Gýčová putika niekoľko desiatok kilometrov od Mysu Canaveral. Ja, môj budúci manžel a v poradí už piaty steak. Nie je mi celkom jasné, prečo som sa do tejto situácie dostala…dokonca ani neviem, či chcem niečo na nej zmeniť. Rezignovala som.

Heňo, ako som si pre seba premenovala Hernandeza, sa ma s plnými ústami ide niečo opýtať:,, Laura, objednáš si teraz steak Florida?“ Konzumujeme ich zaradom podľa menu.

On zjedol asi osem a evidentne má chuť na ďalší z ponuky. Zato ja sa už na ten môj poriadne prepečený ani nemôžem pozrieť. Už vôbec nie na tie jeho s vytekajúcou červenou šťavou. Fuj, je mi zle a navyše ma bolí čeľusť od prežúvania a v bruchu cítim poriadne kŕče.

Čierne kučeravé vlasy rednúce nad vysokým čelom, tmavohnedé dôveryhodné oči. S týmto človekom mám prežiť celý môj nasledujúci život. Takto som si teda vysneného muža nepredstavovala. Mne sa vždy páčili vysokí muži, lebo sama som vzrastom malá. Meriam iba 154 cm, no aj tak som sa takmer nezmestila do výškového limitu. On má však k pánskemu limitu, ktorý je 165 cm, poriadne ďaleko.

V podstate na tom nezáleží, osudovú lásku končiacu dramatickým rozchodom som už zažila. Vlastne “ vďaka “ Nemu som teraz tu. Ten sviniar mi tak rozbabral život, že ja, mladá hlupaňa, som uvažovala o samovražde. Ale zdalo sa mi to hrozne zbabelé. Ja taká nie som! Navyše jemu by som tým asi ani neublížila... Možno by sa aj potešil. A práve v takom zvláštnom rozpoložení som sa v mojich 21 rokoch prihlásila na misiu. Chcela som vypadnúť od bývalého, od mamy a jej večne sa striedajúcich milencov. Aj od otca, čo ma videl v živote asi tri razy. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad. Chcem im a celému svetu dokázať, že som lepšia ako oni!

Vekový limit pre mužov a pre ženy je identický, 33 rokov. Potom prudko klesá ľudská reprodukčná schopnosť a hlavne stúpa pravdepodobnosť postihnutého potomstva. Navyše sa predpokladá, že priemerný vek dožitia klesne na Marse o 20 rokov. Približne. Takto máme šancu vychovať naše potomstvo až do osamostatnenia sa. Možno naše deti budú zrelé na život a hlavne rozmnožovanie už v pätnástich, tak ako to muselo byť v minulosti.

Rok po odoslaní prihlášky som dostala mail s pozvánkou do Berlína, kde bolo prvé výberové kolo. Vtedy som už nebola natoľko naštvaná na celý svet, ale nakoniec som sadla na vlak a presunula sa do hlavného mesta Nemecka. Podstatou druhého kola výberu boli veľmi podrobné zdravotné prehliadky a genetické testy. Jednou z našich najvýznamnejších úloh v misii bez návratu je aj rozmnoženie sa. Musela som sa zmluvne zaviazať, že vynosím minimálne štyroch živonarodených potomkov. Podpísala som to, hoci som si samu seba nevedela predstaviť ani v pozícii matky jedného dieťaťa. Bol to len jeden papier zo stoviek, čo som podpísala a svoje šance na cestu na Mars som videla stále minimálne. No musím uznať, že som sa tam stretla s celým radom veľmi zaujímavých ľudí a mnohému sa naučila. Takže to z môjho pohľadu nebol zbytočný výlet.

