Posádka zemskej lode Crusader stroskotá pri svojom prvotnom prelete červou dierou na neznámej planéte zvanou Tretia, z ktorej sa vykľuje Zem, no v alternatívnej realite. Pomocou ambasádorky vyspelej transhumanistickej časti ľudskej rasy sa im podarí zničiť Gmorka, netvora, ktorý bol predĺženou rukou Iluma, hviezdneho parazita. Ten sa pred mnohými rokmi po poslednom boji s rasami v tejto Galaxii stiahol tajne do mimopriestoru. Nevedomou intervenciou Zeme ale teraz získal dostatočné množstvo energie, ktorá mu pomohla, mimopriestor počas špektakulárneho divadla na oblohe opustiť. Na orbite Tretej paralelne zúri konfrontácia medzi Silikskou dominanciou ako zástupcom rás, ktoré by najradšej videli všetko, čoho sa Ilum dotkol, premenené na popol.

„Sto pekelných krkavcov! Čo sa to hore deje?! Nevieš o tom náhodou niečo?!“ Jacob veľavýznamne bodol ukazovákom do neba. Mračil sa.

„Divné. Kryštalickí síce plánovali globálny útok, ale Gmorka sme zvládli. Na demonštráciu sily nie je dôvod. Ilum je v pasci. Ak aj unikne, umrie od hladu. Iba žeby v poslednej chvíli stihol...“

„Čo?!“

„Povedzme, že ten tvoj ‚Kapitán Turboplazma‘ použil svoje ‚turbo‘. Zúfalstvo posúva hranice možného za okraj. Musím ísť! Zistím, čo sa deje a vrátim sa. Sľubujem. V tejto schránke nemám prístup k Roju. Som odstrihnutá. Vezmi telo a nájdi svojich ľudí!“

„Ale...“ Jacob ju schytil za ruku, chcel ju zadržať.

Nečakala na odpoveď. Stačil jej zamračený nesúhlasný pohľad do jeho čiernych očí — na jemné psychologické nuansy nemala čas. Fyzické telá sú také krehké a obmedzené. Ako dobre, že odvrhli hmotu a oslobodili sa spod jej nadvlády. Ale občas, niekedy, je s touto formou aj zábava. Ako elektrický impulz ňou v poslednom okamihu pred odchodom preletela spomienka – leží na ňom, na tom silnom tmavom tele, v tesnom sarkofágu sa obtierajú jeden o druhého. Obaja predstierajú, ako je im to nepríjemné, a pritom, nenápadne, skúmajú. Dych sa jej už nezrýchlil. Už nevnímala dotyk Jakubovej pokožky, necítila ani vôňu tlejúceho lístia vlhkej džungle. Letela, plynula – čistá myseľ, navonok zbavená všetkej ťarchy. Neskôr, povedala si v duchu, mi zodpovieš otázku, kto si a čo tu chceš. A možno dôjde aj na zaujímavé experimenty.

„Ženská! Len by rozkazovala. Urob to! Choď tam... Na toto by vás užilo! No, čo tak pozeráš, zlatko? Nebude to zadara.“ Palcom prešiel po jemných perách, z čela odhrnul neposlušný prameň blond vlasov. Druhou rukou objal jej bezduché telo okolo pása. Chvíľu premýšľal, či si ochabnuté telo prehodiť cez plece alebo ho vziať do náručia. Nakoniec sa rozhodol pre dôstojnejší spôsob prenosu. Predsa len, klon – neklon, je to žena.

Po dvoch hodinách útrpnej chôdze prekladanej fázami oddychu, zbadal k temnejúcej oblohe stúpať prúžok dymu. Táto nitka nádeje ho donútila pridať do kroku. Z posledných síl sa dotackal k táboráku.

„Človeče, Arthur!“ dychčal Jacob. „Vedel som, že ťa tu niekde musím nájsť, ale že budeš chrápať uprostred emzáckej apokalypsy, to by mi nikdy nenapadlo!“

„Jacob!?“ Mladík sa okamžite prebral a vyskočil na nohy.

„Koho si čakal? Maniakálneho lovca lebiek v mimikry pancieri? Na, pomôž mi s ňou.“

„Jewel!? Je akási... Je zranená?“ Arthur mu pomohol uložiť telo Alter–Jewel do trávy neďaleko ohňa.

„Nie je to Jewel, ale podoba sedí, čo povieš? Táto si zaletela pokecať s príbuznými. Všetko ti vysvetlím, ale najprv to najdôležitejšie: nemáš cígu?“ Jacob sťažka dosadol na kmeň padnutého stromu. V ústach mal vyprahnuté ako na púšti, napriek tomu jeho fajčiarska dušička pišťala po pálenom tabaku. Bez vody ešte pár dní vydrží.

