„Život na planéte Zem raz skončí,“ opakovali nám v škole. Najväčšie mozgy dospeli k záveru, hovoriacom o konci života na Zemi, prameniacom z nevyhnutne sa blížiacej a neodvratnej kataklizmy. Téma konca sveta pre modrú planétu bola preventívne zaradená do učebných osnov, aby nik nemohol tvrdiť, že nebol informovaný. Akoby na tom záležalo. Akoby s katastrofou, ktorá bude mať za následok nezvratné rozorvanie planéty, jej následnú infikáciu a postupnú toxikáciu, ktorá povedie k jej neobývateľnosti, mohol ktokoľvek nesúhlasiť, alebo si sťažovať. Ľudstvo sa viac nezaoberalo možnosťami odvrátenia pohromy, nehľadalo riešenia, ako nakopnúť životný kolobeh, ktorý bol donedávna úplne prirodzený, ktorého hnacou a kľúčovou silou bolo bezchybné fungovanie prírody.

„Žiadne zviera si nešpiní do vlastného hniezda, iba človek,“ opakoval nám magister Pietri. Starý a múdry človek, jeden z mála, čo si pamätal ryby v moriach, belasú farbu vody, príliv a odliv a šum vĺn. Ja si more vybavujem len z fotografii, zaznamenaných dronmi, ktoré boli schopné priblížiť sa k obrovským smradľavým žumpám, výpary ktorých boli jedovaté a spôsobovali pomalú a neznesiteľnú smrť.

Niekoľko posledných desaťročí sa výskum všetkých vesmírnych agentúr zameral na možnosti osídlenia najbližších planét, kde by bol život pre človeka možný. Stavali sa gigantické vesmírne koráby na orbite planéty, kde boli vybudované výrobné haly obrovských rozmerov. Ľudia boli na niekoľko rokov trvajúci let vyberaní náhodne, aby nik nebol diskriminovaný, nik protežovaný. Z celkovej populácie Zeme, ktorá za posledné desaťročia, kvôli nepriaznivým podmienkam klesla na dve miliardy sa do korábov dostala väčšia polovica, čo všetci považovali za úspech. Každá posádka, rátajúca sa na desaťtisíce, bola nasmerovaná k inej planéte, inej sústave a osud mnohých z nich bol v rukách božích. Nanešťastie sa zásoby nerastných surovín rapídne stenčili a vypukla občianska vojna. Mnohí sa čudovali, ako je v takýchto podmienkach možné vyprovokovať ozbrojený konflikt a pokúšať sa o nadvládu, o moc nad zvyškom sveta, teda nad tým, čo z neho ostalo.

Najžiadanejšou komoditou sa stala voda a po nej jedlo. Skupina ozbrojencov na čele s niekým, kto si hovoril Ptah, začala kšeftovať s miestami na vesmírnych koráboch a platilo sa, ako ináč, vodou a jedlom. Cena miesta na vesmírnej lodi predstavovala desať galónov vody. To bola zároveň cena niekoľkých ľudských životov o jedle nehovoriac, pretože jediný možný zdroj jedla a vody predstavoval človek. Rozmohol sa kanibalizmus a niečo, čo ľudia nazvali humánna destilácia. Voda sa získavala, ako ináč, z človeka, pretože viac než polovicu hmoty ľudského tela tvorí voda. Človek bol poslednou zásobárňou jedla a vody. Predstavoval poslednú špajzu. Hmyz vyhynul, alebo bol vykynožený. Posledné cicavce – potkany vymreli kvôli infekcii, ktorá u nich vypukla a šírila sa matematickým radom, kvôli ktorej sa nedokázali rozmnožovať. Tých niekoľko, čo neboli nakazené, boli vyhubené. Ostal len človek. Nastalo posledné štádium, posledná fáza, nevyhnutný vzdor. Tak či onak, tých čo prežívali nečakalo nič iné len smrť. Samozvaný vládca sveta kontroloval moc nad preživšími zbraňami a strážil posledné tri archy, posledné vesmírne lode, schopné uniesť dohromady tridsaťtisíc pasažierov.