Na moje obrovské megaveľké prekvapenie som sa mesiac po absolvovaní genetického sita ocitla na náklady vesmírnej spoločnosti v Amerike. Z Európy nás cestovalo na niekoľkotýždňové sústredenie asi šesťdesiat. Z iných kontinentov to boli približne rovnaké počty. V Cocoa pokračovali každý deň rôzne testy: fyzické, jazykové, odborné a psychologické. Na misii sú potrebné viaceré povolania, pričom každý z nás by mal byť odborníkom aspoň v dvoch oblastiach. Musíme mať so sebou technika, lekára, poľnohospodárskeho inžiniera, genetika, geológa, astronóma, informatika atď. Ja mám vyštudovanú Českú poľnohospodársku univerzitu v Prahe – špecializáciu Pestovanie plodín v extrémnych podmienkach. Nechcem sa chváliť, ale pol roka som strávila v Číne, kde sa vďaka môjmu patentu úspešne rozbehla výsadba kríkových porastov v púštnych oblastiach. Tie kríky tam už žijú na prekvapenie mnohých 3 roky, pod nimi sú už aj trávnaté porasty a postupne menia mikroklímu okolitého prostredia. Asi preto si ma na misiu vybrali. Som v tom fakt dosť dobrá. Vlastne najlepšia...No čo, viem, že samochvála smrdí, ale moja mama hovorievala, keď Ťa iní nepochvália, musíš sa pochváliť sama. Dokelu, ona mi začala chýbať. Znervóznela som, asi to na mňa dolieha. Spamätala som sa a opýtala Heňa: „Dáš si ešte z toho červeného ?“ Predchádzajúca fľaša sa práve minula. On sa ale tvári, že pozerá nejaký športový prenos v telke umiestnenej na stene. Mne je pritom jasné, že ho nevníma.

Nakoniec sa obzrel a pozorne sa zadíval do mojich zelených očí.

„Prečo nie, Laura, dnes mám chuť poriadne si vypiť,” povedal to tak smutne, že som pochopila, že jemu bude určite viac chýbať alkohol ako mäso. A možno ešte niekto veľmi blízky.

Mala by som sa vrátiť k tomu, ako som sa stala jednou z momentálne ôsmich najslávnejších žien na svete. Okrem spomínaných testov, jednou veľmi dôležitou podmienkou bolo vegetariánstvo. NASA sa obávala, že keď vypustia 16 mäsožravcov na Mars, po pár týždňoch sa im tam navzájom požerú. Však, ak má niekto nechuť k mäsu kvôli zvieratám, je vysoká pravdepodobnosť, že sa nepustí do človeka. Lenže akosi sa táto podmienka stala verejným tajomstvom, tak sme si mnohí vyplnili v zložke v bode Obmedzenia stravy – vegetarián. Aj tak je to len dočasné, o 10 rokov po nám tam privezú nejaké “pokusné zajace“. Málo zjedia, majú rýchly a veľmi plodný reprodukčný cyklus, príbuzenské kríženie nepredstavuje veľký problém. Taký je plán. Dovtedy budeme musieť zabezpečiť dostatok rastlinnej potravy nielen pre nás, ale aj pre ne. A to bude hlavne moja úloha.

Podľa mňa úplne najťažšia skúška prijímacieho kolotoča bol pobyt v kontajnerových bunkách, skoro identických v akých budeme žiť na Marse. Predstavte si sto ľudí dva mesiace zavretých v nejakej obdobnej Big brother´s reality show. Pozorovali nás nielen vedci, ale aj televízni diváci po celom svete. Osem členov Prvej misie na Mars si vybrali vedci , osmich diváci z celého sveta. Osem žien a osem mužov. Ja som z malej krajiny, nemala som šancu získať dosť hlasov od divákov. Mne pomohla odbornosť, schopnosť prispôsobiť sa každej situácii a pokojná oproti iným relatívne vyrovnaná povaha. Ďalší šestnásti budú vyslaní na misiu dva roky po nás.

Zajtra začína posledný týždeň tu na Zemi, čaká nás špeciálna diéta, vyšetrenia, posledné tlačovky, kde sa budeme všetci tváriť úžasne spokojne až nadšene. Myslím, že niektorí by mali sto chutí cúvnuť v poslednej chvíli, no kvôli celosvetovej hanbe to nespravia. Ja sa však budem sa dobre baviť fotkách nás a najvyšších predstaviteľov NASA, prezidentov rôznych krajín a megasponzorov, kde určite budeme vyzerať ako skupinka hobitov s elfami. Aj keď tí naši elfovia nebudú ani zďaleka takí pekní a štíhli, ako vídavať vo filmoch. Najvyšší z nás má 165 cm, najnižší 145. Menej zjeme, spotrebujeme kyslíka, viac sa nás zmestí do rakety, ušetrí sa materiál na menších ubytovacích kontajneroch. Samé výhody!!!

