Severské mytológie sú námetom v poslednom čase „very hip“, čo si budeme hovoriť. Na pultoch kníhkupectiev sa objavujú adaptácie od Jakuba Ćwieka či Gaimana, marvelovskú verziu Thora či Lokiho má v hlave vytetovanú snáď každý. Filmom Valhala: Ríša bohov sa hlásia o slovo aj samotní Škandinávci, aby svetu ukázali, že aj oni majú k vlastným mýtom čo povedať.

A veruže to vôbec nevzali úzkoprso. Dánsky film Valhala rozpráva svojským spôsobom príbeh súrodencov Røskvy a Tjalfeho, smrteľníkov, ktorí sa po známom faux pas dostali do služieb Thora, no zároveň pridáva Røskve novú úlohu dieťaťa svetla, vyvoleného priniesť Valhale zašlú slávu a jednotu. Klasické mýty tak dostávajú nový twist, nepôjde teda len o prerozprávanie stokrát počutého, skôr naopak, puritáni si tu rozhodne neprídu na svoje. Tvorcovia filmu krútia svojimi mýtmi, až vytvárajú celkom nový príbeh, ktorý by ste v severskej mytológii ťažko hľadali, hoci, popravde, vzhľadom na trend by bol prekvapením skôr opak. Tento film však nekráča rovnakou cestou ako jeho hollywoodski predchodcovia.

V prvom rade ide o vizuálne veľmi vydarené dielo. Statické zábery krajiny ako aj Valhaly by si človek najradšej zavesil na stenu. Počas celého filmu je divák ponorený do veľmi pôsobivých, priam naturalistických obrazov, počnúc prvou scénou života chudobnej rodiny, ich tmavého domu, varenia ryby... Všetko je zobrazené surovým, neromantickým spôsobom skrz pohľad drsnej severskej nátury. Prinútilo ma to zamyslieť sa, komu je vlastne taký ponurý, surrealisticko-realistický rodinný film určený, ostáva nám dúfať, že deti sa naozaj rady boja. Na druhej strane však treba k vizuálu podotknúť, že bojové scény sa opierajú o barličku, ktorá mi pripomína nemenovaný poľsky seriál zo začiatku milénia, kde stačilo zatriasť kamerou a voilà, akčná scéna je na svete – nikto síce nevidel, čo sa stalo, ale na konci všetci ležia na zemi.

Hlavné postavy sa tiež nedržia hollywoodskeho priemeru a idú si svojou cestou. Cecilia Loffredo stvárňuje dospievajúce dievča, hľadajúce svoje miesto vo svete, absolútne dokonale. Na ceste jej sekundujú bohovia, úlisný Loki, hoci vo filme zohráva len veľmi malú úlohu, a neotesaný Thor, ktorého premenu budeme vo filme sledovať predovšetkým. Čo sa týka zvyšného ostatných božských obyvateľov Valhaly, majú, bohužiaľ, zúfalo málo priestoru sa nejako ukázať. Najviac to vidno na Odinovi, ktorý v každej scéne mení strany a názory, až pôsobí ako nepríčetný senilný starec.

Dej je priamočiary a ide si pozvoľným, príjemným tempom, nečakajte žiadne boje armád, ide tu predovšetkým o vývoj jednotlivých postáv. SPOILER: Problém nastáva na konci, keď sa oheň stáva symbolikou prekonania strachu, a scéna, kde boh odmieta preskočiť ohník a desaťročné dievčatko to zvládne, vyznieva dosť banálne. KONIEC SPOILERU.

Ak sa teda nebojíte na chvíľu spomaliť, zabudnúť na bombastické akčné scény a ponoriť sa do poetického, tak trochu desivo reálneho, tak trochu rozprávkového, no zároveň drsného sveta dospievajúcich, ktorí sa učia, že ich vysnívaný život nie je úplne taký, ako si ho predstavovali, Valhala: Ríša bohov je pre vás to pravé.