Nedalo sa jednoznačne povedať, kto, alebo čo bolo spúšťacím mechanizmom a uviedlo do pohybu masu ľudí, ktorá si to namierila do Mohavskej púšte, do poslednej bašty, odkiaľ bol možný únik z umierajúceho sveta do svetov neznámych. Ľudstvo si to namierilo do púšte, kde stáli tri nebeské výťahy na vrchole ktorých stáli tri najväčšie a súčasne posledné vesmírne lode – Európa, Titán a Proteus, pomenované podľa mesiacov troch planét slnečnej sústavy.

Pod necelým miliónom párov kráčajúcich nôh sa otriasala zem. Tých niekoľko, čo boli pri moci sa pokúšalo zastaviť blížiace sa ľudstvo zbraňami. Bol to odporný pohľad. Do živej steny tiel sa pálilo zo všetkého, z čoho sa dalo, čo bolo po ruke. Veľké kalibre, oheň, riadené strely, chemické zbrane. Telá boli trhané, horeli, rozpadávali sa za pochodu. Predná línia bola okamžite nahradzovaná novými členmi a zásoby bojového arzenálu sa míňali. Tej hŕstke, čo sa dostala k moci začalo horieť za pätami a tak sa chopili šance a naskákali do vesmírneho výťahu, ktorý ich vyviezol na orbitu, lenže vznikol medzi nimi konflikt a nad hlavami preživších sa po chvíli jasne zablyslo a zaznel mohutný výbuch. Tí hlupáci zničili jednu z troch posledných lodí. Z Protea sa začal sypať vesmírny odpad. Loď explodovala. Nastal dokonalý chaos. Tá hŕstka, čo prežila útok posledných tyranov planéty sa rozbehla k ostávajúcim dvom výťahom. Priveľa ľudí, prisilná motivácia a prejavenie sa davovej psychózy znamenal dokonalú anarchiu. Do výťahu sa nik nedostal. Kto sa dostal k jeho ústiu, bol strhnutý zozadu niekým iným. Pri vstupnom portály sa začali kopiť hŕby tiel. Každý sa chcel dostať dnu. Nik nechcel nikoho pustiť. Nepísané pravidlo, že ženy a starci majú prednosť (deti boli vzácne, ak sa nejaké narodilo, predstavovalo senzáciu, nik nechcel priviesť do tohto sveta potomka) tu nehralo vôbec žiadnu rolu. Bol to boj o prežitie. Smutný pohľad. Pod údermi kameňov praskali lebky, telá boli prepichované provizórnymi oštepmi, prebodávané ručnými zbraňami. Z tých, čo prišli do púšte ostala necelá polovica a z nej sa väčšia časť snažila dostať do trubice jedného zo zvyšných dvoch vesmírnych výťahov a tak si zabezpečiť šancu na život.

Zrazu sa od obrovského, medzi sebou bojujúceho mraveniska ľudí odtrhla skupina, ktorá by poľahky mohla tvoriť obyvateľstvo menšieho mestečka. Bol som medzi nimi. Magister Pietri, jeden z tých, čo nás viedol dal povel dvadsiatim chlapom, ktorí voľačo niesli. Takmer desať metrov dlhý valcovitý predmet bol prekrytý plachtou s žltou hviezdou na červenom podklade.

