Vesmírni tuláci - XII. Všade dobre, doma najlepšie

Rozbroj v galaxii vrcholí. Na Tretej, planéte, ktorá bola kedysi kolískou ľudstva a teraz je hrozí anihilácia, majú naši hrdinovia ročného románu na pokračovanie už len poslednú šancu uniknúť určitej záhube... Finále od Matúša Mikšíka.
Podporte scifi.sk
Finálna chvíľa Tretej sa blíži. Naši hrdinovia na jej povrchu sú už len pešiakmi v intergalaktickej hre síl, o akých sa im asi nikdy nesnívalo. Napriek tomu sa snažia zachrániť svoj život a možno aj celý vesmír...
Vesmírni tuláci - Background
Vesmírni tuláci - Background Disclaimer
Jacob, Arthur a Kailin pomáhali domorodcom dostať sa čo najbližšie k veži, ktorá sa, opradená tajomstvom, týčila do výšky ako jediný monument neistej viery v záchranu.
„Cítite to?“ Arthur sa zrazu narovnal a otočil sa najprv ku Kailin a potom k Jacobovi. Ten mimovoľne vytiahol zbraň, chvíľu akoby sa snažil niečo zavetriť, no potom pokrútil hlavou.
„Ja áno,“ odvetila Kailin. „Je to... akási energia, to myslíš?“
„Je to obrovská vlna energie, akoby sa celá planéta zobúdzala. Pravdepodobne to ide cez mentálnu sféru, preto Jacob nič necíti...“
„V pohode, mne sa nikto rýpať v hlave aj tak nebude. Čo to znamená?“
„Hm, mohlo by to...“ Arthurovu úvahu prerušil vysoký prenikavý tón, ktorý sa nepríjemne zarezal do uší.
„Okej, toto už cítim,“ vojak sa rozbehol k veži, zdalo sa, že varovný zvuk prichádza odtiaľ.
Uprostred toho všetkého kľačala na zemi Monika a signál vychádzal z nej, no Jacobovi sa zdalo, že to nie je len zvuk, ale... Mohla sa tá energia zhmotňovať? Nad ich hlavami sa začala tvoriť žiarivá nepreniknuteľná bariéra, ktorá postupne hustla a vojakovi náhle zišlo na um, že takto nejako by to vyzeralo vo vnútri Slnka, keby bolo duté.
„Je to signál na evakuáciu,“ Arthur zastal vedľa Jacoba a tiež vyvrátil hlavu dohora. „Musíme rýchlo pozbierať...“
„Už je neskoro,“ hlesla Kailin zúfalo.
Cítila, že o všetkých, ktorí ostali mimo ochrannej sféry, už jej rasa prišla. Posledné ozveny ich existencií hľadali myseľ náčelníčky, no ona ich už nevedela zachrániť.
„Prosím, nehýbte sa,“ ozval sa Monikin hlas náhle, ale bol akýsi zmenený, akoby prechádzal reproduktorom. Niekto ich kontaktoval z veľmi veľkej vzdialenosti. Niekto, kto tým chcel dať jasne najavo, že rozhoduje o ich osude. „Čakajte na evakuáciu, sme na ceste.“
„Akože kto? Stále sa tu niečo dojebáva a niekomu až teraz príde na rozum, že by nás odtiaľto mohol vytiahnuť? Nejaký intergalaktický panák, čo si myslí, že sme jeho šachové figúrky?! Piči,“ zahrešil Jacob a odpľul si. „Vypnite ten príšerný zvuk!“
Vojak sa otočil k Monike a namieril na ňu hlaveň svojej zbrane, nestihol však vystreliť. Oslepujúca žiara a prenikavý zvuk úplne ukryli zákerný útok Kowalského, ktorý si prišiel vykonať svoju osobnú vendetu. Jacoba trafil do ramena. Monika náhle precitla, Robot nesmie ublížiť ľudstvu alebo svojou nečinnosťou dovoliť, aby mu bolo ublížené, vrhla sa na útočníka, no ten stihol ešte raz vystreliť, kým ho androidka spacifikovala.