3. týždeň po pristátí

Psychológmi mne vybraný „manžel“ otvára kľučku našeho jednoizbáku. „Chceš preniesť cez prah?” pýta sa Heňo. Zarehocem sa: „Nie. Nechcem, aby si sa zlomil.” Sme kamaráti, nič viac, neviem si predstaviť, že raz budeme mať spolu niečo viac, nieto ešte deti! Ale aspoň sa vieme zasmiať sami na sebe, keď už nič iné. Ešte, že na prvé množenie boli určené iné páry, my sme v poradí až na konci. Niekto musí aj robiť.

Bytíky sme stavali celé tri týždne po pristátí, pričom sme stále spávali na kozmickej lodi. Ja som navyše po pracovnej šichte začala v najmenšej „bubline” zúrodňovať pôdu Marsu hnojivami a pôdnymi mikroorganizmami prinesenými zo Zeme. Samozrejme, že naše fekálie sme počas letu poctivo zbierali a ja som prvú časť z nich zapracovala do pôdy. No zároveň som si v osobitných nádobách zasiala semená prvých rastlín. Kvalita pôdy nie je najhoršia, skoro ako na krásnej zelenej Hawaji. Len s vodou tu bude asi dlho problém...

„Tak a sme doma,” hodil sa na manželské lôžko Heňo. Na posteľ musím navždy zabudnúť, vlastne som už aj zabudla, keďže nás na tieto podmienky pripravovali. Váham, či si mám ľahnúť k nemu, ale som tak zničená, že neodolám. Možno sa to bude nejakým zvedavým divákom na zemi páčiť, pretože naša reality show neskončila. Všade sú kamery. Už som sa ich naučila ignorovať. Peniaze na Misie sa predsa musia odniekiaľ získať a predsa chcem, aby prišli aj iní a priniesli nám prepotrebné zásoby a prístroje.

Smutne som sa poobzerala po miestnosti veľkosti 12 m2 a povedala som: „Je to tak šedivé, neosobné, po vzore našich predkov si túto našu jaskyňu budeme musieť nejak vyzdobiť.“ Heňo chytil záchvat smiechu. Jeho hlboký jemne chrapľavý hlas sa rozliehal po červenej planéte. „Tak a odteraz to voláme Jaskyňa! “

4 mesiace po pristátí

V našej jaskyni je neporiadok ako sa patrí na poriadnu jaskyňu. Aj tak tam chodíme iba spávať. Heňo je technik, už poskladal skoro všetky prístroje a roboty. Najdôležitejší pre náš život je robot Findwater. Je to niečo ako vyhľadávač hornín obsahujúcich väčšie množstvo zamrznutých kryštálikov vody. Donesie ich do misie a ďalší prístroj tú vodu extrahuje. Keďže sa snažíme všetky suroviny využiť, z nadbytočnej horniny budujeme ochranné valy proti vetrom pri našich Bublinách. Findwaterov máme iba dva kusy. No našťastie sme dostali k nim aj niektoré najdôležitejšie náhradné diely, prípade, že by sa pokazili oba naraz. Ďalšia Misia nám má priviezť vylepšený model. Heňo je šikovný, on vymyslí, ako dovtedy udržať tie dva roboty vchode. Som si istá.

Mne sa celkom darí v pestovaní, pod maličkými Bublinkami mám už zelené rastlinky paradajok s nahodenými plodmi, zemiaky mi už odkvitli, kukurica je ukážková, vyššia ako ja. Rýchlenú fazuľu budem zberať budúci týždeň. Síce sú to zatiaľ len rastliny v nádobách, ale som sama na seba veľmi hrdá. Aj zo Zeme som si vyslúžila pochvalu. Prvé včelstvo je už rozmrazené a robí si svoju opeľovaniu robotu, našťastie med nebudem zberať ja, na to je tu kolega amatérsky včelár - lekár. Všetci tu máme viacero funkcií. Sedím tu v našej jaskyni, na stenách už mám ceruzkou nakreslené obrázky krajiniek. Chcela som ich zachytiť, kým si ich ešte pamätám. Som sama, je mi smutno a píšem si môj denník. Som tu iba ja a všetci televízni diváci. Možno aj mama. Chýba mi. Celý svet mi chýba. Viem, že som v takýchto chvíľach nudná. Nemusím sa báť, mňa určite vystrihnú...