„Nikdy vám to nezabudneme,“ povedal Pietri jednému z nich a objal ho. Chlap neodpovedal. Iba kývol hlavou na ostatných, tí sa chopili rukovätí a dvihli predmet zo zeme a namierili si to k húfu medzi sebou bojujúcich ľudí. Pietri a niekoľko iných, jemu podobných, vytiahli malé vlajočky a začali nimi mávať. Po celý čas všetci s vlajočkami sledovali akési malé zariadenie, čo mali zavesené na retiazkach okolo krku a cúvali od výťahových trubíc. Nevedel som, čo to znamená, vedel som len, že musím robiť to čo ostatní – cúvať. Echo, aby som sa riadil pokynmi tých s vlajočkami prišlo len krátko po tom, čo sa začal boj o miesto vo vesmírnom korábe. Bojujúca hromada ľudí sa zmenšovala a mne unikala pointa nášho správania. Bol som presvedčený, že sme sa chceli dostať k výťahom a pomocou nich do lodí, no namiesto toho sme sa od nich vzďaľovali.

„Pietri?“ oslovil som ho, keď sa mi podarilo predrať sa k nemu, „kam to ideme?“ opýtal som sa a sledoval jeho vážnu tvár. Neodpovedal. Hľadel pred seba, do diaľky kde pri troch gigantických trubiciach prebiehal boj na život a na smrť. Odrazu všetky vlajočky zmizli sponad hláv davu a tí, čo nimi pred chvíľou mávali, znehybneli v kŕči s pohľadmi nasmerovanými k machuli množstva postáv, medzi ktoré sa vybrala dvadsiatka chlapov s veľkou rúrou, obalenou v červenej látke so žltou hviezdou na nej. Pietri mi nevenoval pozornosť. Upieral pohľad pred seba a tvárou mu prebleskol tik práve v momente, kedy sa z diaľky ozval výbuch. Bola to skôr implózia, nasávajúca vzduch k epicentru. Tam, kde sa pred chvíľou odohrával boj, nastal absolútny pokoj. Pohyb ustál. Nebolo počuť nárek, krik, ani náraz kovu o kov. Všetci tí, čo ostali pri vesmírnych výťahoch a bojovali medzi sebou, so zaznením výbuchu padli k zemi a viac sa nedvihli.

„To bola pravdepodobne posledná reimpulzná raketa, schopná vyradiť z činnosti čokoľvek, čo aj z malej časti funguje na elektrickom impulze,“ povedal Pietri, dvihol vlajočku a začal ňou mávať. My, preživší, sme sa dali do pochodu.

Prišli sme k telám, váľajúcim sa po zemi všade, kam oko človeka dovidelo. Všetci boli mŕtvy. Bál som sa Pietriho opýtať, ako umreli, na akom princípe zbraň funguje, no na moje počudovanie sa rozhovoril sám.

„Zlyhali im srdcia. Zbraň vyradí z činnosti akékoľvek zariadenie, fungujúce na elektrickom impulze. Stroje, ale aj živé organizmy sa po zásahu reimpulznej vlny nadobro zastavia.“

„A čo výťahy? Veď to buchlo tesne pri nich?“ dával som si súvislosti dokopy a myslel na to, že explózia ich musela vyradiť z prevádzky.

„Výťah funguje na magnetickom pohone, ku ktorému je potrebná minimálna mechanická sila. Plošinu dokážeš spustiť sám. Stačí roztočiť koleso.“

Ľudia sa pokorne zoradili pred trubicou výťahu, vedúcou k lodi Titán. Zástup sa vlnil medzi bezvládnymi telami, nik sa neznepokojoval, nik nesmútil. V poslednej dobe bolo na každom kroku toľko utrpenia, až sa s ním väčšina zmierila, podaktorí ho začali ignorovať, iní len ticho nesúhlasili. Stál som pri Pietrim a sledoval ako ľudia miznú v trubici. Kapacita jedného transportu bola desať ľudí. Hneď ako vošli, zhmotnilo sa pod nimi dno tvorené uhlíkovými nanovláknami a kabína sa dala do pohybu. Desať ľudí bolo vyslaných k Titánu, každých dvadsaťpäť sekúnd.

„Prečo sa nenaloďujeme aj na Európu?“ opýtal som sa Pietriho, stojac stále v jeho blízkosti.

