Vitajte v budúcnosti! Zem sa konečne stala členom Spojenej federácie planét a teší sa krásnym novým zajtrajškom. Jej obyvatelia sa stali rovnoprávnymi členmi úžasnej medzidruhovej spoločnosti zakladajúcej si na rovnosti, bratstve a slobode, na porozumení a všetkých iných optimistických ideách, ktoré robia z Federácie nádherný nový svet.

Bullshit!

Tak nejako by to mohlo vyzerať, ale realita je iná. Svet je v prdeli. Ale tak strašne hlboko, že tam nezasvietite ani röntgenom. Áno, na Zemi naozaj pristáli emzáci, ale nešlo o mierovú misiu. Vybudovali si vojenské základne a do pár dní celú planétu vďaka obrovskej technologickej prevahe obsadili. A nie, nenašiel sa ani jeden pilot práškovacieho lietadla, čo by sa bol obetoval a materskú loď hnusných alienov taranoval. Ale keďže tých materských lodí bolo setsakra veľa, tak je to asi aj tak jedno...

Jednoducho a krásne - Zem padla a jej obyvatelia s ňou. Budúcnosť väčšiny pozemšťanov dostala nový odtieň ružovej. Presne takej akej sú párky. Vážne, ľudstvo je využívané len na jednu vec – separát. Áno, naši milí zelení mužíčkovia (vlastne modrí – ale o tom neskôr), z nás robia sekanú v konzervách (“s veľmi pikantnou chuťou“), stravu pre svoju mašinériu. A či sa medzi tým na pár týždňov zastavíte v rádioaktívnych baniach kde sa ťaží nejaké to vesmírne kryštalizované svinstvo, čo vám olúpe kožu až na kosť, alebo pôjdete pod mlynček hneď, je v podstate tiež úplne jedno.

Celkom veselé zasadenie deja nového románu Operace Thümmel z pera majstra optimistických vízií, Františka Kotletu, však? Prvý diel zo série voľne prepojených kníh s názvom Legie je depresívny. Vlastne, je ešte viac depresívnejší ako väčšina Kotletových románov býva. Sám autor sa nechal počuť, že v podstate chcel napísať niečo ako alternatívu k Bratstvu krve, ale s tým, že by ľudia nemali na svojej strane upírov, čo sa mu celkom podarilo. Ľudia to majú spočítané a hoc sa spočiatku snažili, prehrali. Teraz ich okupuje Spoločenstvo, aktuálne najsilnejší mocenský hráč na galaktickej šachovnici s prísne danou hierarchiou. Nejde pritom o jedinú rasu. V Spoločenstve existuje množstvo rás, všetky dobyté a podriadené tajomným Enlilom a ich spoločenskému systému skar. Väčšina z podriadených/dobytých rás bola vyhladených alebo, podobne ako ľudia, slúžia len ako otroci alebo obed. Tých pár, čo sa uplatnilo aj inak, majú jasné funkcie: rasa poskokov a úradníkov - Kulšešovia, rasa vojakov – jašteroidní Chanovia, či rasa elitných bojovníkov v podobe tajomných Zuuritov. A na spodku celej tejto optimistickej pyramídy sme my, vznešené chodiace konzervy.

Jedinou nádejou ľudstva v tejto sračkoidnej situácii nie sú vojaci, ani svalovci ani vedci, ale špionážna služba, ktorá sa pod rúškom kolaborácie s okupantmi infiltrovala do systému Spoločenstva a obsadila najvyššie možné pozície. Inak povedané, sú na tom len o pol vlásku lepšie než zvyšok ľudstva. Zo všetkých to najďalej dotiahol agent českej rozviedky František Moravec, ktorý spolu so zvyškom spravodajcov z celého sveta vypracovali plán, ako sa dostať sa do systému, hoc za cenu “spolupráce s nepriateľom“. Ďalšie postavy, alebo skôr sparring partneri hlavného hrdinu, sú napísaní tiež skvelo. Niektorí z nich si a priam získali svojou príjemnou priateľskou povahou moje srdce. To platí najmä pre ruského špióna Gerasima, ktorý nikdy nezabúda na svoju matku. Rus. A vodku. A možno ešte Adu.

Dej knihy letí dopredu závratnou rýchlosťou. To si takto chvíľu ako kolaborant len tak vyberáte, koho pošlete do Jáchymova a koho do konzervy a ani sa nenazdáte a už letíte v ukradnutej lodi hľadať pomoc pre Zem. Samozrejme, že sa poserie všetko čo sa posrať dá, je hneď spočiatku jasné. Hrdinovia sa dostávajú z jedného problému do druhého, často krát si ledva zachránia holú kožu (a niekedy ani to nie). Potešujúce je, že autor s väčšinou z nich narábal celkom realisticky. Najmä v prípade Ady, hoc prispôsobenej na boj, bolo vidno, že únava, stres a neustály boj o prežitie si ku koncu knihy vyžiadal obeť v podobe reálnych zranení. Celkovú situáciu asi najlepšie vystihuje nižšie uvedená scéna z knihy:

Výraznou devízou románu je humor. Taký ten čierny, že by zbieral bavlnu. Hlavný hrdina...a vlastne celý ľudský A-Team hláškuje o stošesť, často aj v ťažkých a napätých situáciách. Osobne som si užíval scény s kapitánom Bouchačem a lordem Mrdákem ako i malé priateľské pošťuchovanie s Adou, lokálnym Wookiem a maskotom posádky. Asi najväčší záchvat smiechu som ale dostal ku koncu knihy, keď slovné spojenie “vychcať s niekym“, dostalo úplne iný význam. Humoru v knihe je teda vrchovato, hoc často v drsnej podobe a niekedy tesne na hrane, ale u Frantu to akosi spolu s krkolomnou akciou čakáme. Na druhú stranu sa niektoré spojenia opakovali až príliš často. Najmä Adine obľúbené „Si jen maso a nic víc“ mi začalo časom liezť krkom ako záha po extrapálivom chilli.

Poďme ale ďalej. Veľmi ma potešilo množstvo mimozemšťanov. V Kotletovej knižke nájdete všetko čo len chcete: emzákov dvojnohých aj štvornohých, päťrukých aj desaťokých, chlpatých aj šupinatých, s farbou celého spektra dúhy (ok, ružová tam nebola. Môžem dostať nabudúce ružového emzáka?). Charakter drvivej väčšiny z nich je však na rozdiel od ich výzoru na jedno kopyto - dalo by sa povedať, že čím viac rúk a nôh, tým väčší hajzel. Samozrejme, aj tu sú výnimky v podobe Enlilov, akýchsi humanoidných šmolkov, ktorí majú síce dve ruky a dve nohy a detský výzor, ale chrapúňmi sú par excellence. Mám trocha výhrady k názvom jednotlivých rás – pri toľkej pestrosti mi často splývali jedna s druhou, čo viedlo k miernemu chaosu a rýchlemu listovaniu k záložkám, kde boli predstavení. Osobne by som veľmi uvítal nejaké náčrty emzákov, ako si autori všetkých tých Sukrov, Kulšešov, Tupariov, Rutašov, Chanov, Zuuritov, Enlilov a ja neviem koho ešte predstavujú, poprípade nejaký malý slovník na konci knihy, kde by bolo všetko uvedené na pravú mieru. Aj na tú ľavú.

Pri čítaní som mal asi najväčší problém s hlavnou postavou kápa Moravce. Na to že ide o spravodajského analytika, ktorý síce prešiel tréningom, ale predsa len to nie je cvičený zabijak v štýle Jasona Stathama, mi prišiel ako dosť nadupaný akčný hrdina. Rozumejte, ak by mala Zem viacerých takých, ktorí si to rozdajú na päste s dvojmetrovým reptiloidným tankom, následne úspešne prežije útok na svoju osobu zo strany spolubývajúcich, chvíľu na to zvládne telepatickú manipuláciu len pre to, aby sa zapojil do ozbrojeného úteku a to všetko v podstate behom 24 hodín, tak by sme Spoločenstvo behom jedného doobedia vyhladili a večer by sme pokojne sadli k Farme a Franta by nemal o čom písať. Skrátka, na mňa až príliš nerealistický výkon analytického úradníka, hoc z tajnej služby, za ktorého výkon by sa nemusel hanbiť ani Arnold van Stallone.

Napriek všetkému sa ale už teraz teším na pokračovanie zo sveta Legie. Určite pôjde o sondu do vnútra mimozemskej mysle. Pravdepodobne guľkou alebo výstrelom z rotačného blasteru ;)

Záver: Nový projekt od dua Franta a Kristína je niečo na spôsob Texaského masakru motorovou pílou v Star Treku. Všade samí emzáci, vesmírne bitky, či stratené pradávne civilizácie, to všetko popretkávané tenkou krvavou líniou vyvrhnutých čriev, zoškvareného mäsa a citeľného strachu pár preživších pozemšťanov, ktorí na starej galaktickej kraksni plnej ľudských konzerv unikajú nepriateľom a zároveň zúfalo hľadajú spravodlivosť pre Zem. V skratke: zábavná kniha o hnusnej budúcnosti.

Hodnotenie: 85%

Séria: Legie (1)

Autor: František Kotleta (Leoš Kyša)

Vydavateľstvo: Epocha

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2020

Počet strán: 344

Väzba: mäkká/brožovaná

ISBN: 978-80-7557-975-1

Obálka: Jiří Arbe Miňovský

- zábavná akčná scifáreň plná vybuchujúcich hláv a čriev

- realisticky vykreslené depresívne prostredie

- dobrodružná space opera ako remeň

- trocha nerealistický hlavný akčný hrdina

- chaos s mimozemšťanmi

Leoš Kyša na českej Wikipédii

Za poskytnutý recenzný e-book ďakujeme vydavateľstvu Epocha.