Arthurov mozog bol akoby o jeden okamih popredu, zdalo sa mu, že vie, čo sa stane, len jeho ľudský reflex nefungoval s rovnakou rýchlosťou. Videl Kowalského, nestihol však upozorniť Jacoba, potom zacítil strach osoby, ktorá stála vedľa neho, ale kým naň stihol zareagovať, sila vnemu sa mu v hlave znásobila a v tom jednom koncentrovanom okamihu mal pocit, že má v hlave celý vesmír. Potom sa telekomunikačná sféra rozpadla a šumenie v Arthurovej hlave utíchlo. Kailin padla mŕtva do prachu, nestihol ju ani zachytiť.
„Čo sa, kurva, deje?“ opýtal sa po chvíli Jacob, držiac sa za rameno. Zazeral pritom na Kowalského, ktorému radšej zapchali aj ústa a jediné, čo ho vlastne oddelilo od smrti, bolo rozhodnutie prvého zákona robotiky, neomylne naprogramovaného v Monikiných systémoch. Arthur sedel na zemi a snažil sa pozbierať zvyšky svojho rozumu, posledný vnem od Kailin mu otlačil do mozgu celú jej telepatickú kapacitu a tak si ani neuvedomoval, že jediná bytosť, na ktorej mu záležalo, už nežije.
„Tak čo, odpovie mi niekto? Nemáte cigu?“ Jacob bol zjavne rovnako vykoľajený, možno trocha v šoku, jeho výcvik ho však relatívne stabilizoval, doslova ho prinútil rozmýšľať nad tým, čo mu v nasledujúcej chvíli Monika podala ako odpoveď:
„Centrálny systém zahájil evakuáciu. Sféra energie, ktorá je okolo, nás chráni pred takou deštruktívnou silou, akú si ani neviete predstaviť. O niekoľko okamihov sa celá planéta aj jej blízke okolie roztriešti na mikročastice, ktoré budú blúdiť mnohovesmírom. V tejto časti vesmíru ostaneme len my.
„A budeme čakať, kým nás páni z Centrálneho systému vyzdvihnú. Čo bude potom?“
„Budete slúžiť ako vzorka na reprodukciu, z DNA vás troch naočkujú nový život na planétu v inom sektore vesmíru a tam bude ľudstvo, ako ho poznáte, pokračovať.“
„Tak to, kurva, vôbec nebude ľudstvo, ako ho poznám ja. Budú tam títo dvaja psychopati a koľko? Dvadsať týchto divných domorodcov. Čo sa stane so Zemou?“
„Zem je v inej dimenzii... zle sa to vysvetľuje, hlavne keď niekto nemá mozgovú kapacitu...“
„Aj by som sa urazil, ale jebať na to. Takže návrat nehrozí?“
„Nie,“ povedala sucho Monika a bez emócii sa ďalej dívala Jacobovi priamo do očí.
„Nie, v pláne Centrálneho systému sa s návratom nepočíta,“ Arthur pomaly precitol, vzal chladnú ruku Kailin do svojej a ukazovákom jej prechádzal po hánkach. „Na druhej strane...“
„Som samé ucho,“ odvetil Jacob, postavil sa, pohýbal zraneným ramenom, vzal do ruky zbraň a opäť ju namieril na Moniku. „A ty neodvrávaj.“
„Monika funguje ako zameriavač signálu pre tých vonku, lenže energetické pole sféry by mohlo byť schopné aj cestovania v časopriestore, pokiaľ by bolo indukované zvnútra.“
„Čo v praxi znamená?“ Jacob začínal byť netrpezlivý, rozhodnutie za skupinu preživších zjavne niesol on, bol ozbrojený a jediný človek, ktorý mal vyššiu hodnosť, ako on, bol Kowalski, ten sa ale váľal v prachu a vlastných slinách a pokúšal sa oslobodiť.