„Európa nie je vybavená pre let.“

„Ako to?“

„Nie sú na nej zásoby paliva, jedla ani vody.“

„Ako to?“ nevzdával som sa a pokračoval v kladení otázok. Nedávalo mi to zmysel. Nič mi nedávalo zmysel. Sledoval som bielu trubicu o priemere šiestich metrov. Pozoroval som ľudí, ako do nej nastupujú. Ako sa pod nimi v zlomku sekundy zhmotňuje uhlíkové dno, zakaždým sa jemne zaleskne, čím sa v kabíne vytvorí vlastná gravitácia, brániaca poškodeniu telesných funkcii pasažierov počas presunu na orbitu. Všetci, čo nastupovali mi boli známi. Poznal som ich zo školy, z podzemných chodieb, stretával som ich. Málokoho som poznal po mene, no ich tváre mi boli blízke.

„Nie je náhodou, že na Titán sa dostanú práve títo ľudia a nie,“ Pietri si vzdychol a pozrel na kvantum tiel, váľajúcich sa všade po okolí, „a nie títo.,“ dodal, otočil sa a kývol na mňa, aby som ho nasledoval. Tí, čo mali na krkoch zavesené zariadenia a pred časom mávali vlajočkami sa k nám pridali.

„Čo sa deje?“ opýtal som sa.

„Titán, Európa a Proteus boli poslednými loďami, aké ľudstvo postavilo. Jedine Titán bol schopný letu. Európa bola vyrabovaná a z Protea boli všetky zásoby presunuté na Titán.“

„Jediná loď, schopná letu?“ povedal som nahlas. Niekoľko tých, čo sa okolo nás zoskupili súhlasne prikývlo.

„Presne tak. Jediná loď s kapacitou desaťtisíc ľudí. Množstvo, ktoré sme mnohonásobne prekročili, keď sme sem prišli. Takmer milión ľudí sa dozvedelo o našom pochode do púšte, no len zlomok mohol odletieť.“

„Nedali sa naplniť zásobami zvyšné dve lode?“ namietal som.

„Ptah sa o to pokúsil. Proteus mal byť zásobený z polovice a mal byť schopný poňať polovicu kapacity pasažierov. Európa nebola schopná letu. Nikdy nebola dokončená. Posledný transport, čo odletel, odletel s inžiniermi a všetkými tými, čo vedeli, ako lode prebrať k životu. Nechali nás tu.“

„Urobili sme s Ptahom obchod,“ zapojil sa do debaty holohlavý muž s rúškom na tvári. Pamätal som si ho. Pohyboval sa so skupinou mužov, zháňajúcich obživu a vodu pre tých, čo žili v podzemí, kde som prežil ostatných päť rokov.

„S pokusom zmocniť sa vesmírnych lodí vypukla občianska vojna. K výťahom sa nebolo možné dostať. Strážili ich robotické ramená, páliace plazmou po všetkom, čo sa k objektu priblížilo. Dokázali páliť po päťdesiatich cieľoch súčasne. Vtedy sme prišli na myšlienku, ako vyradiť bezpečnostné opatrenia, ktoré pred svojim odletom spustil kapitán posledného transportu Eliah Bloom.“ V hlúčiku to zarezonovalo, niekto si pri vyslovení mena kapitána uľavil nadávkou, iný si odpľul.

„Ptah bol prvým, kto prišiel s myšlienkou, ako sa dostať k výťahom. Teda,“ slova sa ujal Pietri, „teda prišiel na spôsob, ako zabiť dve muchy jednou ranou. Potrebovali sme ciele, ktorými zamestnáme robotické ramená, kým sa k ním priblížime a vyradíme ich z činnosti.“

„Začali sme predávať miesta na lodiach. Desať galónov za letenku,“ zapojil sa chlap tmavej pleti s vlasmi bielymi ako kvitnúca pleseň.

„Ako to začali? Snáď Ptah a jeho kompánia?“ namietal som. Nik nepovažoval za dôležité, zaoberať sa mojou poznámkou.