„Posledná.“ Vyklepol Arthur zo škatuľky lákavý koniec filtra.

Jacobovi zasvietili oči. „Spasiteľ!“ Potiahol si Marllborku a s posvätnou bázňou si ju priložil pod nos. Vdýchol, privrel viečka: „Na prvú a poslednú nikdy nezabudneš.“ Pripálil si. Potom natiahol nohy k ohňu a v duši sa mu rozhostil nebeský pokoj. Dobrodružné príbehy, rozprávané za teplých nocí pri táboráku, vždy miloval. Začal.

***

„Rovnováha musí byť zachovaná!“ vmietol audítor veľvyslankyni do tváre už po stýkrát. Oháňal sa touto čarovnou formulkou, akoby práve ona znamenala odpoveď na každý vesmírny problém.

„Prestaňte sa zbabelo skrývať za vznešené frázy, tie za vás nič nevyriešia a postavte sa už konečne holej pravde čelom! Všetci bránime najprv vlastné záujmy, až potom sa obzeráme, či to niekomu neublížilo. Taká je skutočná rovnováha!“ Veľvyslankyňa sa týčila v strede kruhového pódia, zahalená v bielej tóge, ktorá jej dodávala vznešenosť a vážnosť. Tvár jej blčala hnevom. Zatínala päste v snahe udržať si kontrolu. Telesná schránka jej vedomie obohacovala o mnohé pocity, avšak zvládať príval emócií bolo v tomto stave z nejakého dôvodu oveľa ťažšie. Ako to kedysi tie ženy robili? Nemohli uniknúť, nemohli sa tela zbaviť. Tak potom, ako ventilovali tieto náhle ataky?

Zástupcovia rozhádaných ľudských rojov zaplnili hľadisko, postávali, posedávali, šumeli a dožadovali sa odpovedí. Takto si audítor Veľké stretnutie nepredstavoval. Po tom, čo Silikská dominancia zaslala Roju sústrastnú depešu s vysvetlením, za akých nešťastných okolností zmizla ich ambasádorka, a to takmer okamžite po svojej záchrane Silikmi, ostali všetci v nemom úžase nad jej objavením sa priamo uprostred poradnej sály. Najlepšie mozgy ľudského spoločenstva v spolupráci so spriateleným Plynom, začali situáciu ihneď analyzovať a vyhodnocovať. Po objavení zostatkových chronometrických častíc už nebolo pochýb – parazit akýmsi zvláštnym spôsobom získal plnú silu a v snahe zachrániť si aspoň holý život, unikol časopriestorom, pričom so sebou stiahol aj jednu zo silikských lodí, na palube ktorej sa nachádzala osoba až príliš podobná ľudskej ambasádorke.

„Zhoda náhod spôsobila, že Ilum vyvrhol na Tretiu cestovateľov z inej reality. Pravdepodobne z alternatívnej Tretej. Podľa posledných správ unikol parazit časopriestorom do minulosti Tretej a previedol so sebou jedného z cudzincov,“ oznámila ambasádorka zástupcom Roja.

„Neslýchané! Ako chcete toto napraviť?!“ vykríkol pohoršene audítor.

„Nič sa nebude napravovať! Tá žena, podľa našich záznamov, zohrá v histórii domorodého národa dôležitú úlohu. Privedie ich k poznaniu a pozdvihne na úroveň, na akej sa nachádzajú dnes.“

„To nie je možné! Veď zmení... zmenila, beh dejín. Tok času sa narušil, rovnováha...“

„Ticho!“ vykríkla ambasádorka. „Už sa stalo. Časopriestor si s jej únosom poradil aj bez nás. Začlenil ju do našej reality, do reality Tretej a jej prechod, ako sa zdá, už vyrovnal inak.“

„Ako?!“

„Odčlenením Iluma. A niekoľkých, ehmm, ďalších narušiteľov. Nazvite si to ako chcete, podľa všetkého je po nich. Niečo za niečo – rovnováha sa zachovala, vinník bol potrestaný. Parazit hľadal únikovú cestu a vskutku, unikol dokonale! Nezostal po ňom ani atóm. Nemohol tušiť, koho si berie na cestu so sebou. Nebyť tej ženy, útek by sa mu podaril a teraz by pravdepodobne bojoval o svoj vlastný žalúdok so svojou mladšou verziou. V každom prípade sme vojenský konflikt so Silikmi zažehnali.

