Dá sa povedať, že grécke mýty tvoria samotné korene fantastiky. Čo fantastiky, našej kultúry vôbec! Najprv sa pomocou nich ľudia snažili pochopiť svet, neskôr prerástli do náboženstva. Prežili dokonca aj dlho po tom, ako Dia, Héru, Aténu a všetkých ostatných nahradili iní bohovia. Kým sa svätyne pomaly menili na zrúcaniny a zarastali trávou, samotné príbehy o pyšných bohoch a odvážnych hrdinoch zostali inšpiráciou básnikov, maliarov, sochárov, filmárov... Od Illiady cez Zrodenie Venuše až po Súboj titanov. Grécke báje sú proste nezmary s neuveriteľnou schopnosťou adaptovať sa.
Keď sa niekto rozhodne vytvoriť nové spracovanie mýtov, nie je to nedostatkom vlastných nápadov. Nejde ani tak o adaptáciu ako adopciu. Keby grécki bohovia ostali len v starých zvitkoch, nikto by o nich nevedel. Starší scifisti sa už teraz rozhorčujú nad YA upírčinami, a to sú ich fanúšikovia mladší len o jednu-dve dekády. Čo by potom s čitateľským zážitkom urobila priepasť niekoľko tisíc rokov? Vidíte. Preto si staré príbehy potrebujeme raz za čas obnoviť, aby boli stále naše.
Tentoraz sa rozhodol grécke báje nanovo prerozprávať
Stephen Fry. Jeho meno mi na prvý pohľad nič nehovorilo. Docvaklo mi, až keď som zbadala fotku na prebale. Poznám ho, nie však z literárnych kruhov, ale z televíznej obrazovky. Zahral si v mnohých známych filmoch a seriáloch, môžeme spomenúť napríklad V for Vendetta, hobitiu trilógiu či Doktora Who. Kedysi dokonca tvoril komickú dvojicu s Hughom Lauriem.
V knihe
Mýty na rozdiel od románov
Madeline Millerovej či Severskej mytológie od
Neila Gaimana nejde o čisto beletristické spracovanie. Stephen Fry v početných poznámkach pod čiarou i v texte dáva mytológiu do súvisu so súčasným svetom, vysvetľuje, ako ovplyvnila našu kultúru a jazyk. Príbehy prerozprával bez pátosu a dochutil príznačným britským humorom. Žánrovo by sa Mýty dali opísať ako kombinácia beletrie, literatúry faktu a komického skeču.
Práve humor odlišuje Fryovu verziu mýtov od všetkých ostatných. Nájdeme ho najmä v šťavnatých detailoch a v dialógoch. Zasmiať sa vždy dobre padne. Okrem toho má humorná stránka v tejto knihe ešte vedľajšie účinky. Niekedy zafunguje ako pamäťová pomôcka, aby ste nezabudli nejaké meno či informáciu. Čo je však ešte dôležitejšie, približuje vzdialených gréckych bohov a dávnych hrdinov súčasnému človeku.
Keď totiž nadprirodzená bytosť znie ako škodoradostný starší brat či úzkostlivá matka, hneď je nám sympatickejšia. Lebo hoci už zrejme neveríme, že blesky sú dielom kováčskej zručnosti kyklopov, že narcis je premenený mladík, aj keď nevládneme živlom ako Zeus či Poseidón a naši rodičia nepochádzajú z Olympu, s týmito vzdialenými, prastarými literárnymi postavami predsa len máme niečo spoločné. Napríklad rodinných príslušníkov, s ktorými je niekedy umenie vyjsť. Bohom a hrdinom sa ale nepodobajú len naši záletní partneri, intrigujúci súrodenci či snoriace matky. Podobní sme im v prvom rade my sami. Možno si to neradi priznávame, ale žiarlime ako Héra, urážame sa ako Apolón, niekedy sme samoľúbi ako Narcis, klebetní ako Echo, zvedaví ako Pandora či zamilovaní ako Eros a Psyché. Práve na to dokáže Fryov humor dobre poukázať. A práve preto grécky mýty tak dlho prežili. Spájajú exotické, doslova dovolenkové prostredie a mágiu s niečím tak dôverne známym ako ľudské chyby a cnosti.
Keby ste z nebies pustili bronzovú nákovu, trvalo by deväť dní, kým by dopadla na zem, a keby ste ju pustili zo zeme, o ďalších deväť dní by skončila v Tartare. Dalo by sa teda povedať, že zem je na polceste medzi nebom a Tartarom. Podsvetie je od zeme rovnako ďaleko ako obloha. Je to príšerné miesto skryté v hlbinách, ale nielen to. Isto si spomínate, že Tartaros patrí k prapôvodným bytostiach, ktoré sa zrodili z Chaosu v tej istej chvíli ako Gaia. Le čo zočili jeden druhého, pozdravili sa ako typický súrodenci. „Vitaj Gaia! Tuším si pribrala.“ „Aj ty vyzeráš hrozne, Tartaros.“
K prekladu ani korektúre nemám výhrady, ako som si už v prípade Tatranu koniec-koncov zvykla. Samotná kniha vyzerá veľmi elegantne. Vo svete mýtov vás privíta pôsobivá sivo-zlatá obálka zobrazujúca Pandoru a jej džbán. Nechýba mapa, rodokmene či abecedný zoznam postáv. Ten vám pomôže zorientovať sa v záplave mien a informácií. Chýba však register či aspoň obsah, takže sa v texte ťažko vyhľadáva. Fry možno nechcel, aby sme jeho knihu používali ako príručku, ale skôr ju otvorili na náhodnom mieste a začítali sa. Okrem toho niekedy môžete mať k jeho podaniu výhrady. Napríklad keď sa nejaký príbeh končí inak, ako si ho pamätáte. Fry naplno využil tvorivú licenciu a z mnohých verzií mýtov si vybral vždy tú, ktorá sa mu páčila najviac.
Kniha Mýty sa začína pri stvorení sveta a končí príbehom kráľa Midasa. Známych hrdinov ako Persea či Herakla v nej nenájdete, a tak šípim, že nás čaká druhý diel. Teším sa, lebo čítať Mýty bolo ako po dlhom čase navštíviť starých známych. Dáte si kávu, opäť si vypočujete staré príhody, poklebetíte si, poohovárate spoločných priateľov (v tomto prípade všemocné bytosti) za ich chrbtom. Proste príjemne strávený čas. Odporúčam ako univerzálny vianočný darček, mýty má predsa každý rád.
Klady:
Zábavne napísané
Rozdelené na krátke úseky
Veľa sa dozviete
Zápory:
Chýbajúci obsah a register
Miestami presýtené informáciami
Stephen Fry – Mýty
Vydavateľstvo: Tatran
Vydanie: prvé
Rok vydania: 2020
Strán: 330
ISBN: 978-80-222-1141-3
Preklad: Jana Pernišová
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujeme vydavateľstvu
Tatran.