„Vieš ako sa získava voda z ľudí?“ opýtal sa Pietri, na čo som prikývol. „Ten, kto mal vodu, smel bez ujmy na zdraví prísť k hranici Mohavskej púšte, kde si postavili základňu Ptahovi prívrženci. Boli ich tisíce. V správnom okamihu vyšli všetci spoločne k výťahom. Ptah s kumpánmi sa viezli v pancierových vozidlách mimo hlavný prúd. Keď ľudia zbadali výťahové trubice, rozbehli sa k ním. Bezpečnostné zariadenia sa dali do práce a pálili po všetkom. Ten čas využil Ptah a ďalší v pancierových vozoch a dostali sa postupne ku všetkým ramenám a zázrakom ich zneškodnili.“

„Za ohromnú cenu,“ zdôraznil ten s rúškom na tvári.

„Bola to však jediná cesta,“ argumentoval Pietri.

„Získali sme vodu a prístup ku korábom. Nevedeli sme ich však spojazdniť,“ slova sa pre zmenu ujal bielovlasý. „Trvalo dlho, kým sa Ptahovi podarilo rozlúštiť kódy, ktorými sa dal Titán prebrať k životu, no našťastie pre nás si uvedomil, že s ľuďmi, ktorými sa obklopil sa nemôže nikam vybrať, pretože nech by prišli kamkoľvek, na akúkoľvek planétu, kde by bol možný život, nastal by teror, anarchia a každý z jeho prívržencov by chcel byť vládcom nového sveta.“

„Ako si tým môžete byť istý?“

„Pretože sme sa o to pričinili! Pretože sme každého jedného, kto sa pridal k Ptahovi naverbovali, či zmanipulovali! Vyber si! Myslíš, že to, čo sa tu odohralo je náhoda?“ ozval sa starček v maske, z ktorej na mňa svietil pár zelených očí. „Ptah bol jedným z nás! Vymysleli sme dokonalý plán, ako ukončiť toto príšerné trápenie a zároveň zachrániť poslednú vzorku tých, čo by mohli byť tým najlepším, čo Zem ponúkla. Myslíš, že je náhodou, že práve títo, čo smerujú k Titánu prežili? Možno si ich pamätáš zo školy! Možno si vybavuješ tváre niektorých, čo si stretával v podzemí. Myslíš že Eliah Bloom, nech je kdekoľvek, nech obsadil akúkoľvek planétu, bude lepším vodcom, ako ktokoľvek od Ptaha? Bude sa považovať za Boha! Nastolí autokraciu a každý, kto s ním nebude súhlasiť umrie! Tak to je!“

„Stačí,“ prerušil ho Pietri. „Pochop. Ak by sme verejne vyhlásili, že z troch lodí je jedna letu schopná a do nej sa zmestí desaťtisíci pasažierov, bol by to koniec. Museli sme na to ísť rafinovane. Na to, aby sme získali dostatok zásob sme vymysleli spôsob kupovania si miest na lodiach. Ľudia spôsobmi, ktoré si snáď domyslíš, pozháňali vodu a priniesli ju. To boli zásoby. Tí ľudia, v domnienke, že sa idú nalodiť, poslúžili ako volavky, aby sa Ptahovi podarilo dostať sa cez bezpečnostné opatrenia. Neskôr sme si uvedomili, že do lode budú môcť len vybraní jednotlivci a dlhé roky sme ich vyberali, učili, vychovávali. Tak ako teba.“

„Čomu ste ma učili? Ako pestovať zeleninu, ktorú som v živote nevidel? Ako stavať domy, opracovávať prírodné materiály? Veď to boli dejiny! Nič z toho som v živote nerobil a robiť nebudem!“

„Práve naopak!“ opäť sa zapojil ten s tmavou pleťou. „Učili sme vás všetkému potrebnému. Neučili sme vás narábať so zbraňami, nerozprávali o agresii o vojnách minulosti. Chceli sme vzorku ľudí, v srdciach ktorých sa nebude nachádzať ani za mak zla. A ohromne sa mýliš, keď si myslíš, že nikdy nič z toho, čomu sme ťa učili, robiť nebudeš“

Pozeral som na nich s otvorenými ústami.