5 mesiacov po pristátí

Konečne mi Findwater nazbieral dostatočné množstvo vody, aby som vysadila fazuľou “FILD 01”. Polia sú označované podľa hĺbky. 01 je vhodná na menšie rastliny. Tie menšie z 200 fieldov majú rozmery 10x 20 metrov, väčšie 20x40. Sú to skladacie obrovské kvetináče z ultratenkého, no nepriepustného materiálu. Majú špeciálnu vrstvu na dne, ktorá zberá presiaknutú vodu a odvádza ju do takzvaného jazierka. Skôr je to bazén s miničerpadlami uprostred poľnohospodárskej Bubliny. Zatiaľ sú dosť nevyužité, ale neskôr budú rozvádzať vodu do polí na základe osmózy za použitia minimálnej energie. Našou zásadou je, že ani kvapka vody nesmie uniknúť. Voda je život, doslova.

Jedného dňa zasadím aj ovocné stromy do najväčšieho „Fildu 03“, zatiaľ sú ich semienka pekne zamrznuté v trezore semien. Jean, jedna zo žien, čo mi tu pomáha, je už tehotná. Nemôže sa namáhať, takže mám viac roboty. Ale baví ma to. No vyčerpáva, mávam nočnú moru, sníva sa mi, že zlyhám, rastliny vyhynú a my sa postupne zadusíme. Nemôžem zlyhať! Už len kvôli tomu maličkému.

12 mesiacov

Párty v jedálni, oslavujeme. Máme čo, Fieldy rodia, Jean porodila tiež. Máme prvého ľudského Marťana vo vesmíre, je to chlapec, dostal meno Adam a ja som bola pri jeho pôrode. Pôrod bol dlhý vyčerpávajúci, ale zvládla som ho. Lekárova sestrička je rizikovo tehotná a nemôže pracovať. Tak sa improvizovalo a vybrali mňa. Z ôsmich žien sú tehotné už štyri. Vlastne už iba tri, keďže jedna z nich porodila. Malý Adamko sem priniesol veľa radosti a nádeje.

No my dvaja s Heňom... stále nič. Dávno sme mali podľa zmluvy niečo skúšať, teda on sa aj pokúsil, no ja akosi nemôžem. Ešte nie. Necítim sa tu príjemne. Je vo mne príliš veľa strachu.

22 mesiacov

Z tých štyroch detí dve zomreli, sami nevieme prečo, len tak v spánku. Asi sú tu podmienky predsa len iné ako na Zemi a slabému detskému telíčku niečo chýba. Alebo matkám počas tehotenstva. Možno je to o gravitácii. Dole na Zemi o tom živo diskutujú a my už máme mimo Bublín cintorín. Včera bol pohreb a ja som po ňom v Heňovom náručí plakala a vzlykala niekoľko hodín. Už nevládzem sa pretvarovať, že som silná.

Tri páry už porušili dohodu. Rozišli sa a navzájom sa povymieňali, určite tým šokovali psychológov na zemi. Spojili sa dokonale odlišné povahy, tomu sa hovorí osudová príťažlivosť. Každému je jasné, že sa k sebe nehodia, možno to dokonca vedia aj oni, ale nevedia si pomôcť. Prehovorila príroda. Keby sa rozmnožovali iba povahovo podobní ľudia, nebolo by ľudstvo tak krásne rozmanité.

Čo sa týka nás dvoch s Heňom, tak stále sa iba spoznávame. Sme priatelia. Ale je tu asi jediný komu naozaj dôverujem.

O dva mesiace má doraziť Misia 2. Všetci sa už nevieme dočkať, loď prinesie jedlo, materiál a ďalších obyvateľov. Súrne potrebujeme ľudí s novým elánom, lebo momentálne tu prevláda nejaké, jemne to nazvem, vytriezvenie.

26 mesiacov

„ Laura? Laura!” počujem vykrikovať Heňa za dverami kúpeľne našej Jaskyne. Včera s dvojmesačným meškaním konečne dorazili naši „noví susedia.” Mali sme zas párty, dokonca som po viac ako dvoch rokoch pila pohárik alkoholu. Neodolala som. Teraz tu pozerám na zvyšok môjho jedla v toaletnej mise. Boli to samé dobroty privezené práve zo Zeme a ja takto. Je mi to tak ľúto. Nahlas som sa rozplakala.