„To si naozaj myslíte, že Silikovia sklonia ihlan a len tak odídu?! Dominancia bude žiadať vysvetlenie.“

„Tak im ho dajte: Zúfalý zločinec vzal zajatcov a uniesol ich, bohužiaľ to zbabral, precenil svoje sily a nikto neprežil. Je nám veľmi ľúto, že medzi obeťami boli aj príslušníci vznešeného národa Silikov. Niet však koho prenasledovať, ani koho trestať. Môžeme byť radi, že sa nerozpútalo vojnové šialenstvo a došlo len k minimálnym obetiam na životoch. Ľudský Roj na celom tragickom incidente vinu nenesie, veď sme sa ponúkli, že situáciu vyriešime vlastnými silami,“ pokrčila plecami. „Ozaj a poďakujte sa im za pomoc,“ mávla ambasádorka zľahka rukou, „trochu to zaobaľte a prineste mi to na podpis.“

„Čo urobíme s ostatnými prišelcami? Vraveli ste, vznešená, že je ich viac. Môžu spôsobiť ďalšiu krízu,“ Plyn sa úctivo rozvlnil.

„Som s jedným z nich v kontakte. Označil sa za pilota Aliančného vojenského letectva, vskutku, zaujímavé pomenovanie. Vrátim sa a vyhľadám aj ostatných. Vysvetlím im situáciu a zistím ich zámery. Podľa toho sa zariadime. Až sa veci upokoja, podám Rojom správu. Nesmieme sa unáhliť. Títo cudzinci sú na oveľa vyššej úrovni než je civilizácia na Tretej. Musíme byť opatrní.“

***

Jozef vydýchol. Roztrasenou rukou uchopil koncovku prívodného kábla, druhou si utrel spotené čelo. Cítil sa mizerne. Prečo to musí byť na ňom? Ako ostatným vysvetlí, ak sa mýli? Monika, pripojená k jedinému zdroju energie Crusadera, získa nad loďou úplnú kontrolu. A nielen nad ňou. Až nanity opravia poškodenia, bude androidka schopná samostatne konať, a kto ju potom zastaví, ak niečo nevyjde, ako má? Jozef silno pochyboval, že by im dovolila, aby ju ešte niekedy vypli.

„Parom, aby to trafil!“

„Ako to ide?“

„Už to bude, len...“ ústa zvlažil hltom domácej slivovice. Našťastie! Nech sú nám kybernetickí bohovia naklonení, pomyslel si.

„Nechcem ťa súriť, Jozef, ale nezostáva nám veľa času. Ak mám domorodcov zachrániť, musím to urobiť čo najskôr. V opačnom prípade nebude koho zachraňovať. Zablokovanie mentálnej sféry z nich, pri takej závislosti, muselo urobiť živé mŕtvoly. Budem potrebovať všetky dostupné zdroje energie.“

„Vztýčil som solárne siete a vypustil atmosférické bóje. Viac už urobiť nedokážem. O chvíľu to tu bude žiariť ako v Las Vegas.“

„Nemám v úmysle mrhať energiou na osvetlenie prázdnej lode.“

„To bolo len prirovnanie.“

„V tom prípade sa ospravedlňujem.“

„Nemusíš. Aj tak je to jedno.“

„Chcela som ťa len upokojiť. Vykazuješ hraničné príznaky nervozity.“

„Prepáč, ale tvoja snaha o manipuláciu mojich pocitov mi pokoj určite neprinesie. Avšak táto krásavica...“ podržal pred sebou fľašu tvarovanú do ladných, takmer ženských kriviek. Privoňal, objal ju perami a plnými dúškami nasával jej obsah. „Tak, a je to!“

Jednotlivé časti Monikinho tela, vyskladané do karikatúry ľudskej postavy sa napli. Ako blesk nimi prešiel príval čistého robotického oživenia – jediného, ktoré mohla kedy pocítiť. Mala hlad. Príšerný hlad po energii, po informáciách a po činnosti. Tak dlho bola mimo diania. Vložený imperatív ju nútil konať, získavať údaje a zhromažďovať dáta, no doteraz z nej boli len kusy dokrkvanej hmoty.

