Na úvod upozorním, že som od autorky predtým čítala len jej poviedku v antológii Koleje smrti a tá sa mi veľmi páčila. Michaela Merglová aj vo svojom románe dokazuje, že píše dobre. Slová, vety, odseky, kapitoly rýchlo plynú. Knihu dočítate, ani sa nenazdáte. Veľmi sa niet na čom zaseknúť, príbeh poväčšine tvorí čistá akcia, hrdinovia sa bez chvíľky oddychu dostávajú z jednej šľamastiky do druhej a čitateľa čaká nejeden zvrat. Z remeselného hľadiska je zaujímavé, ako autorka využíva krátke, často jednoslovné vety, aby posúvala dej dopredu.

Priznať jej treba aj, že dokáže zručne budovať atmosféru. Miesta, kde sa dej odohráva, akoby ste nielen videli pred očami, ale vnímali všetkými zmyslami. Niektoré pasáže a obrazy utkvejú v pamäti, napríklad tá, keď prostitútka rozpráva klientovi legendu o veži. Merglová nám skrátka v celej knihe mnohými spôsobmi dokazuje, aký veľký má jej tvorba potenciál.

Potenciál však niekedy nestačí.

Mrzí ma to, ale musím konštatovať, že Prokletá věž je len priemerná. Samotnú zápletku – naoko nemožnú lúpež – sme si už v rôznych knihách a filmoch mohli užiť na milión spôsobov. Neprekážalo by mi to, keby bol neoriginálny príbeh kompenzovaný niečím iným, napríklad sympatickými či zábavnými hrdinami alebo prepracovaným svetom. O svete sa ale priveľa nedozvieme, vieme, že v ňom existuje mágia, máme veľmi hrubú predstavu, ako funguje, a to je asi tak všetko. Hlavní hrdinovia mi zase prídu pomerne generickí. Uznávam, snaha charakterizovať ich a dať im minulosť aj cieľ tam bola, ale rýchle tempo knihy a akcia ju zatlačili do pozadia. Nedá sa povedať, že by som Lovke a Lišiakovi nakoniec nedržala palce, napriek tomu však oveľa zaujímavejší boli niektorí záporáci a vedľajšie postavy, napríklad Bručoun, Luna či Ostřice.

Kniha má bohatú slovnú zásobu, naučila ma niekoľko nových českých slovíčok. Z pekných obrazotvorných scén však občas rušivo vytŕčajú dvojzmyselné prirovnania. Aj niektoré hláškovité dialógy, ktoré mali pobaviť, sa u mňa minuli účinkom.

A aby sme nezabudli, trigger warning. Kniha je, ako to v našich končinách často býva plná násilia a hnusu (ja víem, píšeme predsa fantasy pre dospelých, a nie nejaké rozprávky, a musíme si to stále dokazovať). Krv, telesné tekutiny, utrhnuté hlavy či hnáty, zavraždené deti, mŕtvoly prežraté červíkmi a zvínavkami. A že autorka dokáže priblížiť atmosféru naozaj zručne, nebuďte prekvapení, ak vám z toho smradu skrútne žalúdok alebo vyhŕkne slza, najmä keď sa ubližuje malým dievčatkám.

Prokletá věž nie je zlá kniha. Text sa ľahko vníma, a keď sa raz čitateľ zorientuje v menách a prezývkach, rýchlo sa doň ponorí. Autorka si dokáže udržať jeho pozornosť a má aj kopec dobrých nápadov. Možno by bolo fajn, keby viac popustila uzdu fantázii a možno knihe dodala okrem čistej akcie a viacnásobných zvratov aj nejakú inú pridanú hodnotu. Keďže však ide len o jej druhý román, má ešte veľký priestor na vývoj. A ak bude knihy vydávať v nastolenom tempe, určite sa parádne rozpíše. V každom prípade nám u susedov rastie ďalší talent, ktorý budeme s radosťou ďalej sledovať.

Ak hľadáte niečo akčné, oddychové, pri čom dokážete vypnúť, skúste to. Mne sa Prokletá věž napríklad osvedčila ako čítanie do hromadnej dopravy.

Čítavé

Atmosféra

Zaujímavé vedľajšie postavy

Ošúchaná zápletka

Prvoplánovo násilné

Zvraty zo zvratov zo zvratov zo zvratov

Miestami repetitívne

Vydavateľstvo: Epocha

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2020

Jazyk: český

Väzba: brožovaná väzba

Strán: 464

ISBN: 978-80-755-7954-6

Obálka: Žaneta Kortusová

Za recenzný výtlačok ďakujeme vydavateľstvu Epocha.