Autori z vydavateľstva Epocha rozhodne vedia, že nesmú zaspať na vavrínoch a nechať čitateľov na seba zabudnúť. Výnimkou nie je ani Michaela Merglová. Na konte má už dve knihy a v tretej, Písni severu, sa vracia k hrdinom svojej prvotiny.

Prvý diel série pod názvom Píseň oceli vyšiel v roku 2019. Obe pomerne hrubé knižky obsahujú dobrodružstvá oslobodeného otroka Cuchenana, jedného z najväčších hrdinov svojich čias, a jeho „sidekicka“ barda Minangara. Alebo je to naopak? Konflikty totiž riešia tak pol na pol, niekedy bard prefíkanosťou, niekedy „Cu“ silou a niekedy spoločne.

Ak podľa opisu čakáte epický román, možno budete sklamaný. Obe „písne“ sú zbierky na seba nadväzujúcich poviedok, v podobnom duchu ako prvé knihy o zaklínačovi, hoci na konci druhého dielu sa príbehy začnú viac prepletať a spájať.

Michaela Merglová pripravila čitateľom pútavé čítanie plné dobrodružstiev, mágie a mečov, proste sword and sorcery ako vyšité. Knižky sa čítajú veľmi ľahko a rýchlo a sú obývané mnohými sympatickými postavami. Užijete si s nimi hodiny čistej knižnej zábavy. Najprv ale musíte pristúpiť na autorkinu hru a neriešiť, že ste už veľa z toho čítali inde. Titulná dvojica pripomína hrdinov spomínaného Zaklínača, družina pána Raíka rytierov od okrúhleho stola atď. atď. Ja som to ale autorke odpustila veľmi ľahko, pretože z kníh priam vidieť, ako sa pri ich písaní bavila, a to je základným predpokladom toho, aby mal príjemný zážitok aj čitateľ. Dokonca sa mi páčili oveľa viac ako Merglovej v poradí druhý román Prokletá věž z minulého roka, tomu trochu chýbal pocit spontánnosti a prirodzenosti Písne oceli a severu.

Kým prvý diel ma ako brána do nového magického sveta priam uchvátil, v druhom Písni severu sa už začalo sústavné doťahovanie medzi hlavnými postavami dosť opakovať. Niekedy by prospelo skrátiť dialógy, hlavne tie, ktoré sa aj tak skončia len tým, že bojovník nazve barda „zpěváčku“ a bard bojovníka „bastarde“.

Spomedzi jednotlivých príbehov z druhého dielu v mojich očiach najviac zažiarili dva, Obcházení smrti a Mrtvé město. Prvý vyniká tým, že v ňom hlavná dvojica ustupuje do úzadia a prenecháva miesto hlavnú úlohu Mordycovi, ďalšiemu rytierovi z Dvanástky, dovtedy len vedľajšej postave. Jeho istým spôsobom tragický životný príbeh a zápas o život soka v láske vytvárajú pútavý vnútorný konflikt a neraz donútia zatajiť dych. Možno len škoda, že neostalo pri jeho smutnom, no katartickom závere. V každom prípade autorka ukázala, ako pekne sa dá pracovať s vedľajšími postavami.

Druhý z mojich obľúbených kúskov Mrtvé město možno čiastočne zaradiť do detektívneho žánru. Cuchenan, Minangar s pomocou Gaíe vyberú pomôcť s vyšetrovaním vraždy ženy do mesta Ibarvar. Mŕtvoly sa začnú kopiť a vyzerá to, že rozlúštenie hádanky treba hľadať v dávnejšej minulosti. Poviedka mi atmosférou dosť pripomínala Červenákove historické detektívky. A keďže k tým sa rada vraciam, rozhodne ma potešila.

Z hlavných postáv sa určite krajšie rozvíja Minangar. Hoci zostáva nenapraviteľným sukničkárom a naoko nič neberie vážne, trošku akoby dospieval. V prvej knihe vďaka dieťaťu z vyvraždeného mesta, v druhej vďaka nešťastnej láske. Cuchenan, naopak, ostáva viac-menej rovnaký, s vlastným kódexom cti a skromnosťou spôsobenou nízkym pôvodom. Zosobňuje rytiersky ideál, ale zároveň oproti svoju parťákovi zostáva menej výrazný. Som zvedavá, čo sa s ním stane ďalej. Aspoň predpokladám, že nejaké ďalej bude, lebo Píseň severu sa končí cliffhangerom a podobné knihy zvyčajne vychádzajú najmenej v trojiciach. Osobne pokračovanie určite privítam.

Tak si to zhrňme. Píseň severu (a predchádzajúci diel Píseň oceli) možno do fantastiky neprinášajú veľa nového. To staré, požičané sa ale preplieta do veľmi príjemného oddychového čítania. Či sa pri ňom zabavíte aj vy, závisí asi od vašej tolerancie na klišé. Ja osobne sa nemôžem sťažovať.

Hodnotenie: 80%

Ďakujeme vydavateľstvu Epocha za recenzný výtlačok.

Vydavateľstvo: Epocha

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2021

Počet strán: 630

Väzba: paperback

ISBN: 978-8027-80-01-24