Na začiatok vám rozpoviem príbeh. Bol raz jeden chlapec, ktorý sa narodil v kanadskom Weyburne. Keď vyrástol, študoval na univerzite v Toronte, a tam sa zoznámil s pánom menom Christopher Tolkien. Tento muž pozval neskôr nášho zanieteného študenta do Oxfordu, aby mu pomohol s katalogizáciou písomnej pozostalosti otca. A tak ambiciózny študent vo veku 20 rokov pomohol v ucelenej podobe uzrieť svetlo sveta knihe, ktorú všetci fanúšikovia poznajú pod názvom Silmarillion. Áno. Reč je práve o Guy Gavriel Kay.

Práca na Silmarillione urobila na Kaya veľký dojem a sám zatúžil vydať sa po spisovateľských chodníčkoch. Vedel však, že pre mladého a neskúseného človeka je to vrtkavý ľad, a tak sa po návrate do Kanady venoval radšej štúdiu práva. Túžba po písaní však ostala a naplno sa rozvila o deväť rokov neskôr, kedy vyšiel Letný strom, čiže prvý diel Fionavarskej tapisérie.

Stredozem predstavuje v prípade tohto diela veľkú inšpiráciu. Nenechajte sa však pomýliť, že sa vám do rúk dostáva nejaká knižná vykrádačka Tolkienových známych diel alebo odvar Pána prsteňov, ako je to napríklad v prípade Shannarovho meča od Terryho Brooksa. Fionavarská tapiséria je svojské a originálne dielo plné krásy, mytológie, ale aj obrovského smútku a melanchólie.

Príbeh trilógie Letný Strom (1984), Potulný oheň (1986) a Najtemnejšia cesta (1986) na prvý pohľad vyzerá ako typické Young Adult fantasy dnešnej doby. Partia teenagerov sa dostane do magického sveta, kde ich prítomnosť zohrá kľúčovú rolu. Keď sa však do príbehu poriadne zahryznete, ihneď pocítite, že toto je niečo úplne iné. Z tohto diela poetika doslova prýšti.

Kay v sebe básnika nezaprie, preto je možno paradoxom (a trošku aj škoda), že celá trilógia v sebe neobsahuje žiadne poetické výstupy. Kay totiž dokáže krásne opísať jednotlivé veci, a to či už rýdzo radostné, alebo neskutočne hrozné - z konca Letného stromu jednoducho úprimne zamrazí. Na rozdiel od iných tolkienovských fantasy, Fionavarská tapiséria sa oveľa lepšie číta. Samozrejme, nejde a zbesilé dielo preplnené akciou, ktoré dokážete prečítať na jedno posedenie, ale má svoje pohodlné a príjemné tempo bez žiadnych zdĺhavých pasáží. Jazyk považujem teda za jeden z najväčších plusov celej série.

Dej, ako inak, sa začína na univerzite v Toronte, kde sa pätica študentov Kimberly, Jeniffer, Paul, Kevin a Dave zúčastní prednášky uznávaného doktora Lorenza Marcusa. Neskôr sú títo mladí ľudia k nemu pozvaní na malé posedenie, na ktorom náhle zistia, že muž vydávajúci sa za doktora je mág Loren Striebroplášť, pochádzajúci z prvého sveta., Ostatné svety, vrítane nášho, sú len odrazom Fionavary, skutočného sveta. Loren im po odhalení predloží ponuku zúčastniť sa výročných osláv päťdesiatročnej vlády Brenninského kráľa Ailella. Študenti súhlasia a pomocou mágie sa presunú do Fionavary. Čo však spočiatku vyzerá ako splnenie detského sna, sa onedlho zmení na nočnú moru. Dlho uväznený temný boh Rakoth Maugrim sa vyslobodí a chce zahaliť Fionavaru, a následne aj všetky ostatné svety temnotou. Každý z hrdinov musí tak zohrať svoju úlohu v boji proti nemu. Každý inú, ale plnú strastí a utrpenia.

Samotné postavy sú veľmi uveriteľné a každá z nich je jedinečná, Kay sa s nimi rozhodne maznať nebude. Ktorákoľvek z jeho postáv má svoje problémy, neduhy aj zármutky, ktoré pri ich strastiach vyplávajú na povrch a prehlbujú sa. K tomu každému z nich pribudne bremeno toho, čím sa stanú, pretože postupne zistia, že každý z nich vo Fionavare reprezentuje nejakú významnú bytosť, autoritu či osobu v jej Tapisérii.

Fionavarská tapiséria je, napísaná v tom najlepšom duchu J. R. R. Tolkiena. Kayov svet je vo mnohom inšpirovaný Stredozemou. Máme tu veľké, avšak upadajúce kráľovstvo, trpaslíkov žijúcich v horách, elfov (Kay ich však nazýva Lios Alfar), ktorí, keď sú unavení životom, odplávajú na západ, jazdecký národ v podobe najväčšieho vojenského aj taktického spojenca umierajúceho kráľovstva (Kayovi Dalreici sú však na rozdiel od Tolkienových vikingských Rohorrimov inšpirovaní severoamerickými Indiánmi) atď. Na druhú stranu však samotnému príbehu chýba putovanie za získaním alebo zničením nejakého magického artefaktu, ktorý by bol kľúčom k porážke zla, čím sa táto Kayova trilógia od ostatných diel J. R. R. Tolkiena líši. Tým nechcem povedať, že je to zlé. Naopak, dielu to dodáva originalitu, pretože každý z hrdinov musí vybojovať svoj vlastný boj, ktorý má prispieť k porážke temnoty – a to je, nakoniec, zo žánrového pohľadu epickej fantastiky viac než žiadané.

Do boja proti Rakothovi sa však zapájajú nielen smrteľné bytosti, ale aj božské mocnosti na čele s hlavným božstvom - tkáčom, i keď z ich strany ide viac o boj z pozadia. Kay jednoducho vytvoril pre svoj svet zaujímavé mytologické reálie, ktoré vychádzajú jednak z Artušovských legiend, jednak z literárnych prameňov anglosaských či keltských kmeňov. To do istej miery môže pre niektorých čitateľov predstavovať malý problém, ak sa v tomto type literatúry nezvyknú pohybovať. V diele napríklad vystupuje sám kráľ Artuš i Lancelot z jazera, ktorí s jednou postavou z našej pätice hrdinov vytvoria legendárny, no tragický milostný trojuholník.

Zhrnutie: Fionavarská tapiséria je v dnešnej dobe označovaná za klasiku. Napriek počiatočnej naivite hlavných hrdinov, a veľkému objemu Artušovských legiend, ktorý môže zmiasť hlavne začínajúceho čitateľa fantastiky, ide o krásny knižný klenot. Jazyk je plynulý, ľahko čitateľný, a pritom vás do úžasného deja, tak nádherne smutného, vtiahne priam magicky lyricky. Navyše, Kay sa vyhol tomu, čím trpí veľa autorov klasickej high fantasy (Brooks, Feist, Eddings). Po dopísaní trilógie sa k tomuto svetu nikdy, aj napriek naliehaniu fanúšikov a nakladateľstiev, nevrátil. A myslím si, že urobil veľmi dobré rozhodnutie...