Tím vedcov z Univerzity v Melbourne prišiel s novou teóriou o vzniku vesmíru. Veľký tresk vysvetľujú ako zmenu fázy, podobný proces, aký nastáva pri prechode vody z kvapalného skupenstva do pevného.

Veľký tresk sa dlhé roky definoval ako moment, keď hmota a energia sústredené v bode s nekonečnou hustotou zrazu explodovali, začali sa rozpínať do troch rozmerov a zároveň postupne ochladzovať.

Teraz austrálski fyzici navrhli iný model. Veľký tresk by sa v ňom mal považovať za zmenu fázy: moment, keď sa beztvarý „tekutý“ vesmír ochladil a vykryštalizoval do podoby štvorrozmerného časopriestoru, ako keď voda zmrzne na ľad.

James Quach a jeho kolegovia vo svojej štúdii dokonca tvrdia, že hypotézu možno otestovať hľadaním nedokonalostí, čo v časopriestore vznikli, keď sa vesmír vykryštalizoval.

„Predstavte si rodiaci sa vesmír ako tekutinu,“ uviedol Quach. „Potom, keď sa vesmír postupne ochladzoval, vykryštalizoval sa do troch priestorových a jedného časového rozmeru, ktoré poznáme dnes. Ak uplatníme túto teóriu, pri ochladzovaní vesmíru by mali vznikať pukliny podobným spôsobom, akým praská ľad, keď mrzne voda.“

Ak takéto praskliny existujú, podľa výskumníkov by malo byť možné ich odhaliť, pretože by mali spôsobovať ohýbanie a odrážanie svetla a ďalších častíc.

Koncepciu, podľa ktorej sa čas a priestor vynorili z východiskového amorfného stavu, prvý raz sformulovali fyzici z Perimeter Institute v Kanade v roku 2006. Podľa tejto teórie einsteinovský štvorrozmerný časopriestor nepredstavuje základ vesmíru. Skôr ide o akúsi mriežku vytvorenú zo samostatných oddelených stavebných blokov časopriestoru. Dá sa to prirovnať ku hmote – takisto vyzerá jednoliato, ale v skutočnosti je zložená z jednotlivých atómov.

Na počiatku, pri extrémne vysokých teplotách boli tieto stavebné bloky v podobnom stave ako tekutá voda. Nemali žiadnu štruktúru. „Predstavovali stav bez priestoru,“ píšu vedci vo svojej štúdii. V čase veľkého trestu, keď teplota vesmíru klesla po „bod mrazu“, základné stavebné kamene časopriestoru zmrzli a vytvorili štvorrozmernú mriežku.

Ako hovorí Quach, výpočty sedia, ale „výzvou je, že tieto stavebné kamene vesmíru sú veľmi malé, a teda sa nedajú priamo pozorovať.“ Z pohľadu človeka preto vyzerá časopriestor jednoliato a súdržne.

Hoci samotné stavebné kamene vesmíru sú možno príliš malé, aby sa dali zachytiť, fyzici dúfajú, že nájdu hranice, ktoré sa medzi jednotlivými oblasťami kryštalizujúcich sa blokov sformovali pri veľkom tresku, zjednodušene povedané, praskliny vo vesmíre. Zatiaľ však nevieme, aké sú medzi nimi vzdialenosti, môžu byť mikroskopické alebo predstavovať celé svetelné roky. Na to, aby sa vedcom podarilo zistiť, aké majú účinky na častice, je teda potrebný ďalší výskum.