„Neviem to úplne presne, je to len taká ozvena v mojej hlave, ale keď umrela Kailin, chvíľu bolo ticho a potom akoby sa celá mentálna sféra stiahla do mojej hlavy... A... mám pocit, že by som vďaka vysokej energii vedel možno na pár sekúnd... ťažko sa to definuje, zjavne máme iné vnímanie času, ale... na niekoľko sekúnd by som mohol byť schopný ovládať celú sféru, niekam ju presunúť, nechať ju vybuchnúť, alebo ju naopak zneškodniť.“
„Vynikajúco!“ hlesol Jacob ironicky. „Ja si len skočím po Elixír života a môžeme cestovať.“
„Nemôžem ti dať istotu, Jacob... Je to len možnosť. Prinajlepšom možnosť.“
„Hm,“ Jacob sa sklonil k Monike, ktorá nehybne sedela na zemi. „Ty mi nemôžeš klamať do očí, že? Tie tvoje zákony... Čo hovoríš na Arthurov plán?“
„Veľkosť energie je pre cestu časopriestorom dostatočná. Tak silná koncentrácia mentálnej energie, akou momentálne disponuje Arthur, by mohla v relatívne veľkej miere zabezpečiť pomerne stabilný presun...“
„Relatívne, pomerne, choďte do piči,“ Jacob sa na chvíľu odmlčal, zvažoval situáciu a potom pokračoval: „Ja to vidím tak, že máme dve možnosti... Arthur, vedela by tvoja hlavička použiť ako navádzanie Monikine nanoboty?“
„Asi... musel by som pomerne veľké množstvo mentálnej energie presunúť na Moniku, aby sa pokúsila vyslať signál a ak by sa vrátil, dalo by sa to... pri obrovskej dávke koncentrácie.“
„Tam sa vlastne ani nemusíš babrať s časom, stačí trafiť miesto, tak či tak je celá planéta v prdeli. Dobre, tak to je prvá možnosť: Skočíme v časopriestore ku kapitánovi Turboplazmovi a tam využijeme energiu sféry a odpálime sa ako kamikadze. Na druhej strane, keď si chlapci z Centrálneho systému nevyzdvihnú nás, asi sa pokúsia spraviť rezerváciu rovno z celej Zeme. Známe územie sa bráni lepšie ako neznáme, ale viac sa mi pozdáva druhá možnosť: Vrátime sa na Zem v čase pred odletom Crusaderu a zabránime mu odštartovať, takže...“
„To je príliš veľký zásah do časopriestorového kontinua,“ oponovala rezolútne Monika.
„Takže by sa nič z tohto nestalo,“ pokračoval Jacob. „A... tvoja cica by ešte žila,“ kývol hlavou smerom k Arthurovi a Kaitlin. „Samozrejme, kapitán Turboplazma by ďalej veselo požieral tie srandovné stromy, ale asi by sme zabránili nejakému intergalaktickému konfliktu, ak si teda pamätáte, že sa tu niečo také odohralo ešte pred chvíľou...“
Domorodci sa medzitým nesmelo priblížili, akoby vedeli, že sa rozhoduje aj o ich osude. Jacob sa poobzeral okolo seba, hlavou kývol dvom mužom, ktorí stáli blízko neho, aby sa konečne postarali o Kowalského, znervózňovalo ho to jeho metanie sa. Keď generál dostal ranu do hlavy, rozhostilo sa úplné ticho, prerušované len pulzovaním ochrannej sféry energie vôkol nich.
„Alebo môžeme čakať na chlapcov z Centrálneho systému, ale ja nechcem skončiť v rezervácii. Domov je domov a sloboda je sloboda...“
„Takže 5. marec, 2168? Deň pred štartom, to by malo stačiť,“ zadumane prehovoril Arthur, pobozkal Kailin na čelo a nežne ju uložil na zem planéty, ktorá bola jej domovom.
Jacob sa uškrnul.
***
„Tak, sme tu,“ zašepkal Arthur. Vysilene kľačal na zemi, rukami sa zabáral do blata a potom sa rozvzlykal. Myslel si, že už navždy ostane vesmírnym tulákom a dotyk rodnej planéty ho jednoducho dojal. A potom tu boli spomienky na Kailin, ktoré mu ostali ako jediný dôkaz toho, čo sa stalo. Onedlho však bude musieť čeliť ešte oveľa väčšej prekážke... aký bude, keď sa sám stretne? Ako ho to poznačí? Nebol si istý, čo sa s ním stane, ak sa ocitne v blízkosti... koho vlastne? Je to on sám, je to niekto, kto bude mať rovnaké myšlienky, bude mu vedieť porozprávať o tom, čo sa vlastne odohralo?
