prečo so mnou viac zamáva, keď je v ohrození Iľjov kôň než samotný Iľja či iní bohatieri? Buruško!
Na záver ešte musím pochváliť grafické prevedenie knihy, a to od obálky cez mapu až po dráčikov nad názvami kapitol.
Je teda bohatierska trilógia to najlepšie, čo som od Juraja Červenáka čítala? Musím priznať, že nie, jeho detektívky u mňa stoja veľmi vysoko. Ale mágia druhých dielov nesklamala a Dračia cárovná ma pri čítaní doslova pohltila. Vidieť, že autora písanie baví, čo je základným predpokladom, aby to bavilo aj čitateľa.
Juraj Červenák – Dračia cárovná
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Rok vydania: 2017
Počet strán: 411
ISBN: 978-80-8201-000-1
Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvu Artis Omnis.