Už pri reedícii knihy Pokrvní, ktorá vyšla pod hlavičkou vydavateľstva Artis Omnis ako Venile (2017), bolo jasné, že sa dočkáme pokračovania. Autorka totiž ohlásila trilógiu zo sveta Planéty. Silnými stránkami a nedostatkami prvého dielu sa v tejto recenzii nebudeme zaoberať, pre zvedavcov poslúži tento link. Vrhneme sa teda rovno do deja druhej knihy.

Podľa anotácie aj sprievodných podujatí spojených s vydaním Bieleho havrana malo ísť o ambicióznejšiu knihu, lepšie vypilovanú oproti prvému dielu. Navyše sľubovala aj odpovede na fungovanie mágie vo Venile (v predošlej recenzii som vytkol nedostatočné spracovanie tohto aspektu). S očakávaním som sa teda ponoril do stránok deja.

Začnem chválou, kritiku si nechám na neskôr.

Autorke sa darí udržiavať uveriteľnosť hlavnej postavy, dokonca sa popasovala aj s niektorými protagonistami prvého dielu. Kathrin verím, že bola hodená do mora zodpovednosti a je len na nej, aby sa naučila plávať. Likidivy, vodkyňa Správnej rady, je rozhľadená a pôsobí ako protiváha Kathrininých citov. Makles je zúfalo zamilovaný, aj keď jeho láska nebude opätovaná. Ihaze zasa niečo kuje a nič dobré z toho zrejme nevzíde.

Rovnako z textu cítiť nadšenie, na mnohých pasážach poznať, že autorku písanie bavilo. Dokonca až tak, že ma dokázala vtiahnuť do deja a priznávam, že som isté postavy začal nenávidieť, kým iným som zo srdca držal palce. Rovnako sa párkrát podarilo vyčariť aj ponurosť atmosféry blížiacej sa, respektíve už prebiehajúcej vojny (rôzne postavy hodnotia udalosti odlišne, preto to píšem takto).

Dokonca sa nám hlavná hrdinka aj zaľúbila. Ja viem, spojler, ale musím to spomenúť. Práve prvá láska z pohľadu mladého človeka vyznie často uveriteľnejšie. Aj so všetkým preháňaním, zamilovaním sa či krásnymi vecami, ktoré z nej prirodzene vyplynú (oceňujem skromnosť opisu a priestor pre predstavivosť).

Navyše zobrazenie osudu utečencov, moci a túžby po nej sa až desivo približujú tomu, čo vidíme vo svete okolo seba. Pasáž v meste LassCoss mi dokonca pripomenula istého politika z parlamentu sediaceho za istú hnedú stranu. Len s tým rozdielom, že tam nikto nesúložil s nejakým božstvom :-).

Nebyť nedostatkov, ktoré spomeniem v nasledujúcom texte, bol by som s nadšením vyhlásil, že takto má vyzerať kniha žánru young adult. Mladí hrdinovia robia chyby, bojujú s nepriateľmi a generačným rozdielom, no s rovnakou vervou improvizujú, chrlia nápady a riešenia. Preto to, čo napíšem v ďalších odsekoch, nemá znieť ako rýpanie. Práve naopak. Myslím si, že autorka má na to, aby písala lepšie. V tom jej rozhodne potľapkávanie po pleci nepomôže.

Hneď skraja musím sprdnúť zobrazenie vzbury a bojov všeobecne. Opäť vec ktorú som vytýkal aj predtým, takže ma nepotešilo, že som tieto staré známe nedostatky v texte zahliadol opäť. Áno, bojujúce strany sa síce zrazia, rany padajú na všetky strany, ale chýba tomu zázemie. Logistika, zásobovanie. Trošku načrtnutia situácie by textu iba prospelo. V realite sa napríklad vojna čoraz viac zameriava práve na prerušovanie zásobovacích línií, hybridnú vojnu a čo najmenšie straty. Beriem, Venile predstavuje „medieval-fantasy“, ale aj vtedy mala záškodnícka činnosť a propaganda v umení vojny svoje miesto.

Rovnako aj určitá prvoplánovosť deju neprospieva, naopak, na mnohých miestach ma nepríjemne rušila.

