Poviedková súťaž Tovaryši kalamáře , ktorú už štvrtý rok organizuje české vydavateľstvo Gorgona, od svojho vzniku už stihla získať v očiach súťažiacich istú prestíž. Vďačí za to okrem iného profesionálne spracovaným zborníkom. V recenzii sa pozrieme na ten minuloročný s názvom Krajina háďat. Na úvod treba povedať, že som čítala rozšírenú elektronickú verziu, takže v tlačenej možno niektoré zo spomínaných poviedok nenájdete.

Témou Tovaryšov kalamáře 2019 bola apokalypsa. Mňa samú ako pravidelnú účastníčku rôznych súťaží táto téma príliš nelákala. Rôzne katastrofické a postapokalyptické príbehy sa rodia ako huby po daždi a už som nimi trochu prejedená. Aj zborník som preto otvárala obozretne. Nakoniec ma však príjemne prekvapil svojho rozmanitosťou. V žiadnom prípade ho nemožno označiť za jednotvárny. V rozpore s mojimi očakávaniami v ňom rozhodne neprevládajú typické „survivalové“ postapo diela, a aj v tých niekoľkých, čo sa tam vyskytli, sa autorom viac-menej darilo vyhýbať šablónam a primiešať do svojich apokalýps nejakú zaujímavú príchuť.

Napríklad v diele, ktoré dalo zborníku svoj názov, v Krajine háďat (Lukáš Vlasák) sa ochromujúci útok anarchistov na Česko mieša s osobnou apokalypsou hlavnej postavy Pavla v podobe konfrontácie s jeho manželkou a mladou milenkou. S nepriateľom zvonku si oproti tomuto problému poradí pomerne hravo – takmer ako v najnovšom Tarantinovi. Poviedka Slib (Pavel Mondschein) má naproti tomu možno menej sympatické postavy, ale určite jedinečné sci-fi pozadie. Ľudstvo totiž v snahe zmierniť globálne otepľovanie spomalí rotáciu Zeme, a tým rozhodí celú klímu.

Najčistejšou katastrofickou apokalypsou je dvojpoviedka Návrat apokalyptického otce a Deník postapokalyptické matky (Veronika Fiedlerová). Má v sebe putovanie, bunkre, boj o prežitie i zombíkov. Situácia je ukážkovo bezútešná, každé riešenie len dočasné, iba čo vždy udrží postavy nažive o trochu dlhšie. A hoci sa tieto poviedky navzájom trochu spoilerujú, tvoria pútavé čítanie.

Víťazná poviedka súťaže je však z úplne iného súdka. Konec emocí (Jan Stejskal) patrí skôr do kategórie osobných apokalýps. Vyniká ťaživou, dusivou atmosférou, ktorá z menej odolného čitateľa vyplaví vlastné problémy a fóbie. Deje sa to všetko naozaj alebo len v protagonistkinej hlave? Možno mi až tak nesadli náznaky konšpirácie na záver, ale otázka, kde je hranica obetovania sa pre iných, je určite zaujímavá.

Tu treba spomenúť aj poviedku Mýtina (Rostislav Prchlík). Čítala som ju najdlhšie zo všetkých, ale zároveň mi aj najviac utkvela v pamäti. Keď som ale prekonala zdĺhavý úvod a zvykla si na filmový strih scén, pri ktorých dej vždy akoby skákal trošičku dozadu v čase, bola som odmenená desivým hororom. Škoda toho vysvetlenia na záver, možno mi ušetrilo nočné mory, to však pri horore môže predstavovať nedostatok.

V podobnom mrazivom duchu sa nesie prvý zo slovenských príspevkov. Jen na mně nezapoměň od nášho redaktora Mareka Brenišina sa odohráva v psychiatrickej liečebni a takisto ide o veľmi atmosférický horor. Apokalypsa tu má opäť skôr osobný rozmer, no ak sa šialenému vedcovi podarí, čo zamýšľa, problém môžeme mať napokon všetci. V závere sa trošku ťažšie orientuje, ale príbeh je predsa len vyrozprávaný z pohľadu pacienta psychiatrie, takže môže byť. Som veľmi rada, že táto poviedka, ktorú som mala možnosť sledovať od prvého betarídu, sa konečne dočkala vydania.

Zo slovenských autorov sa do Krajiny Háďat prebojovala aj Ivana Molnárová Dubcová s poviedkou Hráč. Dej sa odvíja od „apokalyptickej“ scény, keď sa do obchodu nahrnie množstvo zákazníkov. Nejdú si však po dezinfekčný gél ani toaletný papier, ako sme si medzitým zvykli, ale po najnovší album istého hudobníka. Na začiatku som čakala, že dej sa bude uberať inam, ale autorka prekvapila a nakoniec z poviedky vyplynula úvaha o cene slávy. Na túto tému som čítala aj celý román, tiež zo slovenskej produkcie, ale ten vo mne zarezonoval napriek väčšiemu priestoru menej ako Ivanine dielo.

Popri všetkých týchto celoplanetárnych aj osobných katastrofách zbierku spestruje niekoľko úletov či jednohubiek. Z tejto kategórie ma najviac pobavilo dielo Mea culpa (Dalibor Boubín). Autor v ňom na odvrátenie pozornosti zručne využil úvahy o správnom prístupe k vešaniu ponožiek, až príbeh nenápadne priviedol do originálnej pointy.

S uvedenými i mnohými ďalšími dielami antológia Krajina háďat ponúka skutočne pestrú zmes apokalyptických príbehov. Úsilie, ktoré pri jej príprave vynaložili autori aj vydavatelia, si určite zaslúži odmenu v podobe pozornosti čitateľov. Ak jej dáte šancu, určite nezostanete sklamaní.

Ďakujeme vydavateľstvu Gorgona Books za poskytnutie e-booku.

Vydavateľstvo: Argo

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2019

Strán: 378

Forma: paperback/rozšírený e-book s doplneným poviedkami

ISBN: 9788088029465

Preklady zo slovenčiny: Jan Kravčík

Ak si po prečítaní zborníka dostanete chuť tiež si zasúťažiť, momentálne prebieha už štvrtý ročník Tovaryšov. Témou je rituál a organizátori vyžadujú odľahčené, humorné spracovanie.