Démoni sú pre mňa tým najfantastickejším fantastičnom, aké sa môže ofantastičniť vo fantastickej knihe, čiže áno, tematika románu Černá smečka ma už od začiatku zaujala. Synopsa sľubuje príbeh o chlapíkovi, ktorého šialená matka sa spolčuje s pekelníkmi. Dej je zasadený do domova dôchodcov, kde tajný mníšsky rád drží pri živote namiesto roztomilých starčekov démonov, ktorých sa im podarilo odchytiť. Ťažko môže existovať niečo kotletovejšie a to som si už myslela, že sa pán autor dá po Sudetenlande na vážnu literatúru. Toľko k mojim očakávaniam, poďme sa pozrieť, či sa naplnili.
Áno aj nie.
Chlapík vojde do baru a stretne tam hipstera, bezdomovca a démona. To nie je vtip, ale klasický kotletovský opening – možno až príliš klasický. O chvíľu hlavnému hrdinovi čašníčka napľuje do piva a ja si hovorím, okej, toto vyzerá povedome, o chvíľu bude bitka, celý bar sa roztrieska, čašníčku už neuvidíme, hoci si autor dal záležať, aby opísal každú jej krivku, zjaví sa ešte tak maximálne raz, aby nášho protagonistu skryla pred zákonom. Načo sa ja vlastne namáham si tie postavy zapamätať? A áno, hej, začali sa mlátiť, bolo vyslovené patričné množstvo efektných hlášok a všetci boli šťastní, že sú šťastní. Iba ja nie. Mala som pocit, že ostrieľaný autor by nám mohol dať niečo viac. I keď, pravda, brak sa dá písať aj tuctovo a veľa čitateľov si v podobnom campe lebedí.
Lenže i táto úvodná scéna smrdela čímsi, čo vytŕčalo z priemeru. Hlavný hrdina nežiaril tým povestným mačovsko-hrdinským oným. Už ten chrchanec, čo mu padol do piva a ktorý poslušne vypil, napovedal, že je to prostý chlap, bez zbytočného ega, zmierený so svojím poslaním. Zo zadku mu nežiari aura výnimočnosti a jediný, kto ho možno obdivuje, sú mnísi, čiže cool factor mínus desať. Toto je mierny odklon aj od bežných kotletoviek, kde býva hlavná postava často už od začiatku uznávaná, vypracovaná, buď vojak vo výslužbe alebo niečo podobné. Protagonista Černej smečky je síce ostrieľaný lovec démonov, ale okrem niekoľkých mníchov ho majú všetci veľmi výrazne u prdele . A neuveriteľne dobre to funguje! Čitateľ sa totiž začne báť. Akú šancu má náš rytier v hrdzavom brnení proti vládcom pekla? Dobre, plot armor do istej miery stále plní svoju úlohu aj tu, sme predsa ešte stále v medziach brakovej literatúry, ale je naozaj ťažké ho spoznať. Autor nám jemnými poznámkami vysvetlí všetky príčinnosti, konanie hrdinu je nesmierne plánovité a logické. Ak som po prečítaní si synopsy mala pocit, že to bude besná jazda smrdiaca ohňom a sírou, sem-tam prerušená nudnými detailmi o tom, z akej zbrane naši lovci démonov strieľajú, tak som bola trochu mimo. Áno, iste besná jazda to je. Ale silou sa človek predsa démonom nemôže rovnať. A tak hrajú prím triky, vtip a podpásovky. Dokonca musím podotknúť, že František Kotleta sa tentoraz v menovaní zbraní naozaj krotil. Žeby zásluha nového vydavateľa? (Pre zbraňoholikov, nebojte sa, stále to tam je, len v pre laikov stráviteľnejších dávkach.)
Čomu vďačíme za toľkú prepracovanosť? Autor vymyslel svet, kde svojím postavám nastavil naozaj ťažké podmienky. Hlavný hrdina, Filip Aksamit, a jeho kolegovia pracujú v rámci nádherného paradoxu – aby ich potenciálne úlovky nezavoňali, musia páchnuť hriechom ako každý bežný človek. Odstránenie démona však automatický očistí lovcovu dušu, a tak vždy, keď sa im nešťastným omylom podarí nejakého poslať späť do pekla, musia použiť všetky prostriedky, aby znovu zapadli do morálneho bahna bežnej populácie. A riešiť za pochodu, čo kde ukradnúť, zničiť znesvätiť a tak podobne dá veľa plánovania a práce. Autor si teda nastražil pascu sám na seba a zároveň si dal sakramentsky záležať, aby sa do nej nechytil. To je však len malý trik na okraj, prosté vychytanie dier, aby nikto nemohol povedať, že ide o nezmyselnú akčnú sekačku. Čo však čitateľa núti nepustiť román z ruke je samotný dej.
Na prvý pohľad to možno vyzerá banálne, no obzvlášť v žánrovej literatúre si čitatelia často volia knihy podľa motívov, ktoré v nich môžu nájsť, a nie podľa príbehu samotného. Kotletky sa vrhajú na Františkove knihy s prísľubom akcie, humorných hlášok, cynizmu a vmiešavania sexu do každodenných činností. V zásade je jedno, či ide o dystopický svet, kde sa chlapík snaží zastaviť nacionalistických šialencov alebo či sa tajná agentúra v boji s paranormálnymi javmi snaží odchytiť sukubu. Lenže tentoraz… Tentoraz je hlavným ťahúňom príbeh.
Čím to je?