Najhorší nepriateľ je Pán zla a podľa všetkého má na čele vytetované, že je zloduch, pretože niekto ním musí byť. Čitateľ je aj v tejto časti masírovaný, že Ihaze kuje pikle proti vládkyni a keď sa to nakoniec prevalí, namiesto znechutenia mnou prešlo len trpké sklamanie. Žiadne peripetie, žiaden dvojitý zvrat, len prosté odhalenie, že Ihaze porušila zákon.

Ďalšou slabinou je doslova až prehnané generovanie postáv. Tie sa príbehom len mihnú, čitateľ si k nim nemá kedy vytvoriť vzťah. Mnohé z nich navyše hovoria podobným spôsobom a tak som sa miestami strácal, komu replika vlastne patrí. Viete kto je Valmaret a Juliena? Nuž, po pár stranách na to spoľahlivo zabudnete.

Čo sa týka mágie, tak tu som už miestami fialovel. Celý čas som čakal na vysvetlenie zákonitostí a veľké odhalenie spočíva v tom, že Planéta mágiu Pánovi zla nedarovala, ale ju niekomu uchmatol? Dafuq? Okrem toho, vďaka tomu je silnejší, lebo... lebo... Vlastne neviem. V texte sa to mihne len ako konštatovanie.

Aj keď dôjde na magický súboj, tak to končí iskrami a duelanti si to idú vyriešiť mimo bežného boja. Hovorím, skrátka sklamanie.

Navyše verím, že mnohé postavy ešte len čakajú na svoju šancu. Endorinu určite ešte chcem vidieť v nejakej dobrej pasáži.

Dej je navyše popretkávaný množstvom deus ex machina a až príliš šťastných náhod a nehôd. Vždy, keď sa našim hrdinom darí, príde nejaká pohroma a vice versa, keď už sa zdá, že iné ako fatálne východisko neexistuje, zrazu sa niečo zvrtne.

Okrem toho, sú tu aj chyby, ktoré mohla vychytať redakcia. Iritujúca kurzíva nie na tých najvhodnejších miestach, konštatovania v zátvorkách, ktoré by pokojne mohli fungovať v rámci opisu či nepriamej reči.

Navyše, chápem, že Kathrin poznačená naším svetom používa slang, ale keď skonštatuje dospelá postava z Planéty, že „sme v sračkách“, to už bolo trošku cez čiaru. Niektoré pasáže by zvládli preškrtanie, čo je zasa chyba, ktorú mal zachytiť betaríd.

Aby som len nerýpal, Martin „Cuco“ Luciak prispel knihe krásnymi ilustráciami. To, že sa v texte objavili, bolo pre mňa príjemným osviežením. Rovnako aj obálka patrí k vydareným dielam.

Záverom teda môžem povedať, že som čakal viac. V knihe sa vyskytujú mnohé chyby prvého dielu. Niektoré síce zmizli, ale na ich miesto naskočili iné. Dobré pasáže tak striedalo utrpenie, aj preto som knihu čítal „na etapy“. Zlepšenie v texte tak dosiahlo omnoho menšiu intenzitu, ako by si príbeh a talent autorky zaslúžili.

Viem, autorka je nevypísaná, čo sa zlepší časom a skúsenosťami. Chápem, že do textu často pretavuje aj vlastné myšlienky a pocity. Ale nemôžem preto zmierniť hodnotenie. Bolo by to nefér k ostatným dielam, autorom a v neposlednom rade aj k Valentíne samotnej.

Čoraz viac tak nadobúdam presvedčenie, že tento príbeh uzrel svetlo sveta priskoro. Určite by mu prospel ešte nejaký čas v zásuvke, ďalšie kolo betarídov a prepísanie niektorých pasáží. No i tak si nájde svojich fanúšikov. Dokonca, aj keď to zrejme z recenzie nevyplýva, patrím k nim aj ja. Autorke teda držím palce do ďalšieho písania a teším sa na záver trilógie.

Verdikt: 67 %

Séria: Venile (2)

Vydavateľstvo: Artis Omnis

Rok vydania: 2018

Obálka: Martin „Cuco“ Luciak

Počet strán: 303

ISBN: 9788082010322