“Laura, prosím Ťa, otvor,” počujem starostlivý hlas Hernandeza. Je veľmi zlatý, keby som ho nemala, tak ja neviem, asi by som to tu asi už nevydržala. Heňo ma drží nad vodou.

Splachujem a pomaly otváram zámku na dverách.

„To bude z toho jedla a alkoholu,” chlácholí ma. „Naše žalúdky si odvykli na normálnu stravu.”

Za dverami stojí Heňo. Ja sa mu vrhám do náručia, pričom mi stále tečú slzy po tvári. Jemne ma hladí po mojich blond vlasoch, ktoré naposledy pekne voňali asi tak pred sto rokmi a pobozká ma na ne. Neviem, ako mu to mám povedať. Fakt neviem...

„Neboj, dnes si dáš diétu a zajtra Ti už bude lepšie,“ nežne mi povie. To už nevydržím: „ Mne už bude dobre tak o 36 týždňov.“ Heňo ma trocha od seba odsúva, komicky nechápavo pozerá do mojej urevanej tváre . Asi v tom budú tehotenské hormóny, lebo ma to okamžite rozosmeje. „ Ty fakt nechápeš? Do našej jaskyne pribudne malý Marťan.“

Odľahlo mi, keď som zachytila velikánsku radosť v očiach môjho muža. A vtedy zrazu po prvýkrát pocítila pocit šťastia na tejto planéte.

Rok 3, 23. júl

Pred pár mesiacmi sme sa všetci 30 zišli, aby sme si odhlasovali nový letopočet. Názvy mesiacov sme si nechali podľa pozemských. V dňoch sme pokračovali. Neskôr sme si zvolili Radu, ktorá pozostáva z troch stálych členov. Dvoch kapitánov lodí, jedného kňaza, čo prišiel s našou Misiou a dvaja členovia sú každý mesiac vylosovaní zo zostávajúcich obyvateľov. Potrebovali sme trocha obmedziť právomoci našich kapitánov a navyše donútiť ich spolupracovať, lebo dosť často sa správali ako dvaja kohúti na jednom smetisku.

Teraz je tu lepšia atmosféra. Ozaj, aby som nezabudla, ako to tu píšem do môjho Mpadu, tak vedľa mňa spinká najkrajšie dieťa na Marse a podľa mňa aj v celej Galaxii. Malá Hope sa narodila pred 3 týždňami, a stala sa tak už deviatym narodeným dieťatkom mimo Zeme. Nešťastie s novorodeneckými úmrtiami sa už nezopakovalo, ale aj tak som neustále vstrehu a sledujem ju. Máme tu teda sedem detičiek a ďalšie sú na ceste. Adamko už má vyše dvoch rokov. Zatiaľ má na výber z troch dievčat. Uvidíme, možno mi raz bude zaťom. Som šťastná. Máme sa v rámci našich možností super, vo veľkej Bubline s poľami mám už aj rastúce stromčeky, hoci úrodu očakávam tak najskôr o tri roky, no už teraz nám všetky rastlinky dokážu vyrobiť toľko kyslíka, že sme ho vo veľmi obmedzenom množstve začali vypúšťať do atmosféry planéty.

Druhá misia priniesla do zásoby vylepšené Bubliny. Keď som si to tak prerátala, kyslík vyrobený z rastlín vysadených v nich by stačil aj 900 ľuďom. To je veľa generácií! Začala som robiť pokusy s machmi a lišajníkmi mimo bublín. Prvé pokusy zlyhali. Potom som dostala nápad, nechať výtrusy niekoľko mesiacov v priesvitnom priedušnom obale len tak na pôde. Vystavila som ich tak vesmírnemu žiareniu. Nejako ich to zocelilo. Príroda je tak úžasná a sila semien ma neustále dokáže prekvapovať. Keď som ich potom vysiala a občas porosila, tak začali pučať a rásť. Na niektorých miestach za určitých podmienok sa tak krásne prispôsobili prostrediu, v ktorom sa začali rozrastať a vytvárať pôdny koberec!

