Dve Podoby vody vznikali paralelne a autori prezradili, že ani jedna z nich nie je adaptáciou tej druhej. Guillermo Del Toro a Daniel Kraus vraj spolu raz sedeli, diskutovali o inom projekte, keď Daniel Kraus spomenul svoj starý nápad o netvorovi v laboratóriu. Del Torovi sa zapáčil, a tak na ňom obaja začali pracovať.

Medzi oboma verziami sú isté rozdiely aj podobnosti. Knižné spracovanie sa na film podobá v prvom rade samozrejme príbehovou líniou, ale v istom zmysle aj štýlom. Rozprávanie sa totiž delí na scény, kratučké kapitolky písané v prítomnom čase, odborne nazývanom historický prézent. Formou sa teda podobá moderným detektívkam a trilerom. Má to výhody aj nevýhody. Krátke úseky sa čítajú rýchlo, a aj keď sa človeku chce spať, dá si ešte jednu kapitolku, veď je taká drobučká. Na druhej strane môže príbeh pôsobiť trošku roztrieštene, ale mňa osobne tento pocit po takých päťdesiatich stranách prešiel.

Najväčšou výhodou knihy oproti filmu je hĺbka postáv. Zo strieborného plátna sa divák najviac dozvedel asi o Elise a Gilesovi. Čitateľ má vďaka striedajúcim sa uhlom pohľadu prístup aj do ďalších hláv. Dozvie sa tak napríklad, že Zelda pod rúškom ráznej ženy skrýva pochybnosti. Strickland sa z jednoznačného záporáka stane, keď už nie čiernobielym, aspoň tmavosivým, lebo človek zistí, že na to, aby mu strašilo vo veži, má dosť dobrý dôvod dovezený ako suvenír z Kórey. Naproti tomu jeho žena Lainie už nie je len kulisou falošného amerického sna, ale samostatne mysliacou bytosťou. A hoci len na pár stránkach, rozprávačom sa stane aj samotný obojživelný muž.

Väčšia plocha umožnila pridať pár vecí aj do príbehu. V prvom rade sú tu scény z Amazonskej džungle. Zamrzí ale, že práve v najlepšom, keď sa Strickland a obojživelný muž majú konečne stretnúť, obraz sa rozostrí a celé je to odbité pomerne skratkovito, takže potenciál tu nebol úplne využitý. Lepšie dopadla dejová línia Lanie Stricklandovej či samotný záver, ktorý je o niečo jednoznačnejší.

Jasnejšie tu z deja vystupuje aj myšlienka. Jednotliví rozprávači ako oddelené ostrovy, každý z nich svojím spôsobom bojuje s osamelosťou a paradoxne práve to ich spája.

Aj tu pretrvávajú niektoré z logických nedostatkov, ktoré ľudia vypichli v recenziách na film. Amazonka nie je slaná, nedáva zmysel, že pri nádrži nie je kamera, Elisa v jednom momente zavolá (!?) do práce, že je chorá. Napriek tomu ale musím priznať, že príbeh nemej upratovačky a jej obojživelného milého mi prirástol k srdcu, už keď som pozerala film, a kniha tento pocit len umocnila.

Podoba vody má v sebe totiž niečo, čo mám rada. Napriek všetkým násilným a hororovým prvkom ju totiž stále chápem ako rozprávku. Rozprávku, čo sa ocitne v obyčajnom svete a svojím trpkosladkým koncom sa pokúsi presvedčiť svojich protagonistov a diváka či čitateľa, že život predsa len stojí za to. A ak sa niekedy cítite ako najosamelejšia duša na svete, nemusíte sa báť, lebo hoci sa to zdá neuveriteľné, nie ste v tom sami. Paradoxne práve v tom sa podobáte na zvyšok ľudstva. To si z času na čas potrebuje pripomenúť snáď každý, a práve z tohto dôvodu príbeh aj napriek miestami pokrivkávajúcej logike tak dobre funguje.

Preto som si ho rada zopakovala aj v knižnej podobe, taký istý, ale zároveň iný, so všetkým „bonusovým“ materiálom. Ak sa vám film páčil a máte chuť, pokojne do toho choďte tiež, myslím, že táto kniha vám dojem nepokazí.

Za poskytnutie elektronickej knihy na recenzné účely ďakujeme vydavateľstvu Host.

Guillermo Del Toro, Daniel Kraus – Tvář vody

Pôvodný názov: The Shape of Water

Český preklad: Filip Drlík

Vydavateľstvo: Host

Rok vydania: 2018

Počet strán: 352

ISBN: 978-80-7577-457-6