Špirála Džundžiho Ita (recenzia)
Džundži Itó, japonský hororový mangaka, je aj u nás známy svojimi dielami ako napríklad Ryby alebo poviedkové Balónky oběšenců. Poďme si však priblížiť jeho majsterstück, opus magnum - hororovú, temnú, šialenú, zvrátenú a deformovaú Špirálu!
Vitajte v malom provinčnom mestečku Kurouzu, kde sa takmer zastavil čas. Klasické japonské drevené stavby sa krčia hneď vedľa novších murovaných budov, ľudia sa venujú tvoreniu tradičnej japonskej keramiky, kým ich sused môže pokojne robiť manažéra v japonskej megakorporácii. Dalo by sa povedať, že úplne bežné malomesto konca 90-tych rokov, balansujúce na pomedzí tradičnej a tej novej, hypermodernej predstave o krajine vychádzajúceho slnka. Tiché pokojné miesto, úplne nezaujímavé pre okolitý svet - a predsa sa stane synonymom hrôzy popierajúcej realitu aj fyzikálne zákony, keď sa začne z ničoho nič všade objavovať špirála.
V mange stretávame hlavnú dvojicu celej knihy – mladučkú Kirie Gošima a jej priateľa Šuiči Saita. Obaja bežní stredoškoláci zažijú hrôzy, ktoré nielen ich poznačia na celý život. Všetko to pritom začne sprvu nenápadne: Šuičiho otec sa začne o ten magický, prazvláštny tvar symbolizujúci nekonečno zaujímať. No, zaujímať ako zaujímať - skôr začne ním byť posadnutý. Spočiatku len tak troška, nenápadne, začne zbierať pružiny a perá, skrutkovice, závitnice a ďalšie tvary pripomínajúce špirály. Sprvu nenápadne, vlastne si ani nevšimnete ako a atmosféra začne gradovať, príbeh naberá na otáčkach a spolu s ním aj vášeň pána Saita, až kým...
Celá manga pozostáva z dvadsiatich kapitol (vrátane epilógu a stratenej kapitoly), pričom tie tvoria sčasti uzavreté príbehy s rôznymi epizodickými hlavnými postavami a fungujú tak ako kronika podivných udalostí mesta. Samotní hrdinovia celej mangy sú však Kirie a Šuiči, ktorí figurujú ako akýsi pozorovatelia. Sem-tam sa snažia do deja zasiahnuť cielene, väčšinou však bývajú do udalostí vtiahnutí proti svojej vôli a často tak bojujú o vlastné prežitie alebo prežitie blízkych. A že ten boj bude tvrdý je asi každému jasné. Jednotlivé kapitoly – alebo poviedky ak chcete – sa postupne odvíjajú presne tak ako špirála sama. Spočiatku zľahka - príbehy, ktoré sú podivné, azda i strašidelné, ale sme na to akosi pripravení, zvyknutí a považujeme ich za štandardné hororové klišé. No netrvá dlho a s narastajúcim počtom stránok sa poviedky stávajú hustejšími a agresívnejšími. Tak ako naberá na rýchlosti vír čím bližšie ste jeho stredu, tým démonickejšie, uletenejšie a zvrátenejšie veci sa dejú. Už nejde len o obete z radov blízkych hlavným postavám, už proti nim nestoja len šialené spolužiačky, ale dostávame riadnu nálož šialeností v podobe komárích matiek, démonov, či oživených tornád. Na dušu mesta má zálusk sama príroda. No je to naozaj príroda? Alebo dačo iné? Otáčky sa zvyšujú, náročnosť na čitateľa taktiež. Ku konci už máte pocit, že celý svet sa točí spolu s knihou a príbehmi, všetko v rýchlosti vírov a tornád a špirál.
Pri čítaní knihy je čitateľ naozaj vrhnutý doprostred víru. Kým prvé príbehy vyznievajú podivne a hororovo, stále akosi v medziach hororového klišé, hoci hneď druhý príbeh je obzvlášť nepríjemný. V neskorších príbehoch sa však k pocitu úžasu priradí zhrozenie až znechutenie. Niektoré príbehy sú naozaj len pre otrlých - najmä udalosti popísané v kapitolách Komáři a Pupeční šňůra patria k tým desivejším a ďaleko presahujú štandard západného hororu. Po tejto stránke majú bližšie k čistokrvnému splatteru a body hororu s expresívnymi gore kresbami, tak obľúbenými medzi japoncami.
Po grafickej stránke naozaj niet Špirále čo vytknúť – skvelá, miestami podmanivá, inokedy nechutná, no stále dokonalá a čistá autorova kresba nás vedie okienko po okienko príbehmi ako povestná Ariadnina niť. Ito je detailista a tak si dáva na kresbe záležať. Postavy, prostredie i akčné scény sú veľmi realisticky vykreslené a je jedno či sa bavíme o tornáde zúriacom nad mestom, prepletených milencoch alebo len obyčajnom dome zasadenom na pokraji mesta. Navyše, vraví sa, že diabol tkvie v detailoch. V prípade Špirály to platí hneď dvojnásobne, pretože so spomínaným tvarom sa stretneme hneď na začiatku. Už v úvodnej kresbe na ne narazíme v podobe šľahúňov rastlín a stretávať ju budeme aj ďalej, tu v podobe kučier vo vlasoch, inde zasa ako vodné, či vzdušné víry. A nielen to - istý náznak, že čosi nebude s mestom v priadku ponúka už samotný názov. V preklade znie totižto názov mesta Čierna špirála. Nuž, nomen omen, ako sa vraví.
Horory nás naučili ako bojovať proti zabijakom, démonom či emzákom. No ako proti tvaru? Ako môže človek, vlastne akákoľvek bytosť, vzdorovať špirále, keď samotná podstata života, DNA má podobu závitnice? V tomto Ito dosť pripomína Lovecrafta a jeho desy, na ktoré čiastočne aj odkazuje. Špirála v jeho podaní predstavuje čosi nepozemské - moc, akej nedokážeme vzdorovať. Krúti sa víri, pretáča a rotuje a deformuje hmotu čas aj nás podľa seba.
Záver: Skvelé, skvelé a ešte raz skvelé! A strašidelné, hororové, úchylné a nechutné! Ale skvelé! Pre fanúšikov komiksov, mangy, fantastiky a (nielen)hororového žánru povinnosť! A ak máte radi horory ale čírou náhodou patríte k tým ľuďom, ktorí pod pojmom manga vidia len rozbláznené tínedžerky, tak si dajte šancu práve Špirále. Určite vás nesklame!
Hodnotenie: 100%
Džundži Itó – Špirála (Uzumaki / うずまき)
Vydavateľstvo: Crew
Jazyk: český
Rok vydania: 2021
Počet strán: 648
Väzba: mäkká / brožovaná
ISBN: 978-80-7449-910-4
Preklad: Jan Horgoš
Lettering: Martin Hanslian, Jiří Hrbek
Ukážku na knihu si môžete prečítať na stránke vydavateľstva
Ďakujeme vydavateľstvu CREW za poskytnutie recenzného výtlačku.
Najčítanejšie
Najčítanejšie
cyberstorm
Fanúšik scifi, knižný recenzent. Poviedkový beta-reader a porotca poviedkových súťaží scifi.sk, koordinátor Poviedok na počkanie.