„Si unavený.“

„Povedz rovno, že opitý. Pravdu ešte znesiem.“

„Môžeš si ísť oddýchnuť, už to zvládnem.“

„Nie, chcem vidieť, čo sa ...“

„Kým nanity nezískajú dostatok energie, aj tak nič neuvidíš. Až potom sa pustia do opravy tela. Pripojím sa na sieť, vypustím mikrosenzory a sondy, zmapujem situáciu a ráno ti podám hlásenie.“

„Čo bude s mentálnou sférou?“

„Až mi sondy prinesú údaje o jej zdroji, vyšlem tam jednu s maskovaným retrográdnym vírusom. Napichne sa na systém, identifikuje sa, ako jeho pôvodný užívateľ a vypustí vírus. Ten spätne pohltí a vymaže všetky čerstvé príkazy až po pôvodné nastavenia, ktoré prekonfiguruje na frekvenciu pozemskej flotily. Následne zaspí, ale akýkoľvek zásah zvonku ho opäť preberie k činnosti – sabotážny kliešť najnovšej generácie.“

„Neovplyvní to mentálne schopnosti domorodcov? Čo ak na novej vlnovej dĺžke nebudú schopní komunikovať?“

„Malo by to byť v poriadku, veď aj pri komunikácii s Arthurom použili inú frekvenciu, než na akú sú bežne nastavení. Uvidíme. Keby niečo, môžem systém reštartovať a zablokovať ho, ale bola by škoda, vzdať sa možnosti spojenia so Zemou.“

Jozef si unavene pretrel oči a zazíval. Tu už naozaj nemohol nič robiť, potreboval vypnúť. Otočil sa k Monike chrbtom a odišiel si nájsť miesto na spánok. Robil si starosti o zvyšok posádky, o ich ďalší osud na tejto planéte. Len spomienka na rodinu, na to, že sú v poriadku a v bezpečí, mu priniesla vytúžený sen.

***

Ambasádor Silikskej dominancie Kirrik vrel od zlosti. Kvapôčky karmínovej tekutiny z neho prskali na všetky strany. Takú potupu ešte nezažil. Vraj, ďakujeme za pomoc. Za pomoc! Boli ochotní zničiť planétu, demonštrovať svoju moc a dodržať literu zákona do bodky, aby Ľudskému Roju ukázali svoju prevahu, no miesto pokory zožali len posmech. Čítal medzi riadkami, vedel, čo mu ambasádorka v skutočnosti odkazuje: nemiešajte sa do našich záležitostí, inak budete ľutovať. Vypadnite!

Nemienil jej ustúpiť. Tentoraz už nie. Takýto precedens nikdy nepripustí.

S tou alternatívnou veľvyslankyňou ho ale dostala. Doslova si vychutnala, ako mu medzi dve plochy ihlanu mohla vmietnuť, že sa zmýlili, keď zachránili telo cudzinky v domnení, že je to ona. V prvej chvíli mu takmer skolabovali primárne kryštalické väzby. Viac ho mrzela strata dôstojnosti, než strata jednej z lodí.

Zamrvil končekmi výčnelkov, čím rozdrvil pár upokojujúcich ľadových kociek na prach. V duchu si predstavoval, ako by drvil ľudské telo zmrazené do kociek. Akú farbu by mal ľudský prach? Detské hry mu pomáhali sústrediť sa. Siahol po rubínoch.

Premýšľal.

Ako donútiť Roj, aby požiadal Dominanciu o pomoc? Samozrejme, že im ju poskytnú a tým ukážu svoju prevahu. Ľudia nie sú všemocní, majú svoje obmedzenia a citlivé miesta. A Tretia sa ukázala byť ich slabinou. Musí to urobiť nenápadne. Nikomu inému túto misiu zveriť nemôže, len tak zaistí jej správny priebeh. Zrazí Roj na kolená.

***

Kowalského spokojný hlas rozčeril napätú atmosféru v riadiacej kabíne: „Zbraňové systémy?“

„V pohotovosti!“

„Obranný štít?“

„Spustený!“

„Maskovacia sieť?“

„... ehmm, pane...“

„Čo?!“

„Asimovove závody sa ospravedlňujú, ale malý Gates chcel...“

„Kurvy civilné kapitalistické! Len sa otočím a už mi rozkupujú loď! Ja to...“ zarazil sa. Z akéhosi pamäťového kanála ako hladný žralok vyplávala spomienka, niečo o hlavnom navigátorovi – nepochádza ten tĺk z ich klanu? Nasrať mu na ruky a týždeň ho nepustiť k vode! Zhlboka sa nadýchol. Rozhodol sa, že nikto a nič mu prebiehajúci manéver už nezastaví. „Výkon na maximum! Trhlinu otvárame o 3 – 2 – 1 – teraz!“ zareval Kowalsky.

Konečne bol vo svojom živle. Mohol ziapať rozkazy, degradovať spomalených oneskorencov a nadávať debilom s titulmi do neschopných retardérov. On riadil útok! Kam? To už mali zariadiť tí vybielenci. A proti komu? To si už zistí na mieste aj sám. Nepriateľské elementy sa nájdu všade, a ak nie, nejaký dôvod na odskúšanie nových interplanetárnych striel s plochou dráhou letu si už nájde. Na to odfarbených batmanov nepotrebuje.