„Medzi Ptahových ľudí sme inštalovali provokatérov, ktorých sme presvedčili o jeho nekalých úmysloch. Ptah s tým súhlasil. Dohodli sme sa, že keď dnes do púšte prídu všetci tí ľudia,“ Pietri opäť pozrel na váľajúce sa telá na zemi a vzdychol si,“ zaujmú obranné postavenie a budú páliť do všetkého, čo sa k výťahom priblíži. My sa zatiaľ oddelíme a vyšleme dvadsiatku mužov s reimpulznou raketou medzi nich. Za ten čas sa Ptah so svojou skupinou nalodí na Proteus, o ktorom bude tvrdiť, že je schopný letu. Po ich nalodení mali provokatéri vyvolať konflikt a Ptah spustiť autodeštrukčné zariadenie, ktoré znefunkční Protea a vyhubí všetkých jeho nasledovníkov. Vychádzali sme z veľmi dobre zvážených predpokladov.“

Slová mi rezonovali v hlave. Sledoval sa stále sa zmenšujúci zástup ľudí, vlniaci sa ako had medzi mŕtvolami tých, čo nemali to šťastie a neboli vybratí. Bolo to pre mňa priveľké sústo.

„Prečo Ptah súhlasil s niečím takým? Veď v konečnom dôsledku spáchal samovraždu!“

„Nedokázal žiť s vedomým, že je masový vrah. Nedokázal by sa napiť na palube Titána zo zásob vody, o ktorých vedel, že sú získané z ľudí. Zvolil radšej smrť, ako by sa mal zblázniť pri myšlienke na to, čo urobil,“ vážne prehovoril starček v maske.

„A čo vy?“ opýtal som sa a pozrel na všetkých, okolo mňa. Mlčali. Pozerali jeden na druhého, niektorí sa usmievali.

„Spomenieš si, čo som zvykol rozprávať na našich spoločných hodinách?“ opýtal sa Pietri a potľapkal ma po ramene.

„Žiadne zviera si nešpiní do vlastného hniezda, len človek,“ citoval som ho.

„Som na teba hrdý, bol si pozorným a dobrým žiakom,“ povedal a jeho ruka sa odtiahla od môjho ramena.

„Čo to má znamenať?“ pozeral som na naňho, ale i na tváre ostatných. Pietri roztvoril zariadenie, čo mal zavesené na krku a vybral z neho kľúč z priesvitného polyméru. To isté urobil ten v maske a kľúč podal Pietrimu.

„My nikam nejdeme. Ostávame tu. Naučili sme vás to čo potrebujete, nemôžeme riskovať, že by sme vás naučili niečomu, čo by ste časom mohli ľutovať,“ dodal a vtisol mi do rúk oba kľúče. „Mostík nájdeš jednoducho. Riaď sa šípkami, zavedú ťa k nemu a pamätaj, žiadne zviera si nešpiní do vlastného hniezda.“

Po tých slovách sa otočil a vykročil v ústrety púšti. Ostatní ho nasledovali. Dlho som za nimi pozeral, kým nezmizli v šírave zvíreného piesku. Mal som v rukách osud ľudstva. Tlak obrovského záväzku, ktorým ma poverili a čierne myšlienky, ktoré mi vírili hlavou sa rozplynuli v momente, keď som strčil oba kľúče do otvorov palubnej dosky na mostíku a zvrtol nimi v smere hodinových ručičiek. Zvuk štartujúcich turbín mi znel ako zvuk nových zajtrajškov. Našiel som prázdnu chodbičku, oprel sa o betónový stĺp a ticho sa rozplakal.