Nášmu lovcovi Filipovi totiž sekunduje jeho sestra River a spolu sa snažia zastaviť svoju šialenú matku, ktorá sa spolu s démonmi klasicky snaží ovládnuť svet. A síce je to veľmi úsmevná zápletka… Ale ten úsmev ide akosi cez zuby. Presne tak, autor zabrnkal na náš zmysel pre rodinu a už to nie je také sranda. Teda sranda to rozhodne je, ale potiahnutá temným, naozaj temným súknom. Ako sa démoni rinú von z brán pekelných, čitateľovi začína dochádzať, že ani hrdinská smrť by to tentoraz nezachránil, lebo vzhľadom na to, kto na Filipa čaká na tej na druhej strane, by to pre neho ani tam nevyzeralo lepšie. Premisou to ale samozrejme nekončí. Dej knihy sa síce odohráva v Prahe, ale svet, v ktorom sa Filip pohybuje, je svetom, ktorému sa všetci bežní ľudia cielene vyhýbajú. Spoločnosť mu robia okrem ďalších lovcov démonov aj takzvané béčka, kríženci ľudí a démonov a tí vďaka svojim spoločensky nie vždy prijateľným odlišnostiam žijú poväčšine ako pražská spodina – na hlavnej stanici, v parkoch, ale hlavne vždy v strehu, poväčšine ozbrojení a zúfalo sa snažiaci prežiť v zvláštnej hierarchie, čo na ulici vládne. Práve toto zvláštne spoločenské podhubie, ktoré Kotleta v Černej smečke vymyslel, pridáva príbehu ďalšiu šťavu – a jeden by dodal, že aj vrstvu. Podobné badass: skupiny stretávame v akčných knihách na každom kroku, ale až tuto som mala po dlhom čase pocit, že sa naozaj podarila. Na jednej strane tam samozrejme boli postavy, ktoré sa spomenuli len párkrát a tvorili takpovediac krovie, veď banda sociek predsa musí mať veľa členov, no veľmi dobre boli vymyslení hlavne kľúčovejší členovia bandy. Ich dynamika dosť významne posúvala dej vpred – človek nikdy nevedel, čo urobí šialená Mamula, aby si udržala vplyv, alebo k čomu sa z rovnakého dôvodu uchýlia jej poskokovia.
Po pomerne klasickom úvode som sa teda začala rýchlo namotávať, lebo som si odrazu uvedomila, že vo svete narušených béčok, nenažraných démonov a ich šialených uctievačov je takmer nemožné predpovedať, čo sa stane ďalej. Akčné scény boli rýchle a účelové, žiadne dlhé a zbytočné opisy bojov, ale skôr akcia v zmysle dobrodružstva. Pravidlá hry sa pred čitateľom odhaľujú v príjemnom, postupnom tempe, nestrácame sa v záplave postáv, ale stíhame sa orientovať a hlavne máme dosť priestoru a materiálu, aby sme hádali, čo bude ďalej. Nejaký ten čas trvá, kým si človek zaradí hlavného hrdinu do správnej kolónky, lebo jeho morálny kompas je poohýbaný takým spôsobom, že minimálne na prvej stovke strán je takmer nemožné odhadnúť, čo bude jeho ďalší krok. A v takých momentoch je naozaj ťažké pustiť knihu z rúk…
Natíska sa porovnanie s podobnými námetmi, napríklad s novelou Pekelný pastýř od Oscara Fuchsa. Tam sa podobne otvárajú pekelné brány a na svet sa hrnie všetko, čo za nimi prebýva, a kde si autor zakladá na absurdite príbehu. Černá smečka pôsobí naopak oveľa realistickejšie. Dalo by sa povedať, že svojou vážnosťou a premyslenosťou sa teda odkláňa od predošlých kotletoviek spred obdobia jeho štvordielneho postapo Spád. Na druhej strane, ak siahate po podobnom druhu literatúry po prvýkrát, slovo realistické bude jedno z posledných, čo vám napadne. Ak sa ma ale spýtate, či ide o ďalší kotletovský kúsok, ktorý ťahá za intelektuálnejší koniec, poviemáno. Budem to zanietene tvrdiť, aj keď mi predčítate pasáž, kde chlapík prehľadáva, ehm, intímne otvory svojej spoluväzenkyne, aby tam našiel kľúče od pút. Lebo keď z brán pekelných vyskakuje černá smečka, všetko je relatívne. Iba Kotleta ostáva, aby nenápadne zvyšoval úroveň českej brakovej literatúry, skôr než si čitatelia všimnú, že vlastne ani nečítajú až taký brak.
František Kotleta je rodák z Bruntálu, spisovateľ, jesenícky Mauglí a mäsiar, ale hlavne jeden z najúspešnejších autorov nielen fantastiky, ale českej literatúry všeobecne. Autor trilógie Bratstvo krvi, románov Vlci, Lovci, Príliš dlhá swingers party, Veľké problémy v Malom Vietname, dualógia Perunova krv a tetralógia Spad, Polčas rozpadu, Rázová vlna a Reťazová reakcia. Z novších titulov spomeňme sériu Legie, na ktorej spolupracuje s Kristýnou Sněgoňovou, a kyberpunkové romány Underground. Na verejnosti za neho zaskakuje nejaký Leoš Kyša. Jeho tituly búrajú rebríčky bestsellerov mixom akcie, hlášok, násilie, strhujúceho deja a sexu, ale i romantiky, vrúcnych vzťahov a lásky (to určite). Tu nebudete premýšľať, tu sa budete baviť. Vďaka veľkému záujmu sú všetky jeho knihy pravidelne reprintované a veľa z nich si môžete zaobstarať aj v audiopodobe.
B.T. Niromwell Má rada: dobrú literatúru, dobré béčka, knihy, filmy, rýpanie do začínajúcich autorov.
Nemá rada: zlú literatúru, ľudí, čo používajú slovo "moc" ako príslovku