Širokospektrálny vír ich strhol do mimopriestoru, pretiahol ich vákuom – Kowalsky mal pocit, akoby sa sploštil a natiahol do nekonečna. Príšerný zvuk mu vibroval útrobami. Na sekundu, ktorá mu pripadala až mučivo dlhá, ho transfer pripravil o všetky zmysly. Dokonca zapochyboval o svojej vlastnej existencii – Kowalsky nikdy nepochyboval, mal svoje zásady. Ale potom mu v mysli explodoval trieštivý granát – upokojil sa, všetko bolo v najlepšom poriadku.

Mimopriestor vyvrhol bojový krížnik extra triedy dragonspace „Generál Patton“ do priestoru.

„Nespite, lemry, toto nie je hollywoodsky megahit! Makám, makám! Okamžite hláste stav! Dám vás postaviť k stene, vy simulanti, ak hneď nezačnete pracovať!“ Kowalsky podišiel k navigátorovi: „Hardy, opováž sa tou krvou vyskratovať riadenie! Je to len nos, nie tepna, tak si tam niečo strč!“ otočil sa. „Môže mi už konečne niekto povedať, do akých sračiek sme vleteli?“ A mám vás v hrsti, biele rite! Ja som v tomto vesmíre váš jediný Najvyšší! Teraz pocítite, čo je to vojenská demokracia!

„Ehmm, generál, hlásim úspešný prechod červou dierou. Momentálne sme na orbite tretej planéty tohto systému a...“

Hlásenie navigátora prerušil alarm. Na 3D simulácii radaru uprostred riadiaceho centra sa okrem oranžovej siluety lode zjavil červený blikajúci krížik. Kowalsky nadskočil a bez otáľania prešiel ku Gspace-u.

„Čo sú zač?“

„Neviem, ale nie je to Crusader. Lokátor hlási jeho polohu na planéte kdesi na pobreží, zatiaľ sa mi nedarí nadviazať spojenie s posádkou. Zrejme dáky problém s komunikačným zariadením.“

„Skúšajte to ďalej. Všetci ostatní: Máme tu krízovú situáciu číslo jeden – nejasný vojnový stav!“

Hardy nadskočil: „Pozor, zmena! Cieľ sa rozdelil na päť častí – mieri k nám päť neidentifikovaných objektov. Spomaľujú! Oni brzdia!“

Päť červených krížikov vytvorilo na Gspace formáciu ostrého hrotu, prvá – vedúca loď sa opatrne priblížila k pozemskému krížniku. Kowalsky dotykom mnohonásobne obraz priblížil. Loď Ľudského Roja majestátne vplávala na obrazovku.

„Vysielajú. Mám sa pokúsiť o spojenie?“

„Spravte to! Pozrieme sa na tie ich mimozemské ksichty zblízka. Odpornejší než moja svokra určite nebudú.“ Neúspešný pokus o vtip Kowalskeho ani najmenej nevyviedol z miery. Nežartoval, aby niekoho pobavil. K úsmevom podriadených už zo zvyku pristupoval podozrievavo a s nevôľou. Veď kto sa smeje, určite nepracuje a leňochov z duše neznášal.

***

Monika sa slastne pretiahla – rekonštrukcia tela dala nanitom poriadne zabrať – vztýčila sa na stole, zľahka z neho zoskočila na podlahu a okamžite sa pustila prehľadávať jednu miestnosť za druhou. Ak má vyraziť do neznáma, bude potrebovať pár vecí, no v prvom rade potrebuje nejakú zbraň. S týmto telom nikoho nezastraší. A hoci domorodci strelné zbrane nepoznajú, ktovie, či ju tu nečaká aj nejaké iné prekvapenie.

V skrini na náradie našla len dlhé nožnice Muela, ale keď ich rozdelila, dostala dva ostré nože. Rukoväte upravila textilnou izolačnou páskou a vsunula si ich za opasok. Postupovala systematicky, rýchlo a účelne, v každom predmete sa snažila vidieť potencionálnu zbraň. Z hasičskej súpravy si vzala sekeru, vyzerala skôr ako indiánsky tomahawk, ale bola výborne vyvážená.

Najväčší poklad však objavila v Jacobovej kajute. Monika tak akosi tušila, že si pilot ulial aj niečo do zásoby. Zistenie, že sa v odhade ľudského správania nemýlila, ju potešilo možno ešte viac než nález samotnej zbrane.