Na chvíľku som prestala písať do denníka a cielene si poriadne odpila z vody. Chcem mať dosť mlieka pre moju Hope. Priniesla mi nádej do budúcnosti a neskutočnú silu. Vtom som zrazu počula nejaký krik. Pozrela som sa na malú, ktorá našťastie nič nezaregistrovala, spokojne spala ďalej.

Zrazu sa otvorili dvere a Heňo vbehol dnu úplne bledý. Prehltol horkú slinu a potichu no nástojčivo povedal: „To musíš vidieť!” Okamžite som vedela, že je zle, zobrala som dcérku do náručia a ponáhľala som sa spolu s davom do centrály. Všetci sa pozerali hore na hlavnú obrazovku a postupne sa prestávali navzájom rozprávať. Ja som dlho nechápala, alebo nechcela pochopiť, že čo sa to deje. Možno preto , že ma v noci malá štyrikrát zobudila, tak mi to nemyslelo. Heňo ma odzadu objímal. No čo, pozerajú na nejakú sivú planétu, plnú dymu, občas ako keby tam vybuchla sopka. Lepšie sa pozriem na pravý dolný okraj záberu a nohy sa mi podlomili. Boli tam údaje o presnej polohe vesmírnych telies. Heňo bol však na to pripravený, podoprel ma. V miestnosti bol už asi každý z osadníkov a pritom tam vládlo hrobové ticho, ktoré prerušil len hlások malého Adamka. „Mami, cem papať!” Mama mu ale neodpovedala, a malý sa rozplakal. Obzrela som sa dookola a plakali mnohí, vlastne skoro každý. Mama si bez slov privinula svojho malého, ktorý okamžite stíchol. Asi pocítil, že sa v práve dialo niečo hrozné.

Boli sme spolu v jednej miestnosti bieli, čierni, žltí, poslední pozemšťania vo vesmíre. Všetkým nám bolo jasné, že nikdy viac žiadna raketa nepriletí, že zásoby nedorazia, že všetci naši kamaráti, rodina, susedia sú mŕtvi. Že už sme tu iba my a s nami zvyšok celej civilizácie. Takmer všetky vedomosti ľudstva či výdobytky ľudstva sú nadobro stratené. To málo, čo vieme my, budeme musieť preniesť na naše deti a alebo inak zarchivovať.

Viem, dalo sa to možno čakať, ale povedzme si pravdu, možno sa len niekto zle vyspal, takisto ako ja a stačil jeden červený gombík. Alebo sa nejaký fanatik dostal do bezpečnostnému systému niektorej z mocností a na diaľku odpálil prvú jadrovú raketu vo viere, že si to svet zaslúži. Ako sa to stalo, sa už asi nedozvieme. Podstatné je, že sme tu zostali úplne sami. Boh alebo niečo iné nás ušetrilo, aby sme skúsili vytvoriť lepší svet. Hoci sme to nechápali Zem bola stále naša Rajská záhrada a my sme z nej boli dobrovoľne vyhnaní. Teraz sa tu musíme naučiť žiť a pokúsiť sa neopakovať chyby našich predkov...

rok nula, 17. december

Opäť máme rok nula. Názvy mesiacov sme si nechali. Dni takisto. Myslím, že už nebude dôvod meniť letopočet.

Ležím v mäkkej tráve, pod kvitnúcou slnečnicou. Keď zavriem oči, vnímam tichý hukot pracujúcich včiel. V náručí mám našu dcérku a opieram sa o Heňa. Toto je môj celý svet. Nič viac nepotrebujem. Som skoro dokonale šťastná a s nádejou pozerám do budúcnosti. Možno vytvoríme lepšie ľudstvo, rozumnejšie. Možno raz osídlime Zem, akurát to bude jednoduchšie, lebo neverím, že by vyhynuli aj machy a lišajníky, možno Ginko prežije. Raz to už dokázalo. Pavúkom tiež dávam veľkú šancu na prežitie. Začala som sa usmievať, pretože som si na niečo spomenula.

Heňo si to všimol a zvedavo sa opýtal: „Na čo myslíš?“ Pobozkala som ho a lišiacky prezradila: „Tak to vyzerá, že z nás predsa len budú tí vegetariáni!”

A obaja sme sa na tom poriadne nahlas zasmiali.