„Zbohom.“
Vojak sa postaral o všetkých, nechcel riskovať nejaký skurvený paradox. Bolo potrebné zabezpečiť to, že Crusader nikdy neodletí a Arthurovi nemohol veriť, že sa nepokúsi skutočnú Kailin zachrániť niekedy v budúcnosti... či minulosti, či čo to vlastne bolo alebo je. Vojak teraz na vlastnej koži pocítil význam medziplanetárnej dohody o zákaze cestovania v čase, hoci ju nepoznal. Neboli to len dôvody etické, takýto skok veľmi poznačí bytosť, pre ktorú je čas v podstate jediná konštanta. Človek už pokoril priestor, aj fyzikálne zákony sa nakoniec dali ohnúť... okrem času. Ten si ďalej nerušene plynie a...
„Má v piči,“ zahundral Jacob. „A vieš čo, toto všetko mali byť tvoje rozhodnutia, ale ty si sa nechal zabiť kapitánom Turboplazmou. Kašlem na teba, Steve, budeš teraz pekne počúvať moje sračky, lebo nikto iný už neostal a... ono sa ťažko nesie zodpovednosť za nejakých tridsať životov, vieš? A tú zodpovednosť si mal mať ty, nie ja. Keď ty ukážeš, ja strelím, žiadne ťažké výčitky svedomia, je to príkaz. Ale toto je iné, lebo tvoj nadriadený sa nechá zožrať nejakou intergalaktickou gebuzinou a niekto potom musí prevziať velenie. A ja som sa na tej planéte drbal hodne dlho a hodne dlho som nechcel pochopiť, že ak sa toho dožijem, takto nejak to skončí. Koniec-koncov, zabiť pár ďalších ľudí, ktorí sú už tak či tak mŕtvi, nebude problém...“
Jediné, čo mu pripomínalo jeho ohavný čin, bolo Arthurovo telo, zaborené tvárou do zeme, ležiace v blate a kaluži vlastnej krvi. Všetko ostatné, čo sa udialo behom tých niekoľkých desiatok sekúnd počas presunu, poprava Kowalského a vyhladenie poslednej stopy domorodcov Tretej, Moniku nerátal, lebo preňho bola vždy len plechovkou, všetko sa to rozplynulo spolu s ochrannou sférou, ktorá ich preniesla v časopriestore.
Pred Jacobom teda stál už len jeden maličký problém, nájsť a zbaviť sa pôvodnej posádky Crusadera, sabotovať misiu a tým zmeniť tok udalostí. Možno stačilo kauzalitu vychýliť o kúsok a ľudstvo by vstupovalo do Hviezdnej brány za úplne iných podmienok. Jacob veril tomu, že by potom nikto nestroskotal na Tretej, Zem by ostala Zemou a tak ďalej...
A po tom všetkom bude už len jedno uvoľnené vlákno v celej spleti tejto vesmírnej vojny. On sám. Bol rozhodnutý čo najskôr sa zastreliť, ešte si však nemôže dovoliť taký luxus, akým je večný odpočinok...
„A budú tam všade kurvy a chľast a nikto ma nebude buzerovať, vieš? A všetci ma budú poznať, že hen, to je Jacob, ako sa máš, Jacob? a ja že dobre a potom tie kurvy, tie sú veľmi dôležité, nehovor mi, že nie sú, Steve. Zvláštne, že som si na teba spomenul až teraz, nie? Ale všetko sa konštantne dojebávalo, tak ani nebol čas na...“
Hlas mu náhle zlyhal.