„Hmm. Pilot od hlavy po päty,“ poznamenala, keď v priehradke, celkom vzadu, pod červenými trenírkami s lietadielkami, našla zastrčený Glock s dvoma zásobníkmi. Všetko si strčila do vnútorného vrecka šedého koženého kabáta, ktorý ukoristila Arthurovi.

Vykročila.

Kútikom oka zbadala tieň – skĺzla pohľadom po zrkadlovom povrchu vypáčených dverí – ohodnotila svoj vzhľad: „Fašanda!“

Spustená mentálna sféra fungovala skvelo. Dokonale vyhovovala jej psychoprogramom, ktorými mala podľa pôvodných inštrukcií sledovať posádku a zabezpečovať hladký priebeh misie. Vďaka zvláštnemu zariadeniu na planéte sa jej sekundárnym nastaveniam otvorili nové možnosti a keďže neboli v rozpore s prvotným cieľom, rozhodla sa ich preskúmať.

Bola už takmer pri mieste, ktorým sa do lode prežral Gmork, keď sa jej do cesty postavil Jozef.

„Kam ideš?! Čo to má znamenať? Nepovedal som ti, že si môžeš...“

„Pššš!“ Monika zachytila Jožov pohľad – sústredila sa na jeho hnedé dúhovky: „Gmork sa blíži. Chce trhať tvoje telo, kmásať svaly a žrať. Má príšerný hlad. Rozdrví ti kosti na prach – umrieš v bolestiach, ak ho nezastavím. A po tebe prídu na rad ostatní. Možno aj tvoja rodina. Existuje len jedna cesta...“ do mysle mu vtisla desivé zábery, obrazy skazy a hrôzy, samý krik, panika a krv.

„Choď! Rýchlo, bež! Zabi ho!“ prikázal jej vydesený Jozef.

„Vykonám. Ty zostaň v lodi. Schovaj sa a čakaj. Tu budeš v bezpečí,“ poradila mu s miernym podprahovým príkazom. Nechcela naňho tlačiť, cítila, že chudák technik má toho už dosť. Nerada ho nechávala samého, ale na Crusaderovi nebola nič platná. Rozbehla sa a cez vylámaný otvor prepadla z lode. Ryšavé vlasy za ňou povievali ako závoj z jesenných listov.

Zachytila sa na útese. Rýchla ako horská jašterica zliezala po skalách, občas prehmatávala a skákala do prázdna, aby sa opäť zachytila. Vo výške asi osem metrov nad zemou sa konečne pustila a doskočila do mäkkej trávy.

Vyrazila smerom k miestu, ktoré mali domorodci zakázané navštevovať, veď tam, konieckoncov, sídlila nočná mora z ich najhorších snov – Gmork.

Sonda, ktorú Monika vyslala, jej po spustení mentálnej sféry odoslala polohu mimozemského zariadenia na Mŕtvom ostrove, na ktorom, zhodou okolností, tak nešťastne pristál ich Crusader. Monika bola odhodlaná dostať sa na teraz už nestrážené miesto skôr, než ju niekto predbehne a zariadenie ovládne alebo zničí, prípadne využije na svoje vlastné ciele. Za každú cenu musí o tejto technológii získať čo najviac údajov. Pre vedcov na Zemi budú mať obrovský význam.

Sonda jej ukázala najoptimálnejšiu trasu vedúcu cez spleť podzemného komplexu jaskýň, v ktorých sa Gmork pohyboval počas obdobia trávenia, spánku a príprav na kŕmenie. Uprostred ostrova, hlboko v podzemí, pulzoval žiarič mentálnych častíc – roztáčal sféru ako generátor, sýtil sa psychickou energiou života, ako spleť potrubí a kanálov spájal mysliace bytosti, strhával prúd ich myšlienok, preháňal ich filtrami a zachytával záblesky, zvuky, kľúčové slová – pre koho? Prečo by niekto sledoval dianie na Tretej, keď jej obyvatelia nedosahovali ani úroveň manufaktúrnej spoločnosti?

Z údajov sondy Monika vyvodila záver – Gmork si Mŕtvy ostrov nevybral náhodou a je jasné, že zariadenie tu neumiestnil on sám. Ilum využil prístroj na ovládnutie domorodcov šírením strachu, ale táto funkcia bola len jednou z mnohých. Zariadenie umožňovalo oveľa viac. Ktosi veľmi mocný ho sem z neznámych dôvodov osadil už veľmi veľmi dávno. Tak dávno, že na to už možno aj zabudol.

