Dominiku Madro som prvý raz zaregistrovala v roku 2016. Vyšla jej vtedy poviedka v zborníku Martinus Ceny Fantázie, ale zároveň s ďalšou krátkou prózou vyhrala súťaž Poviedka organizovanú vydavateľstvom Bagala. Víťazné dielo Svätyňa neskôr rozpracovala do svojej románovej prvotiny. O tri roky neskôr nasledovalo víťazstvo v Martinus Cene Fantázie, a tak sa ako jedna z mála môže pochváliť, že zabodovala v oboch týchto veľkých slovenských súťažiach, fantastickej i nefantastickej. Aj víťazná poviedka z MCF 2019 Spevy troch posmrtných ríš poslúžila ako základ pre román. Prepracovaný a rozšírený príbeh vyšiel pod názvom Dediči posmrtnej ríše tento rok vo vydavateľstve Artis Omnis.

Román je hojne zaľudnený množstvom postáv a nasýtený nápadmi a mnohé z nich by si zaslúžili viac priestoru vo vlastných príbehoch. Tu však napokon musia ustúpiť niektorej z dvoch hlavných línií. Prvú tvorí príbeh padlej bohyne Mielikki, ktorú za trest vyhnali do sveta smrteľníkov, a jej nemanželských detí Galjama a Galajanky. To všetko síce poznáme z víťaznej poviedky MCF, ale nebojte sa spoilerov – celá história sa odohrá tak trochu inak. V druhej línii skupina vojvodcov, saanov, musí v záujme záchrany ľudstva bojovať proti neľudským vidmám a černokňažníkom. Najmä vidmy a bohovia smrti prinášajú do knihy aj určité nepríjemné, dokonca nechutné či úchylné obrazy. Rozhodne nejde len o klasických temných pánov z fantasy, z akých sme už niekedy otrávení.

Príbeh, mimochodom, vychádza z fínskej mytológie. Treba tu pochváliť výber. Fínske legendy nie sú priemernému slovenskému čitateľovi až tak dôverne známe ako napríklad grécke. Kniha teda má nádych exotickosti a originality, pričom sa ale zachováva mystický nádych, ktorý fanúšikom mýtov a bájí určite ulahodí.

Dediči posmrtnej ríše navyše prinášajú do slovenskej fantastiky čosi, čo jej veľmi chýbalo. Poctivé budovanie sveta, world-building. Autorka krajinu, kde sa príbeh odohráva, dôverne pozná. Oba jej ostrovy (svetadiely?), Dräkavrš i Kryčina, majú svoju minulosť i legendy, vládcov, sú zaplnené skutočným, živým obyvateľstvom. Kniha síce rozpráva príbeh, ale zároveň ju možno chápať aj ako cestopis po týchto neznámych prapodivných krajoch. Najmä v prvej časti, ktorá nám postupne predstavuje dräkavršských vládcov, saanov, a ich kraje. Tu však autorka podľa mňa trochu padla do pasce. Úvod je informačne dosť nahustený, v záplave mien som sa často strácala a musela sa k niektorým veciam vracať. Obávam sa, či tým niektorých čitateľov neodradí. Napokon som sa ale zorientovala. Ak chcete, skúste to ako ja: preskočte úvodnú genealógiu a po takých 80 – 100 stranách sa k nej vráťte. Mená bez kontextu vám na začiatku veľmi nepomôžu, ale keď už budete trochu vedieť, čo a ako, poslúži vám tento úvod či prológ ako kompas.

Dominika Madro nenapodobňuje prastaré legendy len obsahom, ale i štýlom rozprávania, výberom slov a výrazových prostriedkov. Nejde o moderne vyrozprávanú mytológiu, aké sú teraz populárne. Autorka má bohatú slovnú zásobu a využíva ju skutočne naplno. Próza dosahuje skutočne vysokú úroveň, trúfala by som si povedať, že v knihe nenájdete jediné slovné klišé. Takáto dôkladná a starosvetská práca s jazykom však má aj istú nevýhodu. Po prvé so sebou nesie, hlavne v dialógoch, pátos, ktorý dnešnému čitateľovi nemusí sadnúť, a zároveň vedie k určitej miere odstupu medzi čitateľom a postavou. Okrem toho treba čítať ozaj pomaly a pozorne, pozornejšie, ako sme my, konzumenti dynamických a akčných oddychových príbehov, zvyknutí. Skrátka a dobre, tento román asi neprečítate za víkend. Mne osobne to trvalo takmer mesiac. Spomínaný úvod najdlhšie, neskôr sa čitateľnosť zlepšila. Galjankin príbeh v druhej časti mi šiel oveľa plynulejšie, zrejme preto, že sa tak rýchlo nestriedali uhly pohľadov a že som sa už dostatočne ponorila do príbehu a obľúbila si niektoré postavy.

Či budete tento štýl brať ako nedostatok knihy alebo jej prednosť, závisí od vášho vkusu. U mňa napokon predsa len prevládol príjemný pocit nostalgie za starými príbehmi z čias, keď na ľudí ešte nestriehla kopa rozptýlení a rozprávači príbehov si mohli dovoliť väčšiu šírku.

Ak sa teda nezľaknete množstva postáv a náročnejšieho štýlu, Dediči posmrtnej ríše vám majú čo ponúknuť. Na niektoré postavy či obrazy tak skoro nezabudnem. Páčilo sa mi Galjankino putovanie po Kryčine a ľudia, ktorých tam stretla. Spomedzi saanov si moje sympatie získala Milija Svetlá so svojimi krehkými vlasmi a tragickým príbehom či mrazivá bohyňa Louhi. A na záver príde prekvapenie. Možno trochu deus-ex-machina, ale v príbehu o bohoch zrejme nič nezvyčajné.

Dediči posmrtnej ríše sú odvážna kniha. Nie pokiaľ ide o jej obsah, ale skôr načasovanie. Vyšla totiž v súčasnosti, keď sa v čase presýteného knižného trhu aj z vydávania kníh stal biznis. Napriek tomu sa tento román ale neprispôsobuje vkusu väčšiny, čitateľov nijako nešetrí. Ak si ju chcú užiť a ponoriť sa do autorkinho sveta, musia proste čítať, sústredene, pozorne a dôkladne. Som rada, že v Artis Omnis dali šancu aj takémuto dielu a prajem vydavateľom i autorke nielen veľa predaných kusov, ale i veľa skutočných čitateľov. Takých, ktorí ani náročnejšiu knihu po pár stránkach nevrátia do poličky, ale vypnú Netflix, hodia mobil do kúta a začítajú sa.

Mytologický nádych

Podmanivé legendy

Pekný jazyk

Množstvo názvov a postáv, najmä na začiatku

Niektoré zaujímavé náznaky príbehov zostali nevyužité

Ťažšie sa číta

Vydavateľstvo: Artis Omnis

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2021

Strán: 328

ISBN: 978-80-8201-135-0

Obálka a ilustrácie: Martin Lacko

Ďakujeme vydavateľstvu Artis Omnis za recenzný výtlačok.