„Kuuuuurva,“ v tom momente mu došlo, že sa niečo pokazilo, nie, že sa všetko pokazilo. „Ty sukin syn!“ nasrane kopol do Arthurovej mŕtvoly. „Steve, on to dojebal, celé to... kde to vlastne som, kde... a kedy?“
Jacoba náhle skrz-naskrz prenikol pocit strachu. Nebolo to z toho, že po oblohe sa pohybovali dve slnká, dokonca ho nezaskočila ani mimozemská flotila, miatla ho iná vec: Takýto strach cítil len raz v živote, ibaže... svorku obrovských vlkov nikde okolo seba nevidel.
Opustená planéta, na ktorej Jacob a Steve sedeli, až doteraz bezcieľne krúžila okolo svojej hviezdy v nejakom vzdialenom kúte vesmíru, teraz sa z nej rozhodli spraviť safari s Ilumom ako hlavnou atrakciou. Arthurovi sa nakoniec podaril iba skok v priestore, jeho myseľ nedokázala vyriešiť rovnicu, v ktorej figuroval čas ako premenná, mal v tomto smere možnosti obmedzené tým, že bol obyčajný človek. Samozrejme, pre Jacoba boli tieto okolnosti neznáme, jasne ale cítil prítomnosť entity, ktorú tak familiárne oslovoval a jasne videl krížniky a bojové lode vo formácii, ktorá obraňovala priestor v jej centre. Vojak si to dal v hlave dokopy:
„Konečne sa toho niekto poriadne chopil, Steve, konečne tú beštiu niekto skrotil. Hahaha, tieto skurvené vesmírne náhody...“
Lode pomaly klesali do atmosféry a vôbec tým nerušili pietne ticho, ktoré vojak zdieľal so svojím imaginárnym veliteľom. Náhle sa však Jacob obzrel, potmehúdsky sa usmial a spravil pohyb, akoby sa naklonil k svojmu neviditeľnému spoločníkovi a spýtal sa ho šeptom:
„Tak čo, Steve, komu budeme fandiť?“
Na orbite sa objavila flotila Kobyliek.
„Dávam kurz dva ku jednej na tých, čo práve dorazili. Majú krajšie lode.“

Matúš Mikšík

Matúš Mikšík

Diskusia

jurinko
Trosku som sa takehoto konca bal. Nebolo to sice take zle, ako skoncit to snom, ale predsa len sa to cele vlastne nestalo, resp. je to aj tak jedno. Asi sa to dalo ocakavat, ked ten pribeh stale bobtnal a bobtnal a rozsah sa nemenil, ale aj tak je to akesi neuspokojive. Vlastne to ani uplne nie je tvoja vina, pretoze ak by sme chceli happy-end a nie nechat znicit pol vesmiru, tak v tej rychlosti uz vela moznosti nebolo... No nic, asi nastal cas precitat si to cele naraz a zacat to brat ako celok. A mozno aj utrusit par hodnoteni ;-)
03.01.2014
kAnYs
Podla mna v pohode. Mas u mna plus, ze si neznegoval predchadzajuce udalosti a ako uz povedal jurinko, stastny koniec by bol uz dost pritiahnuty za vlasy.
03.01.2014
Matúš Mikšík
vďaka za ohlasy ;) po aldeberanovi to bolo dosť ťažké, hlavne keď mojou doménou určite nie je gigantická space opera a v tom našom príbehu bol zapletený asi už celý vesmír... v jedenástke sa vyriešil osud Ambasádorky, takže z môjho pohľadu išlo o to, aby som sa vrátil k samotným tulákom a uzavrel ich osudy, ktoré v tej intergalaktickej hre mohli byť asi skôr bezvýznamné ako významné
takže je to také komornejšie, antineutrónové kanóny a takéto halušky by som asi neustál (niežeby som nemal fantáziu, ale predsa len, neorientujem sa v tom), tak som pozabíjal, čo som mohol a nechal aspoň trocha otvorený koniec :)
všeobecne som sa teda chcel vrátiť k niektorým veciam, ktoré akosi zanikli a už tam toho veľa nepridávať (uznávam, gigantická energetická sféra schopná cesty časopriestorom bola novinka, ale na druhej strane asi to bolo to, k čomu som sa odvážil, aby som nezlyhal na celej čiare)
03.01.2014
Culter
Ja som ti dal s prehľadom 9 s ohľadom na to, že ja by som fakt nevedel pokračovať, pevne si uchopil svoju myšlienku a vypísal si ju. V toľkých štýloch, postavách, možných alternatív si sa zorientoval v pohode. Dokonca som mal pocit, že aj štýl písania sa veľmi podobal tvojmu predchodcovi. Mne sa to páčilo.