Monika zdolala ďalšiu dunu. Bežala rýchlo a plynulo, veľké balvany a hlboké zrázy preskakovala sťa obyčajné kaluže. Nevnímala krásu svojich pohybov ani nádheru okolitej prírody. Nadšenie z výnimočnosti chvíle jej stvoritelia nedopriali, no čo nedokázala precítiť, vyvážila vôľou a odhodlaním. Musí a chce dokázať svoju užitočnosť. Len tá androidom zaistí budúcnosť po boku ľudí či už na Zemi alebo niekde inde.

***

„Kailin! Si v poriadku?“ ozval sa Arthur starostlivým hlasom, keď videl, že sa konečne prebrala.

Vystieral skrehnuté prsty k slabému plameňu, ktorý pohlcoval práve prihodený kus dreva. Ranný chlad zaliezal pod kožu. Teraz by poludňajší úpek bral.

„Je mi divne, ale myslím, že áno. Ako dlho som bola...“

„V bezvedomí? Dlho. Ale neboj, postaral som sa o teba. Bál som sa, že to neprekonáš, že sa už nikdy nepreberieš. Spomínaš si na niečo?“

„Bolo to príšerné. Bolesť a... prázdnota, nekonečná prázdnota bez možnosti vykúpenia. Pamätám si smrť, mnoho smrtí naraz, volanie Roháčov, krik obetí a zrazu – ničota. Ticho. Bola som ako slepá a hluchá a...“

„Príliš ste si na telepatiu zvykli. Ale teraz, keď si prekonala abstinenčné príznaky už budeš snáď v poriadku.“ Dúfam. „Nie je to až také zlé, nie? Kašľať na čítanie myšlienok, hlavne, že žiješ,“ pohladil ju. Bol úprimne rád, že jej je lepšie.

„Neviem. Cítim ozveny a útržky myšlienok, ale sú zvláštne posunuté. Možno by som mohla... pokúsiť sa natiahnuť iným smerom a dotknúť sa kmeňa inak.“

„Počkaj ešte chvíľu. Musíš byť opatrná, čo ak si ublížiš? Si príliš oslabená. Našťastie si stále rozumieme, len netuším, či to spôsobuje môj komunikačný čip alebo tvoja telepatia. Poď, zoznámim ťa s Jacobom. Včera večer nás tu našiel. Hovoril mi neuveriteľné veci! Keby som nevidel to telo, ktoré so sebou priniesol, neuveril by som mu.“

Arthur si odhrnul z čela dlhé vlasy a pomohol Kailin na nohy. Avšak skôr, než jej predstavil pilota Crusadera, odbehla k jazierku. Trvala na tom, že sa musí najskôr upraviť, nemôže predsa privítať ďalšieho cudzinca ako barbarka.

Jacob sa uškrnul. „Tuším si jej sympatický.“ Podal Arthurovi dva menšie ulovené hlodavce. „Na, odnes jej ich. Mohla by nám pripraviť raňajky. Keď sa domorodke postaráš o žalúdok a strechu nad hlavou, možno sa dočkáš aj sladkej odmeny,“ žmurkol.

„Prosím ťa! Čo ti lozí po rozume! Práve zažila šok a ty hneď...“

„Veď práve. Radosť zo života dostala už nejednu do postele – všetci sa predsa chceme tešiť zo života. Zachránil si ju a nesieš jej pokrm – niečo za niečo – inštinkt je krutá sviňa.“

„Odnes jej to sám!“

„Ako chceš. Ale ak bude nahá, nebudem sa tváriť, že som náhle oslepol,“ veľavýznamne podotkol Jacob.

„Daj to sem!“ Arthur, červený od zlosti a zahanbenia, vyšklbol sebavedomému černochovi úlovok z ruky a vybral sa k jazierku. V duchu hromžil na namyslených pilotov celej aliancie.

Odhŕňal konáre stromov a kríkov, ktoré sa mu stavali do cesty, snažil sa spôsobiť čo najväčší hluk. Nechcel Kailin vydesiť, či uviesť do trápnej situácie ju aj seba.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa ho, keď ju našiel stáť po členky vo vode. Z vlasov si žmýkala vodu a drkotala pri tom zubami.

„Nie. Len som chcel... treba očistiť... dúfam, že ich mäso je jedlé. Musíš byť hladná.“

Usmiala sa a načiahla k nemu ruku. „Daj, ja to urobím.“ Spoza opasku vytiahla nôž a zručne sa pustila do vyvrhávania vnútorností a sťahovania kože.

„Je ti zima. Mala by si sa ísť osušiť k ohňu. Dokončím to,“ ponúkol sa Arthur, hoci ho táto špinavá práca ani v najmenšom nelákala.

„Som zvyknutá. Trocha ranného chladu mi nemôže ublížiť,“ usmiala sa. „Tvoj priateľ je zábavný muž, ale našim ženám vôbec nerozumie.“

„Ty si ho počula? Telepaticky?!“

„V myšlienkach. Neboj, dávam si pozor. Som ako vánok, dotýkam sa len zľahka.“ Mal si pravdu, musím sa dať do poriadku, ale áno, dokážem vnímať vaše myšlienky. Aj ty by si mal. Skús to!

Arthur zmrštil čelo a sústredil sa. Privrel viečka. No páni! Počujem ťa dobre. A čo Jacob?

Chceš, aby som ho to naučila?

„Aspoň by si dával väčší pozor na to, čo púšťa do sveta!“

„Je iný ako ty,“ očistila nôž a zasunula ho do pošvy. „Poď. Teraz nás môžeš zoznámiť. A môžeš mu povedať, že bohovia svoj dar ľudu Tretej vrátili. Uvidíme, ako sa zatvári.“

***

Jacob už tretíkrát podišiel k telu Alter–Jewel a stále nič. Nepreberala sa. Bol nervózny. Vedel, že jej myseľ je niekde, kde sa rozhoduje aj o ich osudoch, ale nemohol to nijako ovplyvniť. Sedieť na zadku a čakať nebol jeho štýl, zato sa mohol aspoň dosýtosti vynadívať na zaujímavé ženské krivky.

Táto je tuším ešte krajšia než originál.

Sklonil sa, perami sa priblížil k zmyselne plným ústam. Kedysi sa mu videli príliš veľké. Zrazu boli tak akurát.

Jewel by mi to nikdy nedovolila, ale táto...

„Ak sa pokúsiš pokračovať, trpko to oľutuješ.“ Na spánku pocítil ústie vlastnej zbrane – bola rýchla ako útočiaca kobra. A rovnako fascinujúca.

Zažmurkal a stiahol sa. Roztiahol ústa do nehanebného úsmevu. „Prichádzaš o veľa. S niekým ako som ja, si ešte určite nebola. “

„Získavaš svoju hlavu a ver mi, že už som zažila všetko, čím mi niekto ako ty dokáže ulahodiť.“ Vyhupla sa na nohy a zo šiat si zmietla drobné lístky a vetvičky: „Toto telo potrebuje energiu. Čo pre mňa máš?“

Jacob prvýkrát v živote stratil reč.

***

Na zatiahnutej oblohe zaburácal hrom. Nad Mŕtvy ostrov sa vzniesli kŕdle vtákov, splašene škriekali, pišťali, hľadali bezpečný úkryt. Napokon odleteli nad pevninu. Všetko, čo nemohlo ujsť sa ukrylo v dierach a norách pod koreňmi mohutných stromov.

Nastalo ticho.

Ďalší blesk vyšľahol z čierňavy a spustil sa dážď. Na ostrov dopadali tisíce drobných priesvitných kryštálikov, odrážali sa od tvrdých skál všetkými možnými smermi, narážali jeden do druhého alebo sa norili do mäkkého liesku na pláži. Sprevádzal ich jemný svištivý zvuk a cinkot, ktorý vznikal trením ostrých hrán o atmosféru a nárazmi.

Búrkové mračno sa rozplynulo, na ostrov opäť dopadli lúče hrejivého slnka. Rozžiarili hladké plôšky tisícok drobulinkých kryštálikov. Zohriate jagavé kúsky zmäkli, roztriasli sa a rozbehli sa jeden k druhému – začali sa spájať, väčšie zhluky gélovej hmoty pohlcovali menšie, prelievali sa a zlievali do jediného celku. Tekutý kryštál sa vzpriamil, vyformoval humanoidnú postavu – na pohyb v tomto prostredí bola najvhodnejšia a vzbudila by len malú pozornosť – upravil ešte povrch, aby sa čo najviac priblížil podobe človeka a spravil prvý neistý krok. Tento spôsob prepravy bol Silikovi dosiaľ neznámi. Chvíľu mu trvalo, kým si zvykol – potom nadskočil a ladne ako prúd horskej vody sa rozbehol k jaskyniam.

Podľa správ tajnej služby ležal cieľ jeho cesty práve tam. Zaumienil si, že z Tretej neodíde, kým to zariadenie nespustí. Dával Ľudskému Roju tri dni, maximálne týždeň.

Potom prilezú. Budú žiadať Hviezdnu Radu o pomoc, sľúbia jej aj modré z neba, len aby kolísku svojej civilizácie zachránili.

Kirrik sa už videl, ako spokojne trie kryštáliky o seba a vzrušuje svoju partnerku nádhernou vôňou páleného kyslíka.