03.01.2014
Juraj Búry
ja som to nepochopil :(
18.01.2014
Juraj Búry
ja som to nepochopil :(
18.01.2014
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Rozbroj v galaxii vrcholí. Na Tretej, planéte, ktorá bola kedysi kolískou ľudstva a teraz je hrozí anihilácia, majú naši hrdinovia ročného románu na pokračovanie už len poslednú šancu uniknúť určitej záhube... Finále od Matúša Mikšíka.
Pod vianočným stromčekom scifi.sk nájdete vyvrcholenie našej celoročnej vesmírnej ságy! Ak ste sledovali dobrodružstvá našich hrdinov, nenechajte si posledné dve kapitoly veľkého finále. Tu je XI. od Aldebarana.
Jožo sa stáva novým veliteľom vesmírnej posádky, no ihneď musí čeliť novým problémom a nástrahám. Cestičky, vedúce k Ilumovi sa začínajú spájať do jednej, hlavnej, na ktorej však čaká azda posledná nečakaná nástraha. Dokážu sa zainteresovaní dostať k hlavnému nepriateľovi?
Ľudský roj sa nachádza v rozpakoch, ako naložiť s problematickou situáciou na Tretej, zatiaľ čo naša posádka Crusadera na Tretej to nemá práve na ružiach alebo Roháčoch ustlané... Deviata kapitola Vesmírnych tulákov od YaYe.
Monika to má namierené k centrálnemu systému, ktorým Ilum ovládal sieť na planéte, Kowalský medzitým vydal príkaz na prechod vesmírnej lode Zeme do orbity Tretej a Kirrik, silikský veliteľ, sa v novom tele anihilátora objavil na Tretej, aby sa pomstil ľuďom... Začína tam byť pekne horúco.
Posádka vesmírnej lode Crusader naberá druhý dych, ambasádor Silikskej dominancie vrie od zlosti a Kowalsky si to hodlá rozdať s celým alternatívnym vesmírom. Vzkriesená Monika sa vydáva na prieskum Mŕtveho ostrova...
Na Tretej vládne chaos. Ilum zbavil jej obyvateľov telepatických schopností, v jej orbite medzi sebou súperia transhumánni potomkovia ľudí s mimozemšťanmi, Jacob objavil kópiu Jewel Jonesovej a Gmork sa práve kŕmi.
Zatiaľ, čo sa schyľuje k osudovému stretnutiu medziplanetárnych síl nad Treťou, na jej povrchu sa jednotliví preživší z posádky Crusadera dostávajú do čoraz väčšej šlamastiky...
Jacoba pálili oči z ostrého svetla. V hlave mu hučalo, ako pri výbuchu ohňostroja, ktorý práve vyplnil nebo. Pôvodný plán zachrániť Arthura sa v okamihu rozplynul. Najprv potreboval zachrániť seba.
Posádka stroskotanej vesmírnej lode Crusader sa snaží prežiť, no ani len netuší o nástrahách, ktoré ich očakávajú. Keď všetky strany spriadajú plány, príbeh sa začína komplikovať... v treťom dieli nášho seriálu na pokračovanie, tentokrát od Kanysa.
Pokračovanie príbehu Juraja Búryho o prebudení hrôzy spiacej na Mŕtvom ostrove, pokazenom androidovi a zúfalom nedostatku cigariet... Vesmírni tuláci sú románovým experimentom 12 autorov na scifi.sk - čo mesiac, to kapitola.
Ľudstvu sa podarilo postaviť obrovskú Hviezdnu bránu a teraz do nej vysiela prvú živú posádku. Skupina odvážlivcov má dokončiť svoju cestu v Hadej hmlovine, no namiesto toho stroskotajú na neznámej planéte...